Sú to asi dva roky, čo sme sa na stránkach tejto rubriky venovali Turnianskemu hradu, Košičanom dobre známemu, pretože tvorí zďaleka viditeľnú miestnu dominantu. Dnes predstavíme čitateľom iný hrad, oveľa nenápadnejší, známy iba odborníkom kastelológom. Je to hrad - ruina - na skalnom výbežku, vypínajúcom sa nad obcou Skároš, južne od Košíc. Občianske združenie Sosna spolu so starostom obce sa pričinili o vybudovanie náučného chodníka, ktorý na Skárošskom hrade končí. Východoslovenské múzeum pomohlo s historickým prieskumom a rekonštrukciou pôvodného vzhľadu tohto dávno zaniknutého feudálneho sídla, a tak sme sa rozhodli predstaviť ho čitateľom.

NAJSTARŠIE DEJINY KRAJA

Územie, uprostred ktorého dnes Skárošský hrad stojí, bolo osídlené pravdepodobne už v praveku, konkrétne od eneolitu /neskorej doby kamennej/, teda zhruba 3000 rokov pred naším letopočtom. Toto územie bývalo súčasťou oboch avarských kaganátov, siahal sem vplyv Veľkomoravskej ríše, nakrátko sa tadiaľto prehnali hordy Staromaďarov a zhruba jednu generáciu sem siahala poľská moc za vlády piastovského kráľa Boleslava Chrabrého. Súčasťou Uhorska sa tento kraj stal po smrti svätého Štefana /15. 8. 1038/. Obsadil ho chazarský náčelník Aba Samuel, neskôr tretí kráľ arpádovskej dynastie /vládol 1041-1044/, podľa ktorého bol tu zriadený veľký kráľovský komitát /rozumej stolica/ pomenovaný. V rokoch 1045 a 1046 sa na tomto území odohralo takzvané "pohanské povstanie", vedené županom Vathom.

Kresťanstvo sa v tejto oblasti úplne stabilizovalo až okolo roku 1100, na čom mal zásluhy miestny šľachtický rod Abovcov, ktorý na okolí zakladal kostoly. Za rozdelenia kráľovstva v čase vlády Bela IV., po roku 1262, pripadlo tunajšie územie Štefanovi, jeho vzbúrenému synovi. Na prelome 12. a 13. storočia vznikla neďaleko odtiaľto exteritoriálna Vižoľská stolica, tvorená desiatimi dedinami nemeckých kolonistov - prvých, ktorí do tohto kraja prišli. Najstaršia písomná zmienka o obci Skároš - písala sa Skarus - pochádza z opisu hraníc füzérskeho panstva z roku 1270, s ktorým územie obce hraničilo a vlastnil ho vtedy Mikuláš, syn Abu /nepatrili k známej Omodejovskej vetve Abovcov/. Skároš bol súčasťou panstva Nádošť, uvádzaného ako Nádaszt, čo je dnešné Trstenné pri Hornáde. Hrad v dobe zmienky o obci už určite stál.

Abovci, tunajší dediční župani, sa na začiatku 14. storočia, v časoch bojov o uhorský trón, uprázdnený vymretím Arpádovcov, začali chovať nezávisle od kráľa Karola Róberta z Anjou a vytvorili si v kraji akúsi oligarchickú doménu. Z obdobia rokov 1304 až 1311, teda najväčších zmätkov v kráľovstve, je známy akýsi Paulus de Zakarus /Pavol zo Skároša/, nie je však jasný jeho vzťah k panstvu a hradu. Koncom roku 1311 sa Abovci dokonca otvorene postavili proti kráľovi, takže po prehratej bitke pri Rozhanovciach /15.6.1312/ sa tí, čo ju prežili, dostali do nemilosti a postupne prišli o svoje majetky, výsady a moc.

