Okienko do sveta knižníc
krádeže v knižniciach
Záznamy o krádežiach kníh pochádzajú už z hlbokého staroveku. V Egypte za vlády Ptolemaia III. museli cestujúci na základe nariadenia odovzdať v prístave všetky knihy a naspäť dostali len odpisy. Krádeže kníh sa rozšírili ešte viac v stredoveku. Dôvodom boli ich vysoké ceny.
Najviac škôd na knižniciach mali na svedomí vojny. Preto sa nemožno čudovať, že knižné lupy figurovali v mnohých mierových zmluvách ako uznaná korisť alebo dlh, ktorý treba vyrovnať.
Strach pred zlodejmi trval, aj keď hlinené tabuľky vystriedali zvitky a kódexy. Kláštorné knižnice žiadali od záujemcov o knihy záruku, tzv. memoriale - určitú čiastku v striebre alebo nechať ako zálohu inú knihu v rovnakej hodnote.
Univerzitné knižnice sa tiež chránili pred zlodejmi mnohými opatreniami, jedným z nich boli reťaze na väzbách kníh. Strany rukopisných diel neniesli už len výzvy k čitateľom ako asýrske tabuľky, ale priamo kliatby a výstrahy určené zlodejom, niekedy s vyobrazením šibenice, ktorá ich neminie.
Neskôr bolo treba za nevrátené knihy platiť pokuty, alebo nasledoval súdny postih. Niektoré postihy zlodejov kníh sa rozrástli do skutočných afér. Jeden z najslávnejších procesov tohto druhu sa konal v roku 1850 vo Francúzsku s profesorom sorbonnskej univerzity, florentským šľachticom Guglielmom della Somaiom. Súd mu dokázal, že za tri roky ukradol knihy a rukopisy v hodnote štvrť milióna frankov. V roku 1860 bol lipský historik profesor Bruno Lindner odsúdený na šesťročné väzenie. No najväčší trest si vyslúžil cársky ruský knihovník Alois Pichler. Ten odnášal z knižnice knihy vo vrecku našitom pod kabátom. Odcudzil ich tak spolu 4000 kusov a bol odsúdený na celoživotné vyhnanstvo na Sibír.
Krádeže kníh neprestali ani v súčasnosti, naopak pribudlo čitateľov, ktorí knihy "zabudli" vrátiť. Jeden takýto prípad sa odohral v knižnici newyorskej univerzity. 44-ročný George Szamuely si počas štúdia z univerzitnej knižnice požičal takmer 600 kníh. Keď skončil štúdium, "zabudol" ich vrátiť a nereagoval ani na upomienky. Pokuta dosiahla v prepočte viac ako milión korún. Frustrovaní knihovníci sa nakoniec obrátili na políciu, ktorá zábudlivca zatkla. Pri domovej prehliadke našla všetky knihy zapožičané z knižnice, medzi nimi i nenahraditeľné, vzácne tituly. Napriek tomu, že knihy sa vrátili späť do knižnice, Szamuelymu hrozí súd.
Zahrávať sa s knihovníkmi naozaj neoplatí!
Čím viac deti čítajú, tým lepšie píšu
Čím viac deti čítajú, tým ľahšie zvládnu písanie. Taký je záver vedeckej štúdie lekárov z univerzity v írskom Belfaste.
Lekári podrobili 314 detí vo veku od 8 do 11 rokov testu, ktorý odborníci vypracovali na zistenie úrovne čítania a písomného vyjadrovania. Odborníci zistili významný rozdiel medzi deťmi, čo čítajú, a tými, čo čítajú málo. Deti prvej skupiny pomerne hladko zvládli aj písanie. Štúdia írskych odborníkov poukazuje, na to, aké je dôležité čítať. Preto je v záujme detí, aby dospelí v nich vyvolali záujem o čítanie.
Kráľovná v knižnici
Kráľovná Alžbeta II. a jej manžel vojvoda z Edinburgu slávnostne sprístupnili pre verejnosť Britskú knižnicu. Kontroverzná gigantická stavba bola dokončená až štvrťstoročie od začiatku výstavby a jej konečné náklady päťnásobne presiahli plánovaný rozpočet.
