Časť prvá - Ako vznikla prvá materská škôlka

V minulých týždňoch sa venoval môj kolega Peter upratovaniu vo svojich fondoch. Má okrem iného na starosti aj múzejnú zbierku historických plánov a ako sa tak v nich preberal, upútalo to moju pozornosť vždy keď naďabil na čosi, čo sa týkalo košickej minulosti. Nad viacerými výkresmi sme sa dlhšie pristavili a poštudovali ich, až tu napokon bola myšlienka priblížiť niečo z nich čitateľskej obci, osobitne exempláre, ktoré majú zaujímavejšiu väzbu na tunajšie miestne, ale aj na širšie stredoeurópske dejiny. A tak dnes začne vychádzať voľne komponovaný seriál, kde sme ako prvý záujmu hodný objekt vybrali starý plán nenápadného domca s nemeckým názvom Plan zu den neu zuerbauenden Kinder - Bewahrungs Anstalt Gebaude. „Detský výchovný ústav", narýchlo a nie celkom presne som preložil nadpis Petrovi, ktorý nie je nemčinár. „Aha, polepšovňa...", zareagoval s pousmiatím, vzápätí som mu však pokazil radosť tým, že som vec upresnil: „Ferdinandeum, opatrovateľský ústav, naša najstaršia košická materská škôlka."

DER ARME TROTTEL NANDL

Kto bol onen Ferdinand, po ktorom sme našu detskú opatrovňu pomenovali? Aký bol jeho vzťah ku Košiciam? Nuž začalo sa to v roku, keď vrcholila veľká francúzska revolúcia a v Paríži popravili kráľa s kráľovnou, len tak mimochodom Ferdinandovou pratetou. Cisárovi Františkovi, synovcovi nešťastnej Márie Antoinetty, a cisárovnej Márii Terézii Neapolsko-sicílskej sa 19. apríla 1793 narodil prvý syn - Ferdinand. Dieťa sa nepríliš vydarilo, bolo slabé, trpelo epilepsiou a retardovaným vývojom.

Uhladená reč oficiálnych životopiscov Habsburského rodu nazvala jeho výchovu termínom „krajne náročná", za čím možno tušiť zástupy predčasne zošedivených a vynervovaných vznešených učiteľov. Z dieťaťa, ktoré sa najradšej hrávalo tak, že sa uvelebilo vo väčšom košíku a potom sa v ňom váľalo po izbe, však predsa len čosi vykresali. Začalo hrať na klavír a trúbku, zaujímať sa o botaniku a záhradníčenie.

Keby sa malý Ferdinand narodil v nejakej sedliackej rodine, prežil by šťastný a nenáročný život ako miestny čudák - Pecko sprostáčik. Mal však tú smolu, že prišiel na svet ako arcivojvoda, následník trónu. Mnoho dvoranov si síce myslelo, že „Nando" sa nedožije dospelého veku, že nikdy nenastúpi na trón, jeho cisársky „papá" však nepočítal s porušením práv prvorodenstva, ostatne nemal príliš na výber, pretože aj ďalší mužský potomok v rodine, Ferdinandov mladší braček František Karol /budúci otec cisára Františka Jozefa I., narodený v roku 1802/ sa príliš duševne nevydaril.

Neskôr za záujmy nešťastného následníka trónu najviac zabojoval starý lišiak kancelár knieža Metternich, najsilnejší muž v monarchii hneď po cisárovi, ktorému takýto nesvojprávny panovník, ktorý nebude zasahovať do vládnutia, mohol v budúcnosti iba vyhovovať. A tak, ak aj cisár František občas zaváhal, kancelár sa už postaral o to, aby podporil tradíciu a práva prvorodeného syna. U toho sa medzitým ukázala jeho najdominantnejšia vlastnosť, vyrástol z neho bezbrehý dobrák, ktorého museli sluhovia strážiť na každom kroku, aby nerozdal žobrákom, ale aj náhodným ľuďom, ktorých stretol, všetky dostupné peniaze.

Viedenčania si ho svojím spôsobom obľúbili a uštedrili mu tragikomickú prezývku „Der arme Trottel Nandl - úbohý truľo Nándi". Ako sa však tento nešťastný človek prepasíroval až do našich lokálnych dejín? Nuž za to mohol francúzsky cisár Napoleon.

