Péter TÜRK, Ágnes DELI
@ Kultúra -> Výstavy
Aug 03 2005 - 09:50 GMT | 28. 6. – 28. 8. 2005
Múzeum Vojtecha Löfflera, Alžbetina 20
Múzeum Vojtecha Löfflera pripravilo výstavu maďarských umelcov Pétra Türka a Ágnes Deli. Peter Türk sa predstavuje inštaláciou z tehál, Ágnes Deli modernými sochami.
Péter TÜRK : JE ŠÍRKA A DÅŽKA, VÝŠKA A HÅBKA?
(K mojim tehlovým prácam)
... niečo sa pekne postaví, je to hotové a je to vidieť.
... tehla je zvláštnym predmetom. Jednoduchý, možno ho vziať do ruky, je to nepochopiteľné aritmetické určenie a priestorový model.
... merací prostriedok na odhad nemerateľného.
... miera našej osobnej konečnosti a nekonečnosti.
... záštita mojej maličkosti a otvára priestor mojej nedozernosti.
... znak jednoty a harmónie.
... znak vernosti i zrady.
... a teraz priestor otvárajúce biblické požehnanie:
„Žeby Vám ráčil dať podľa bohatstva svojej slávy, skrze svojho Ducha, mocou zosilnieť na vnútornom človekovi, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení v láske a pevne založení, dokonale vládali pochopiť so všetkými svätými, jaká je to šírka a dåžka, håbka a výška, a poznať lásku Kristovu, ktorá prevyšuje rozum, aby ste boli naplnení vo všetku plnosť Božiu.“ (Ef.3,16-20)
V našich meraniach, pozornosti voči veciam, v ich blízkosti sa ukazuje mnohoraká krása a vrúcnosť sveta, ale teraz konečne nie je dôraz na čarovných meracích prostriedkoch a mnohorakých získaných poznatkoch a citoch.
O miesto sa v nás hlási nevysloviteľné poznanie úplnosti, osobného, miernosti, dobrej vôle, veselosti, ktoré pochádzajú z vesmíru, pomáhajú pochopiť celú moju súcnosť, osobnú existenciu, žije so mnou a vo mne. Aké jednoduché by bolo povedať radšej slovo: láska, ale práve to je to neznáme slovo, zatiaľ nezmeraná, ale pochopiteľná skúsenosť.
Ježiš o tom hovorí, on to pozná najlepšie, to je aj zvesť anjelského pozdravu: „Pán je s tebou“. Všetky pozemské merania a miery sa celkom odhalia spolu s Ním a v Ňom. To je tajomstvo šírky a dåžky, výšky a håbky.
Nechcem vytvárať geometrický štýl nového výzoru, mňa veľmi zaujíma práve táto božská geometria a plnohodnotnosť. Preto som si na istý čas zvolil jazyk stavby, početnosti, mier a úmerností.
Tieto problémy remesla a duchovna vidím v håbke každého poslania tvorby tvaru. (Péter Türk)
Ágnes DELI
b i e l y t r p a s l í k
Rozprávajú sa Ágnes Deli a József Készman
- V predošlých niekoľkých rokoch sa markantne vykreslila tvoja vlastná malá záhrada plastík, v ktorej sa rodia textilom potiahnutý penový polystyrén a vystužené, do kovu vnútené bábky. Keď uvažuješ, okamžite ťa napadnú tieto formy a materiály?
- Použité materiály, sprostredkujúce význam a nápad, sa väčšinou rodia spoločne. Poväčšine vidím dielo ako celok. Na vysokej škole a na Rietveld Akadémii v Holandsku som často pracovala s prírodnými materiálmi: drevo, kov, textil, sádra a zemina boli vo väčšine mojich prác. V dlhom procese, postupne sa vyčistila tá forma, ktorá sa objavuje na sochách a inštaláciách. Preto nazývam tento proces kryštalizáciou, lebo predtým som robila skôr zložené formy, nie takéto zjednodušené. Z mnohého môže vyplývať takmer symbolická jednoduchosť, hutnosť tvarov. Predovšetkým z túžby sprostredkovania. Cítim, že čím sú tieto tvary jednoduchšie, tým sú silnejšie. Hlavné je, že nerušia oči, neunesú pohľad. Nútia nás, aby sme sa sústredili na tú jedinú vec. Priťahujú nás. Tým sa predmety stávajú silnejšími, podstatnejšími, akýmsi koncentrátom.