Knižnica z neomietnutých červených tehál, postavená za 520 miliónov libier, sa stala najnákladnejšou budovou Veľkej Británie v tomto storočí. Našlo sa v nej miesto pre 20 miliónov dokumentov.
Architektúra knižnice má však celý rad zarytých odporcov, medzi ktorých patrí aj následník trónu princ Charles. Podľa neho sa budova podobá skôr na " akadémiu pre tajnú políciu".
Kráľovná však v deň sprístupnenia nešetrila slovami chvály. Po slávnostnom otvorení si spolu s manželom prezrela kolekciu svojich svadobných fotografií. Pri testovaní počítačového vyhľadávania informácií požiadala o svoj vlastný životopis a bola vraj milo prekvapená rýchlosťou a objemom ponuky.
(Spracované podľa dennej tlače)
Nové možnosti financovania knižníc v poľsku
Ako to vyzerá z hľadiská financií s úbohou poľskou kultúrou? Kultúrne inštitúcie čoraz väčšmi zaostávali za zvyškom vzmáhajúcej sa krajiny. Občan, ktorý má doma modernú stierku a halogénové osvetlenie, nechce chodiť do tmavých, špinavých a zdevastovaných budov, ktoré sú len podľa dohody stánkami kultúry.
Dnes sa situácia pomaly mení a budov, ktoré neprešli aspoň základnou renováciou, je čoraz menej. Verejné investície sa v oblasti kultúry zvýšili v Poľsku v priebehu posledných piatich rokov trojnásobne. V posledných dvoch rokoch sa otvorili tri moderné knižnice: Sliezska, Varšavskej univerzity a Pomoranská knižnica v Štetíne. Ich výstavba stála vyše 370 miliónov zlotých, čo zodpovedá tretine celého štátneho príspevku na kultúru v roku 1999. Sú to budovy, ktoré pochádzajú z 19. storočia. V Sliezskej knižnici nainštalovali systém automatického vyhľadávania a dodávania kníh. Varšavská univerzitná knižnica má dokonca na streche záhradu a Pomoranská knižnica výťah na terasu a elektronické brány, ktoré majú predísť krádežiam.
Ukazuje sa, že od čias administratívnej reformy investujú do týchto zmien najviac samosprávy - vojvodské i miestne, hoci miestne nemajú za úlohu vynakladať peniaze na budovanie kultúrnych zariadení. Napriek tomu vydávajú na to 20 až 30 percent zo svojich rozpočtov určených na podporu kultúry.
Ministerstvo kultúry, ktoré ešte roku 1995 vydávalo jednu tretinu zo svojho rozpočtu na stavebné investície, dnes prispieva na spomínané projekty len piatimi percentami. Stratilo pozíciu najväčšieho investora, a to najmä vo Varšave, kde samospráva financuje stavbu Národnej knižnice.
Do investícií však vstupujú aj iné rezorty, napríklad ministerstvo školstva. Úplne novým javom je účasť súkromného kapitálu na investíciách v oblasti kultúry. Stavbu Univerzitnej knižnice vo Varšave financovala spoločnosť Bankovo-finančné centrum. V pivničných priestoroch knižnice má vzniknúť centrum zábavy a reštaurácia, časť priestorov v hornej časti stavby sa má dať do kancelárskeho prenájmu.
Toto spájanie súkromného kapitálu s verejnými dotáciami sa zdá byť dobrým spôsobom, ako vystavať nielen nové "paláce kultúry", ale aj ako ich udržať pre budúcnosť. Kultúrne inštitúcie majú totiž obrovskú výhodu - nachádzajú sa na atraktívnych miestach v centrách miest. Ak sa múdro spojí kultúrna činnosť s komerčnou, v budúcnosti bude možné investovať nielen do múrov, ale aj do ľudí, ktorí dávajú týmto múrom zmysel.
(skrátené podľa Magazín SME, 7.10.2000, s.2)
Naspäť