DRUGETOVCI A ZUDAROVCI

Mikuláš Aba mal syna Ladislava a ten syna Dominika, ktorý zomrel bezdetný. Skároš sa teda pravdepodobne stal okolo roku 1335 tým, čomu sa v stredoveku hovorilo "odúmrť" - panstvom, ktoré nemal kto zdediť. Kráľ už predtým postupne obdarovával majetkom porazených Abovcov rod Drugetovcov. Prvým bol Filip Druget, pôvodom francúzsky šľachtic, ktorý prišiel do Uhorska s Anjouovcami, stal sa v roku 1317 abovským županom a od roku 1323 uhorským palatínom /zomrel 1327/. Jeho dedičom sa stal brat Ján Druget /zomrel po roku 1333/, po ktorom jeden z jeho synov Viliam zdedil v roku 1335 obec i hrad Skároš. Viliam zomrel bezdetný a skárošský majetok prešiel na jeho brata Mikuláša, známeho účasťou na vojenskom ťažení kráľa Ľudovíta Veľkého do Talianska. Mikuláš zomrel 14. júna 1345, vieme že mal dediča, ale konkrétnejšie údaje ani meno nie sú o ňom známe.

Po smrti Mikuláša Drugeta ovládal rod Skárošský hrad ešte po dve generácie. Oficiálna literatúra udáva, že v roku 1415 prešlo panstvo na Petra a Štefana Zudarovcov /meno býva uvádzané aj vo forme Cudar, Czudar a Sudar/. Dostupné publikované pramene k dejinám hradu týmto dátom končia, nevysvetľujú však, prečo a ako hrad zanikol. Nasledujúci text je teda hypotézou, ktorú by mal overiť prípadný ďalší archívny i terénny výskum.

Obaja spomenutí bratia, z ktorých prvý bol kráľovský čiašnik, slavónsky bán a župan Šarišskej, Trenčianskej i Zvolenskej stolice, druhý kráľovský dverník a zemplínsky župan, zomreli ešte pred rokom 1400 /udávané dáta sú 9. júl 1390, resp. rok 1378/. Pritom v súvislosti s Petrom sa spomínajú rozsiahle panstvá na východnom Slovensku i akési panstvo Hrádok /Skároš?/. Obaja mali synov, Peter dvoch a Štefan troch. Dedičmi Skároša mohli byť najpravdepodobnejšie Petrovi synovia a po nich krajinský hodnostár Šimon Zudar, ktorého vzťah na menovaných členov rodu nie je celkom jasný /jeho otec sa volal Jakub/, ale pri ktorom sa uvádzajú opäť rozsiahle panstvá na východnom Slovensku, ale aj hradné panstvo Tokaj a Onód v dnešnom Maďarsku.

ZÁNIK HRADU

Šimon Zudar žil v časoch panovania kráľov Ladislava Pohrobka /1440-1457/, Vladislava Varnenčíka /1440-1444/ a Mateja Korvína /1458-1490/. Pôsobil ako diplomat a tiež organizátor a vojenský veliteľ ozbrojených akcií proti bratríkom. Vzhľadom na predbežné datovanie nálezov keramiky v ruinách hradu možno predpokladať, že sa tu normálne žilo /čiže hrad bol využívaný/ až do polovice 15. storočia. V tom čase sa mohol dostať do rúk bratríkov, ktorí boli v tunajšom okolí dlhé roky mimoriadne aktívni. Keď proti nim nový uhorský kráľ Matej Korvín rozpútal veľkú kampaň, stalo sa to osudným aj Skárošskému hradu a niekedy po roku 1458 bol dobytý a spustošený.

Význačný rakúsky historik 18. storočia Ignác Anton Fessler uvádza vo svojich Dejinách Uhorska a ich obyvateľov /citujem ich z Tutkóovho podania/, že na Turičné sviatky /teda uprostred jari/ roku 1458 sa v tomto kraji odohrala bitka medzi bratríkmi a ľudovým križiackym vojskom, spojeným s kráľovskými oddielmi. Fessler píše doslova: Tu zrazu obkľúčili Myšľu, ktorú predtým opevnili a pretvorili na hrad Česi pri kostole svätej Panny, kde vyviera liečivá voda. Myšľa sa im po krvavom boji dostala do rúk a jej osádka 400 mužov bola nemilosrdne rozsekaná. Zmilovali sa iba nad istou ženou, preto, že bola žena. Potom prišli na rad Sečovce, ktoré boli obkľúčené vojskom tiež na Turíce.

