Štefan Kasarda: Hadí kamienok
@ Kultúra -> Literatúra
Nov 15 2004 - 13:07 GMT | Nebývalo často, aby knižné vydavateľstvá do svojej ponuky zahrnuli knihu autora z východného Slovenska, najmä ak píše o svojom domovskom prostredí. Zdá sa, akoby sa v tomto roku situácia začala meniť. Košické vydavateľstvo Interart v tomto roku vydalo už tri tituly východoslovenských spisovateľov. Dnes si predstavíme knihu Hadí kamienok, ktorá obsahuje šesť noviel zo Zemplína. Jej autorom je Štefan Kasarda.
Štefan Kasarda sa narodil 18. decembra 1935 v Sačurove. Je autorom mnohých rozhlasových hier, poviedok a dramatizácií, za ktoré získal viacero domácich i medzinárodných ocenení. Niektoré odvysielali aj zahraničné rozhlasové stanice (Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Poľsko.)
V Spolku slovenským spisovateľov vydal knihu poviedok Dotyk zeme kolenom a vo vydavateľstve Interart knihu Bubon. Knižne publikoval aj svoje najznámejšie rozhlasové hry.
V knihe Hadí kamienok námetovo čerpá z prostredia rodného Zemplína; odráža nížinný svet ľudskej psychiky, senzitívne vnímanie autora, filozofiu na rozhraní kdesi medzi smútkom a optimizmom, pokorou, bolesťou a radosťou.
Recenzia:
Ešte nikdy na svojej rozporuplnej ceste dejinami nebol človek vystavený toľkým nástrahám a nikdy sa neocitol v takých nerozmotateľných osídlach vlastnej existencie. To je azda dôvod aj príčina, prečo sa zmenšuje, rozdrobuje, ubúda z neho až tak že sa stráca sám v sebe. V čase mohutnej ofenzívy nadvlády vecí. Aj keď už málokto verí v Dostojevského parole, že pravda a krása spasí svet, predsa existuje imperatív istého výkladu človeka, že „je o celé nekonečno viac, ako sme schopní pochopiť“. Tak ho vníma cez svoje postavy a postacvičky v šiestich novelách zbierky Hadí kamienok autor Štefan Kasarda. Nielen v tejto knihe, a štyroch iných, ale aj v takmer tridsiatich rozhlasových hrách, z ktorých mnohé prešli éterom európskych rozhlasov.
So svojimi bolesťami, úzkosťami a vzďaľujúcimi sa možnosťami drobných rýchlo miznúcich potešení. S nedostižným postihom aspoň chvíľkového šťastia. A pochopením bolestí druhých cez vlastnú stigmu. Priblíženie sa ich osamelosti, túžbam, keď pokladajú zápas o vlastnú dôstojnosť za rúhanie a hriech. Aby sni v sebaobrane pred ohrozením neublížili druhým. Idú stále tantalovsky do kopca, v krajine kde niet kopcov s pomenovaním Zemplín. Tá zvláštna topografická aj mentálna galaxia, kde sú hrudy pohoriami a kde je obloha človeku bližšie ako nad štítmi. Ale nie ako nebo so zlatým dažďom, skôr ako ťarcha, či bremeno. Aby s ním na pleciach hľadal hadí kamienok, čo je severozemplínsky takmer mytologický drahokam na splnenie želaní a predstáv o bielom obruse na stole a tichu. V čase súmračnej kainizácie sveta, keď najhlučnejšie znie bľabot besov. Kde je človeku útočiskom nepodkutosť mlčiacej krajiny.
Má podporu v ľudskom hlase literatúry, v tomto prípade šiestich noviel s ich nerozpínavým, ba skôr až pokorným sémantickým gestom: Sme bytosti, správajme sa k sebe počas života ľudsky. Na cintoríne bude neskoro. To je „vox humana“ Štefana Kasardu.
Matej Valačan
(c) Cassovia.Sk / https://w.cassovia.sk/ |
|