- V čom sa líši Tvoja výstava v Project Room-e od predošlých?
- Plánujem, že vo výstavnej sieni bude umiestnených päť plastík a na stene fotografie. Už viackrát som umiestnila plastiky a fotografie spolu. Nóvum alebo zvláštnosťou je, že nová výstava je oproti predošlým iná v oblasti materiálov, a myslím aj témou. Novinkou v použitých materiáloch je, že popri železe a penovom polystyréne dostali úlohu aj plasty vo forme koženky.
- O.K. Na všeobecnú otázku nečakaj odpoveď! Pozmenil by som otázku tak, že v malej sieni budú vystavené zväčšené farebné reprodukcie fotografií rozmerov 50x70 cm. Ako spolu súvisia, ako sa vzájomne dopåňajú predmety a fotografie? Ešte jednoduchšie: čo je dôležité, či téma fotografií, vystavených spolu s objektmi, alebo umelecká technika?
- Fotografie sú organickou súčasťou inštalácie. Zobrazujú fraktúry, rozličné prvky krajinky – rastliny, na jar pučiace kvety a podobné –, ktoré sú pre mňa dôležité jednak svojou farbou, jednak ich možno spojiť s ružovými koženkovými postavami, inšpirovanými náladou sôch. Pomocou fotografií využívam prírodné obrazy a fotografia je popri obrazovom charaktere zároveň aj rukolapným predmetom; v tom zmysle, že žánrovo ide o predmet (objekt), ten je predmetom zobrazenia, a čo zobrazuje, je tiež predmetového charakteru. Dalo by sa povedať, je to jediné také konkrétum v materiále výstavy, ktoré možno identifikovať a je reálne.
Zmenila som materiál; dlhý čas som používala biele plátno, potom sa objavili aj iné farby, ako plátno, používané ako ružová plachta alebo obliečky na postele. Teraz je aj poťahová látka iná, pretože používam kožu, ružovú koženku – ktorú ja nazývam ružovou farbou tela, čím chcem poukázať na ľudské telá.
- Konečne odhalíš divákom pravdu? Mýlil sa teda ten, kto túto farbu posteľnej bielizne a niektoré témy akosi stotožňoval so ženskosťou?
- Pre mňa to boli vždy telá, čo som nikdy nechcela nikomu napovedať. Teraz som si však zaumienila, že to určite osvetlím. Miery sa vždy blížili k telesným mieram vo všetkých mojich inštaláciách. Vystupovali tam penový polystyrén, vankúše o veľkosti 150-180 cm, teda veľkosti, ktoré sa zhodujú s mierami priemerne vysokého dospelého človeka. Okrem toho aj kovy sú telá, alebo dôležité detaily tela: stelesňujú okolitý svet, charakteristický bod prechodu medzi predmetom a jeho okolím, jeho vlastnosť. Železo je zároveň materiálom, vyjadrujúcim neschopnosť pohybu (vzhľadom na jeho hmotnosť, vlastnosti) a je povolané vyjadriť viazanosť a určitosť; to, že sme pripútaní k zemi.
Mimochodom farba ružová (vtedy ešte z plachtoviny) pre mňa sprítomňuje túžbu po čistote, okrem toho bola silným zvýraznením oproti bielej, alebo voči kovu či farbám zeme, ktoré sa v mojich prácach objavovali.
- Tak povedzme, v prípade Tvojej výstavy v Budapest Galérii zavesené, vznášajúce sa vankúše znamenajú oslobodenie od viazanosti; máme v nich vidieť slobodné vznášanie sa?
- Čiastočne. U mňa zrolovaná penová špongia evokuje cestovanie, a ja som to tak, v tomto význame použila v inštalácii.
V inštalácii, ktorá bude prezentovaná v Ludwig Múzeu (Biely trpaslík), bude vystupovať jedno umelecké dielo, pozostávajúce z penového polystyrénu štvorcového tvaru, na ňom okrúhla misa. To už ťažko možno chápať ako telo!