Miesto, citované vo Fesslerovom texte, je pravdepodobne dnešná lokalita Skalka oproti lokalite Koscelek v katastri Nižnej Myšle. Je to len asi 2,5 kilometra vzdušnou čiarou od hradu Skároš. Keďže tu v tom čase operovali veľké masy ozbrojencov a dochádzalo k neľútostným bojovým stretom, dal by sa zánik hradu datovať práve do tých čias, teda na jar 1458. Je však možné, že k nemu došlo už skôr, a že hrad dobyli a spustošili sami bratríci, s ktorými Zudar viedol boje. V doteraz jedinej realizovanej kopanej sonde však nie je požiarová vrstva, ktorá vždy zvykne byť znakom katastrofického zániku hradu.

Hradné budovy sa pomaly rozpadli, okolie zarástlo stromami a dokonale ukryli ruiny pred ľudskými zrakmi. V rušných storočiach protitureckých bojov, stavovských povstaní a náboženských zmätkov sa na hrad zabudlo. Pomerne ťažká dostupnosť z okolitých dedín sa najskôr zaslúžila o to, že kamenivo z ruín nezmizlo úplne ako lacný stavebný materiál. V romantickej literatúre o hradoch z 19. storočia o skárošskej ruine niet zmienok. Azda prvý odborný popis ruín publikovali až v roku 1991 "hradológovia" Michal Slivka a Adrian Vallašek. A konečne prvá archeologická sonda v ruinách bola vykopaná nedávno, v lete 2001, pod dohľadom doktora Olexu.

JANUÁROVÝ PRIESKUM

Prvý raz som navštívil skárošské hradné ruiny onoho leta, keď tam začali pod dozorom Dr. Olexu sondovať. Už vtedy sa plánovalo začlenenie zrúcaniny do pripravovaného náučného chodníka. Koncom roka 2001 sa so "Sosnákmi" dohodlo, že by sa na informačnej tabuli chodníka mohla prezentovať aj kresba rekonštrukcie pôvodnej podoby hradu, na čo však bolo potrebné ruiny zamerať a identifikovať v nich jednotlivé stavby. Mimoriadne vhodný deň na takúto prácu svitol 31. januára 2002. Bolo slnečno, nemrzlo /takže sa dalo pracovať bez rukavíc/ a hlavne v januári nezavadzia prieskumu vegetácia - ruiny boli lepšie viditeľné a fotogenickejšie. A čo sa zistilo?

Skároš je ostrožný typ hradu, pričom takýto typ sa staval od druhej polovice 13. a počas 14. storočia tam, kde terén /úzky horský chrbát/ nedovolil stavať inak. Hrady, ako skárošský, slúžili nielen ako obydlie, ale aj ako strážne a lovecké hrady. Slivka a Vallašek uvádzajú, že hrad Skároš strážil cestu z Abovského Novohradu do Košíc a cestu k hradu Füzér. Takéto typy hradov sa pre stiesnenú a často aj odľahlú polohu nemohli ďalej stavebne zväčšovať a rozvíjať, takže boli s postupujúcim vývojom vojenskej techniky stále bezbrannejšie. Následkom toho zanikali buď prirodzene - opustením lokality, alebo vojenskými akciami, ktorým už nedokázali odolať.

Skárošský hrad postavili na výbežku andezitového brala z kameňa, ktorý vyťažili priamo na mieste. V skalnom hrebeni vylámali kameň tak, že v ňom vytvorili asi sedem metrov hlboký zásek, ktorý potom slúžil ako suchá ochranná priekopa od severnej strany. Priekopa bola pri dne široká asi desať a pri hornom okraji asi sedemnásť metrov. Za ňou postavili obytno-obrannú vežu s pôdorysom zhruba 10,5x20 metrov so stenami silnými na prízemí asi 2,7 metra. Veža mala pravdepodobne tri podlažia. Takéto veže - v odbornej terminológii donjony (donžony) - bývali v 12. a 13. storočí stavebnými zárodkami hradov, napríklad aj Spišského, Krásnohorského, Trenčianskeho, ale aj Bratislavského.

