Čo, ak život nie je príliš férový
@ Aktuálne -> Rôzne
Nov 11 2005 - 13:20 GMT | /ZDRUŽENIE ZA SOCIÁLNU REFORMU - tlačová správa/
V našom združení máme niekoľko interných pravidiel. Napríklad, že nepíšeme o sebe. Keďže nie sme politickou stranou, nepotrebujeme propagovať samých seba, aby sme získali potrebné hlasy na uskutočnenie svojich predstáv. Pri čítaní našich správ určite pričasto nenarážate na slová ako „my“ alebo „ja“. Tento mesiac však toto pravidlo poruším. Budem hovoriť o sebe a o tom, čo som sa naučil.
Čo, ak život nie je príliš férový
Začiatkom osemdesiatych rokov sa premietal krátky britský film, ktorý hovoril o neférovosti života. Príbeh rozprával o mladom židovskom chlapcovi, ktorého otec bol vydavateľom samizdatových publikácií v Leningrade. Niekto informoval políciu o aktivitách jeho otca. Takže na začiatku filmu bol otec zajatý a odvlečený na neznáme miesto. Nikolaj mal v škole problémy nielen preto, že bol Židom ale navyše aj synom „kriminálnika“. Neskôr sa Nikolaj začal tajne stretať s otcovými samizdatovými spolupracovníkmi.
“Život nie je férový,” hovoril Nikolaj. “Len preto, aby sme sa vyrovnali Rusom, musíme drieť dvakrát tvrdšie. Ale aj keď dokážeme, že to zvládame, ktosi príde pripraví nás o to.”
Nikdy nezabudnem na radu jeho staršieho súkmeňovca: “Nikolaj. Nikdy nie si porazený, keď sa snažíš robiť správne veci. Svoj najťažší boj nevedieš proti nim. Ten boj vedieš vo svojom vnútri. A prehráš ho len vtedy, keď rezignuješ a prestaneš robiť správne veci.”
Príbeh sa končí tým, že Nikolaj to nevzdal. Pokračoval v práci začatej jeho otcom. Jeho práca presahovala rámec pomoci vo vnútri židovskej komunity. Tajne sa v neďalekom lese stretával s ľuďmi, od ktorých získaval kresťanskú literatúru pre baptistickú cirkev v blízkom meste.
V tejto správe sa pozrieme na to, čo sa stane s človekom, ktorý to vzdá. Čo sa stane tomu, kto sa cíti byť obeťou? Čo sa stane, keď si myslíte, že nemáte možnosť riadiť svoj osud a keď sa vás zmocní bezmocnosť?
Lekcia o tom, kedy sa človek stáva obeťou
Začiatkom tohto mesiaca som strávil nejaký čas s Rómami v obci neďaleko Košíc, aby som dokázal lepšie pochopiť problémy z pohľadu tých, ktorí cítia, že sa stali obeťou niečoho. Bolo to úžasné. Rodina Vaňových, u ktorých som býval, sa stala mojimi ozajstnými priateľmi.
Hovorieva sa: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.“ Preto sa učím po rómsky. I keď temer všetci Rómovia na Slovensku hovoria po slovensky, keď ich pozdravím a predstavím sa po rómsky, ľahšie prekleniem obrovskú kultúrnu priepasť a dostávam sa bližšie k ich srdcu. Myslím si, že práve to bolo príčinou, prečo som cítil, že ma prijali a vítali temer v každom dome. A aj v tej najbiednejšej rodine som cítil pravú, nefalšovanú pohostinnosť.
Keď sme s mojím kolegom navštívili ľudí, neponúkali sme im ‘riešenia’ na ich problémy. Chcel som ich len počúvať a učiť sa od nich. Ako žiak som kládol omnoho viac otázok než som ponúkal odpovedí. Vypytoval som sa na ich rodiny. Chcel som počuť ich názory a doporučenia. Keď sa zdalo, že niektoré zlé rozhodnutia sa urobili tak, že mali dlhodobé následky, chcel som pochopiť podstatu týchto rozhodnutí. Neraz sa stalo, že keď som sa vypytoval na ich rozhodnutia, oni sami prišli na to, kde urobili chyby.
Jeden konkrétny postoj však prevládal u väčšiny. Bol to pocit, že sú obeťou. Pravidelne sme počuli sťažnosti typu: „Keď sa dopočujem, že je nejaká možnosť práce, dohodnem si telefonicky stretnutie. No akonáhle uvidia moju hnedú tvár, povedia, že miesto je už obsadené. Nikto ťa nezoberie, ak si Róm.“
Uvedomil som si, že množstvo ľudí, ktorí nám toto hovorili, sa už dávno vzdalo úsilia hľadať si prácu. Keď to isté počuť z toľkých strán, načo vynakladať energiu a peniaze, aby sa človek pokúšal hľadať prácu, keď ju aj tak nedostane! Duša prežíva nesmierne bolestivo, keď narazí na odmietanie.