Pri tejto práci možno pekne sledovať, ako jednotlivé prvky výstavy človek prenáša do nasledujúcej. Pretože podľa môjho názoru nájdené tvary treba si udržať a nie stratiť. Tu som cítila, že tvar misy by sa mal objaviť v súbore predmetov, tvoriacich inštaláciu. Vzrušovala ma okrúhla forma – čo všakže, stelesňuje kruh, úplnosť, dokonalú formu. Za materiál si zvolím kov a pravdepodobne ho sama vyklepem do tvaru misy. Niečo k mise alebo nádobe: videla som jeden dokumentárny film; pojednával o starej cigánke, ktorá rozprávala, že po vojne, v päťdesiatych rokoch boli takí chudobní, že nemali ani nádoby. Ale aj bez týchto prostriedkov dokázali variť, ženy napríklad hnietli cesto vo svojich zásterách: v sediacej polohe, miesili ho v priehlbni medzi stehnami a lonom. Teda misa, v ktorej hnetú, pečú, varia, v ktorej sa pripravuje jedlo, je taká prastará, že vlastne ani nepotrebuje materiál, iba formu, ktorá je však všade daná.
- Tvoje práce sú stretnutím takej základnej kvality, protikladov, ako mäkké a tvrdé, ťažké a ľahké.
- Áno. Penový polystyrén, potiahnutý ružovou koženkou, kombinujem s kovmi. Tvary sú vlastne do kovového podstavca zasadené špongie, jednak preto, aby ohnutý materiál nepadal na zem, jednak je to veľmi dôležité, lebo sa v soche stretnú dva veľmi odlišné materiály.
Kov je dôležitý preto, lebo je to prírodný materiál, a predtým som veľa pracovala s materiálmi prírodného pôvodu. Má to pre mňa akýsi elementárny význam. Okrem toho je to aj výsledok dôsledného výberu, aby sa aj táto línia zachovala v mojej práci.
Kov mám rada kvôli jeho vlastnostiam. Rada využívam fyzikálne vlastnosti materiálu, tieto chcem posilniť, alebo naopak, zaradiť ich do celkom iného kontextu, a tým im dať význam.
- Celkom nezvyklé je použitie materiálu s koženkou! Mohli sme podobné stretnúť na poťahoch sedadiel mestských a diaľkových autobusov! Ako môžeš uviesť na spoločného menovateľa ľudskú kožu s penovým polystyrénom a umelým, plastovým poťahom? Neprotirečí to pohľadu, zakladajúceho sa na prirodzenosti, prírodných materiáloch, kde nadobúda význam aj vôňa kože, chuť železa?
- Mňa to, povedzme, neruší. Všetko možno ideologizovať, ale nie vždy je to nutné. Nevidím protirečenie, veď máme okolo seba toľko plastov a jeme syntetické jedlá.
- Niekedy osobitne pomenuješ súbor predmetov, prvky inštalácie. Zvláštne sú tieto názvy: Mesačný čas, Snívaj, mačiatko moje, Prekvapení anjeli, Biely trpaslík.
- Mám najradšej názvy poetickej čistoty. Názov Snívaj, mačiatko moje je popri tom aj žartovný – možno, je to aj výnimka –, ale je aspoň natoľko poetický, ako vážne názvy. Pôvod má v jednej návšteve: boli sme na návšteve u Laca (pozn.: László Lugossy), v dome sa objavilo viac mačiek a Laco, prechádzajúc, pohladil tam sediacu mačku, milo sa jej prihovoriac: „Snívaj, mačiatko moje!“ V tomto prípade bola poetická samotná situácia. Tak isto, jednotlivé predmety inštalácie zobrazujú vždy situácie, city, ľudské vzťahy.
- Ak si prezrieme kresby, ktoré si zhotovila, keď si sa sústreďovala na výstavu, tieto intenzívne vysvetľujú plastiky – možno povedať, že skice majú prípravnú úlohu. Kresby odhalia pôvod mnohých tvarov. Postavička, z ktorej trupu sa vykláňa okrúhla, potom do špicata vyčnievajúca časť hlavy, by mohla byť hoci aj siluetou Škriatka! Sú to unikátne tvary v takom zmysle, akoby to boli osobitné, individuálne telá?
- Budú individuálne, absolútne; akoby to boli osoby. Na kresbách sú postavy dobre viditeľné: jedna je až takmer do symboliky zjednodušená bábika na hranie, druhá figúrka akoby bola bočným prierezom nafúknutej zvieracej kazajky a pod. V polovičnom tvare – alebo povedzme v schéme – ukážem celé, zahustím, do symbolu vtesnám koncentrovanú podstatu. Kresby iba zobrazujú moje nápady v súvislosti s inštaláciou – predsa ich ako diela, alebo dokumentáciu mojich predstáv pokladám za samostatný svet, ktorý nie je dobré miešať s plastikami. Moja záverečná výstava DLA na Univerzite výtvarného umenia, ktorú možno vidieť v súčasnosti, demonštruje práve kresby.
