„Po šiestich rokoch na materskej som cítila, že naozaj degenerujem. Inak sa to nedá nazvať. Nevyhnutne som sa potrebovala realizovať. Výber druhu činnosti nebol zasa takým problémom, pretože som športovala od malička. Venovala som sa ľahkej atletike, basketbalu, streľbe zo vzduchovky. Okrem toho som hrala na klavír a spievala. Novinári o mne stále dookola píšu aký som mala raketový nástup. Áno, úspech prišiel na prvý pohľad veľmi rýchlo, no za tou rýchlosťou sú schované dlhé roky prípravy. Všetko sa to vlastne rozbehlo kvôli ťažkej tyči a slabým ramenám. Robila som skok o žrdi, no tyč, ktorú som mala k dispozícii (na lepšiu nebolo peňazí), bola na mňá príliš tvrdá. Začala som teda chodiť do posilovne. Tam si ma všimli kulturistickí tréneri a presvedčili ma na svoju „vieru". Pravdaže, najskôr som to škrtla, veď ja sa pred divákmi nikdy nevyzlečiem, na to sa príliš hanbím. Napokon som sa to však, najmä pod dojmom z posilovacích pokrokov, rozhodla vyskúšať. S manželom som sa dohodla, že keď sa neumiestnim na majstrovstvách Slovenska v športovej kulturistike (v roku 1996) do tretieho miesta, tak skončím. A ako na potvoru som tie majstrovstvá vyhrala. Týždeň na to boli majstrovstvá vo fitness. Vymyslela som si zostavu, vyhrala oblastné kolo a na Slovensku skončila tretia. Hneď na to som skončila aj tretia na Európe. Bolo to skvelé a vtedy som to považovala za svoj vrchol. Vôbec som s tým nerátala a chvíľu trvalo, kým som sa s tým vyrovnala."