Zistil som, že tento pocit dospelého človeka byť obeťou, prechádza aj na deti. Načo by sa naše deti mali v škole usilovať a tvrdo sa učiť, keď aj tak sme predurčení na to, aby sme treli biedu? Načo by naše deti išli ďalej na akési štúdia, keď aj tak ich nikto nikdy nevezme do práce?! Väčšina detí sa uspokojila s plnením minimálnych požiadaviek. A keď základná škola je maximum, čo od nich školský systém požaduje, je takmer zaručené, že okrem manuálnej práce im bude chýbať kvalifikácia na všetko. Ak zamestnávatelia nechcú zamestnať Rómov, stačí, ak požadujú stredoškolské vzdelanie a tých, čo požiadavke vyhovejú, zostane len minimum.
Prekonávanie pocitu, že človek je len obeťou a uchopenie vlastného osudu
Od hosťujúcej rodiny Jozefa a Viery sme sa naučili niekoľko skvelých vecí. Sú jednou z mála prosperujúcich rodín v tejto rómskej komunite. (Za svoj lepší životný štandard nevďačia úžerníctvu. Jednou z našich požiadaviek pri rozhodovaní, kde budeme bývať, bolo, že nepôjdeme k úžerníkom.) Čo teda odlišovalo túto rodinu od mnohých iných? Viera vyfajčí iba jeden balíček cigariet za týždeň. Jozefa som ale s cigaretou v ruke nikdy nevidel. Nefajčí ani jedno z ich detí. Len raz som videl na stole alkohol. Aj to vtedy, keď som si ja sám kúpil slivovicu, ako liek na zapálené hrdlo. Nikto z rodiny nehádže peniaze do hracieho automatu v miestnej krčme. Všetci sa usilujú, aby sa im žilo lepšie. Po večeroch sme sedeli s najmladšou dcérkou, osemročnou Kamilkou, ktorá sa učila do školy.
Spýtal som sa najmladšieho syna, Juraja, či rád číta. “Áno,” povedal. “Najpovzbudzujúcejšie je pre mňa to, keď čítam o Ježišovi.” Dozvedeli sme sa, že jeho rodina sa riadila duchovnými zásadami, keď išlo o rozhodovanie o tom, čo je dobré a čo je zlé. Videli sme rozdiel v kvalite života tých, ktorí mali jasný vzor pri hľadaní správnej voľby.
Vo väčšine navštívených rodín, sme videli určité náznaky nábožnosti. Každý má doma kríž alebo nejaký obraz na stene. Nábožné obrazy na stenách samozrejme nestačia na to, aby preťali pasívne prijímanie osudu a pocitu, že sú obeťami. Bolo nám jasné, že v tejto komunite panuje čosi, ako duchovný hlad. Chýba čosi živé, čo by im prinášalo nádej.
Odpoveď, čo by to mohlo byť, naznačila udalosť deň predtým než sme prišli. Skupina evanjelických kresťanských Rómov navštívila mestečko neďaleko Vranova. Spievali tam kresťanské piesne v rómčine. Niektorí v rozhovoroch počuli, ako im Boh zmenil život k lepšiemu. Hovorili, ako im spoznanie Božej Lásky pomohlo zbaviť sa zlozvykov a ako dokázali vziať osud do vlastných rúk. Rozdiel spočíval v tom, že neprijali len vonkajšiu formu náboženstva. Život sa im zmenil cez vnútorné prežitie. Vraveli, že stretnutie a všetko, čo sa od pri ňom dozvedeli bolo také silné, že mnohí zatúžili, aby aj oni mohli mať taký vzťah k Bohu.
V skutočnosti si len miestny starosta uvedomil hodnotu duchovnej zmeny a preto umožnil, aby formou aktivačných prác pomáhali deťom, ktorým sa v škole nedarí, ľudia so silnou, živou vierou. Aká skvelá šanca, keď ľudia v rámci aktivačných prác môžu hovoriť s deťmi o svojom vzťahu k Bohu. Úžasné! Klobúk dolu, pred starostom tohto mestečka pri Vranove!
Sociálna reforma a duchovná transformácia
O sociálnej reforme, zodpovednosti jednotlivca a dôstojnosti získanej z práce a zarobených peňazí sa dá hovoriť mnoho.
Vidím, že sila vyplývajúca z duchovnej transformácie môže ľuďom pomôcť prekonať pocit, že sú len obeťou. Je možné to urobiť v rámci súčasnej štruktúry cirkvi? Nebude to ľahké. Väčšina cirkevných budov slúži len na vykonávanie tzv. tradičných náboženských služieb. ¼udia sedia na nepohodlných drevených laviciach v miestnosti, ktorá je málo presvetlená a pozerajú sa pred seba. To zrejme nepriláka veľa mladých ľudí po škole. A nemalou bariérou je aj duchovná klíma vo vnútri samotných cirkví. Väčšina z nich prijala pasívnu úlohu vykonávateľa náboženských povinností a stratila reálnu predstavu o tom, ako viera v Boha dokáže meniť životy ľudí v núdzi. Darmo vzhliadame k národnej rade, vláde, úradom práce a miestnym starostom, ako zabezpečia riešenie našich miestnych problémov. Sociálna reforma sa týka celej podstaty spoločnosti. Jej tela, duše a ducha.
S srdečným pozdravom
Bill Baker
[email protected]
(c) Cassovia.Sk / https://w.cassovia.sk/ |
|