- Spolu s tým, že tvoje práce sú symbolicky hutné koncentráty, je v nich nejaké odcudzenie, trúfnem si povedať, že smútok, alebo osamelosť. Hovorím o smútku rozprávkových hrdinov – Pinokia, Plechového mužíčka, či osamelosti postavičiek New Order – videa.
- Teraz by som mohla povedať aj to, od čoho by mala byť situácia výtvarníka veselá a šťastná. Osamelosť prác či nemota predmetov vyplýva snáď z puritánstva diel. Vyberám si čisté vyziabnuté tvary, čo nie veľmi povoľuje kolísanie nálad, hoci mám mnoho, vyslovene veselých súborov predmetov. V skutočnosti by som ani nechcela brať svoje práce ako žartovné, nech len budú prísne, plnovýznamové!
- Spomínali sme inštaláciu, v rámci nej sme hovorili o sochách, fotografiách. Nakoľko tento žáner, v ktorom sa predovšetkým vyjadruje integrácia diela a priestoru, povoľuje, aby sme chápali prvky inštalácie ako samostatné predmety?
- Zvykla som ich vystavovať aj ako samostatné diela. Inštalácia je súborom vecí, spoločná prítomnosť predmetov. Dôležité, resp. pre sochára príťažlivé je v nej to, že je slobodnejšia, v jej medziach je otvoreným typom voči iným žánrom. V inštalácii je do nej zanesený priestor, hoci pozostáva vlastne z predmetov, priestorové smery evokuje umiestnenie predmetov, ich vzťah voči sebe i priestoru. Predmety väčšiny mojich inštalácií sú samy o sebe umeleckou tvorbou. Je možné, že niekedy budem robiť samostatné, tradične ponímané sochy pre verejné priestranstvá; – naozaj ma to zaujíma.
- Mne sa v prípade inštalácie zdá, že popri tom, že sa dá prejsť, pre zrak je priestorovým zážitkom, predmety a celú zostavu v podstate vnímame ako obrazy. Aj preto je neobyčajne zaujímavé použitie fotografií v Bielom trpaslíkovi, veď ide skôr o obraz ako o predmet.
- Voľba fotografií bola vcelku zámerným rozhodnutím. Obrazovo mohli byť použité aj iné komponenty; – napadlo ma, že vystavím kresby, ktoré sa zrodili pri príprave na výstavu, ale to by bolo ilustratívne, didaktické využitie obrazu, čomu sa chcem v každom prípade vyhnúť. Fotografie sú prítomné v priestore ako náladové prvky; podľa môjho zámeru by nemali vyčnievať zo súboru predmetov, mali by byť prvkom rovnakej hmotnosti a homogénnymi prvkami vo vzťahu k celku inštalácie.
- Na výstave možno vidieť dve telá, pripútané na stenu, ktoré akoby boli uzavreté do vyklápacích postelí, alebo corpusmi zatvorenými do klady. Prečo sú vo dvojici?
- Lebo všetko je vo dvojici, v páre. Protikladné kvality ... Táto dvojitosť v mojich prácach je úplne jednoznačná, v každom ohľade. Diktuje to tak dialektika vecí.
- Aby sme uspokojili myseľ, svoje zistenia zvykneme zatlačiť medzi všeobecnosti. Môžeme zhrnúť Tvoje pôsobenie tak, že dávaš prírodným materiálom konceptuálny význam?
- Dôležitý je v ňom myšlienkový prvok, ale napokon, reč je o sochách, predmetoch, preto aspoň takým určujúcim je citové zobrazenie. Viac než preduchovnenie predmetov ma zaujíma stručné vyjadrenie podstaty, keď sa čas takmer vylúči, alebo naopak: zmení sa na hustú, nepreniknuteľnú masu, skamenelinu. Tá práca je dobrá, kde sa možno dotýkať ticha a čas možno dávkovať tvarom.
-
- Nezostáva nám nič iného, iba netrpezlivo čakať na výstavu! Želám Vám k nej dobrú prácu!
(c) Cassovia.Sk / https://w.cassovia.sk/ |
|