Všetko sa tlačí pred objektívy, chce byť objektivizované. Aká je to svadba bez fotografa, dovolenka bez fotospomienok, aká je to udalosť bez televízie? Fotografia a ďalšie technické vizuálne prostriedky (film, video TV, servery) menia výrazne spôsob kumunikácie. Cez média sa dívame na deje a udalosti, zaznamenávame a spätne premietame. Dívame sa cez aparáty, vnímame reprodukcie.
Dominantná pre Švolíka bola inscenovaná fotografia, tak ako pre väčšinu jeho súputnikov slovenskej novej vlny 80. rokov v Prahe (Rudo Prekop, Vasil Stanko, Peter Župník, Kamil Varga a ďalší). Inscenovanie znamená kombinatoriku, znamená súkromné predstavenie, umelé spojenie bežných vecí. Inscenovanie jasnejšie posúva fotografiu k jej zaradeniu k výtvarnej či umeleckej polohe. V Švolíkovej tvorbe dominujú dve hlavné metódy:
1. Manipulácia pred objektívom. Je charakteristická pre cykly 80. rokov (Môj život človeka, 1987, Výstavba, Priemysel, Zdravotníctvo 1986 -7 a pod.). Ide o inscenovanie pred aparátom, simulovanie prostredia a príbehu vcelku, obraz sformovaný pred stlačením spúšte. Typické je využívanie "nádhľadu" fotografa nad vecou, použitie vtáčej perspektívy pre fotenie na dlažbe s komponovanými figúrami.
2. Manipulácia s negatívom (proces za objektívom). Príznačné pre vývoj v 90. rokoch (od roku 1989 obrázky zo Slovenska, zvádza boj s drakom, 1992 a pod.) Ide o spájanie, dodatočné priraďovanie, či upravovanie niekoľkých záberov do nového celku. Jednotlivé diely (zábery strácajú silu, nemajú hodnotu, sú len časti jedného organizmu fotografie.
Na čo najviac upriamuje svoju pozornosť, je uchopenie priestoru, vzdialenosti a je preklenutia, potom modelovanie vzťahu, prepojenia a súnaležitosti. V pozadí sa zračí jeho túžba po harmónii - vnútornej aj smerom navonok, vo vyrovnávaní sa s okolitým svetom. Vytvára tak magnetické pole, kde sa veci a ľudia priťahujú, prirodzene dopĺňajú.
Vladimír Beskid