Skárošský donjon predstavoval prvú stavebnú etapu hradu, realizovanú v druhej polovici 13. storočia Abovcami. Noví majitelia Drugetovci potom hrad okolo polovice 14. storočia rozšírili. Ťažením kameňa zarovnali skalný hrebeň pod donjonom a navyše vysekali na západnej strane, kde bol svah brala menej príkry, terénny stupeň. Na takto upravenej ploche potom zriadili hradné nádvorie a na jeho západnej strane jednotraktovú palácovú budovu s pôdorysom zhruba 8x22 metrov. Severne od donjonu postavili trojbokú hradbu, ktorá chránila ako predbránie hradný vstup. Do hradu sa totiž vstupovalo dreveným padacím mostom zo severnej strany cez spomenuté predbránie do prízemia donjonu a odtiaľ na nádvorie. V mieste predpokladanej mostnej konštrukcie je dodnes viditeľné nápadné zoskupenie kameňov, snáď základy stredového piliera mostu. Na nádvorí pravdepodobne stáli aj menšie hospodárske budovy z menej odolných materiálov, to by však mohol dosvedčiť až podrobnejší archeologický výskum.

Celý areál hradu zaberal v čase svojej najväčšej slávy 7,85 ára a jeho obvod mal asi 120 metrov. Keby sa vám to zdalo málo, treba si uvedomiť, že väčšina hradov tohto typu bola ešte menšia - napríklad v Jasove, Sokoli, Silickej Jablonici či Chorvátoch. Relatívne blízky hrad Slanec /8,5 kilometra vzdušnou čiarou/ je tiež rovnakého typu a mierne rozsiahlejší. Hradby Skárošského hradu sú na niektorých miestach dosť dobre viditeľné a dala sa odmerať ich hrúbka od 220 do 230 centimetrov. Odhadom sa na výstavbu hradu použilo asi 7000 kubických metrov andezitového kameňa. Stavebného rumiva je stále v areáli hradu toľko, že podľa všetkého zakrýva trosky stavieb do výšky jedného poschodia. Púhym jeho odstránením by sa teda zachovaná časť hradu obnažila bez akéhokoľvek kopania.

Zatiaľ sa v areáli hradu realizovala jediná kopaná sonda do hĺbky asi 220 centimetrov. Nájdená keramika bola identifikovaná do 13. až polovice 15. storočia. Nenašiel sa zatiaľ žiaden geometricky opracovaný, prípadne komplikovanejšie profilovaný či zdobený kameň.

HISTORICKÁ PERLIČKA

Szabó Örzsi je určite rada

Dvadsiate číslo českého časopisu Reflex prinieslo zaujímavý rozhovor s "osemdesiat až deväťdesiatročným" /a stále jarým/ umeleckým agentom slávnych amerických osobností Robertom Lantzom. Prvým prekvapením pre mňa bol fakt, že otecko pána Lantza sa svojho času usadil v Kaschau, Kassa, Košice - uviedli tam všetky tri klony názvu. No skutočnou perlou bola veta: Jsem přesvědčen, že každý člověk je v podstatě Maďar, jen někteří lidé o tom vůbec nevědí. Dovtedy by snáď mohol mať nepoučený človek z citovaného článku dojem, že pán Lantz je Žid. Bolo však už skutočne načase, aby sa o tom, čo podvedome tušíme, ale až pán Lantz mal odvahu to pomenovať, začalo otvorene hovoriť. Najviac to určite ocenia klienti pána Lantza Örzsike Szabó /Liz Taylorová/, Juhász Péter /Peter Schaffer/, Fuvaros Kegyi /Miloš Forman/ a keby žil, aj Borostyán Lénárt /určite ste poznali skutočnú identitu Leonarda Bernsteina/.

Text, fotografie a kresba: Jozef Duchoň