CISÁRSKA HRUŠKA

Na sklonku roka 1805 vrcholila kampaň francúzskej armády proti Rakúsku. Francúzi nezadržateľne postupovali do vnútra krajiny pozdĺž toku Dunaja, až obsadili bez boja Viedeň. Schyľovalo sa k neslávnej bitke pri Slavkove. Cisár sa zdržiaval pri vojsku, jeho rodina hľadala bezpečie v hlbokom zázemí. A tak sa niektoré Františkove ratolesti dostali až do Košíc, medzi nimi aj dvanásťročný arcivojvoda a následník trónu Ferdinand. Kronikár profesor Plath, len o rok starší ako Nándi, opísal vtedajšie udalosti v Košiciach s primeranou devótnosťou:

"Po bitke pri Austerlitzi dostalo sa mestu toho šťastia, že vo svojom lone skrylo vznešenú kráľovskú rodinu. Potrebný azyl poskytli v zbožnej oddanosti dom grófa Barkócziho - pre najjasnejšieho dediča trónu dvanásťročného Ferdinanda, dom Semseyovský pre Máriu Ludoviku, neskôr manželku cisára Bonaparta Napoleona, dom erárnej správy pre Leopoldínu, neskôr cisárovnú Brazílie, tiež pre Karolínu, Klementínu a princa Františka. Prekvitali Košice a ich mešťania sa vyznamenali znamenitými skutkami priam historickej oddanosti. Skupina mešťanov v husárskych a pešiackych uniformách držala statočnejšie stráž pri cisárskych princoch, než pretoriánska garda a hlavná jazdecká stráž. Oba senáty, ľudia každého veku a pohlavia pri poskytovaní služieb a nádhernom zápolení v zriedkavej zbožnosti nepripustili, aby sa od nich čokoľvek muselo žiadať, lebo sami od seba a dobrovoľne sa starali o záujem a blahovôľu vznešeného cisára, ktorá sa neskôr prejavila tým, že viacerých obdaroval zlatými peniazmi s korunou."

Bolo tu vtedy v Košiciach ruchu na také malé mesto až priveľa. Mestom prechádzali Kutuzovove ruské pluky /porazené Francúzmi pri Slavkove/, všade bolo plno parádnych dôstojníkov, rakúskych i ruských, rôznych úradníkov a šľachticov, ples striedal ples, vojska bolo viac než obyvateľov mesta, nečudo, že cisárove deti tu boli dosť stratené. Nándi si však zábavku našiel - naskytla sa mu možnosť venovať sa obľúbenej botanike a záhradkárčeniu. Szepesházy-Thieleho dobový sprievodca Košicami na to v roku 1825 spomínal slovami:

„Záhrada grófa Smidegga je pred Jozefskou bránou a je znamenite pozoruhodná svojou krásnou záhradnou budovou, bohatými skleníkmi, ananásovými hriadkami a dobrou údržbou. Je veľká a priestranná a pripomína každou svojou jednotlivou časťou starostlivosť a vkus svojho šľachetného vlastníka. Jeho Cisárska Výsosť, následník trónu arcivojvoda Ferdinand, v tejto záhrade vlastnoručne vysadil na pamiatku svojho tunajšieho pobytu v roku 1805 vysokokmennú, takzvanú cisársku hrušku, ktorá časom začala prinášať krásne ovocie, z ktorého prvú úrodu zaslal majiteľ záhrady do Viedne arcivojvodovi."

Sadenie cisárskej hrušky sa odohrávalo v zime, najskôr v niektorom zo Smideggovských skleníkov - spomínaná záhrada stávala na nároží dnešnej Štúrovej a Žižkovej ulice a toto miesto „pozoruhodné svojou krásou" sa po niečo viac ako polstoročí stalo priemyselným areálom v susedstve odpudzujúceho cigánskeho tábora. U vtedajších Košičanov však chudák Nándi našiel sympatie, a už vtedy, ako chlapcovi, mu vraj začali hovoriť „Dobrotivý".

RÁSTLI KOŠICE, RÁSTOL I FERDINAND

Roky bežali a provinčné Košice sa pomaly rozrastali. Ich predmestia boli stále ľudnatejšie a v meste sa začali vzmáhať prvé priemyselné podniky. Mier mestu prospieval, revolučné myšlienky tu nikým nelomcovali. Moderná doba sa mesta zmocňovala akosi kradmo - nebadane. S ňou však prichádzali postupne aj špecificky moderné problémy - prudkejší demografcký rast obyvateľstva, rast národného uvedomenia slovenskej a maďarskej komunity a nakoniec aj sociálne problémy, chudoba robotníckeho stavu a zamestnanosť žien, najmä tých najbiednejších z predmestí, väčšinou slovenských. V tých časoch sa sociálne problémy ešte neriešili triednym bojom, ani revolučnými činmi. Na to tu bola charita - dobročinnosť, a veľkodušní, dostatočne bohatí ľudia.

V lete roku 1838 založili angažované Košičanky ženský dobročinný spolok. Kronikár Tutkó to nepovažoval za potrebné uviesť vo svojej kronike, profesor Plath však udalosť komentoval takto: „Spolok osvietených žien Nőiegylet - Frauenverein, začal dňa 24. júla zbierať príspevky na odstránenie biedy a núdze, usporiadajúc aj pouličnú zbierku. Viaceré zámožné rodiny upísali ročný plat, ktorý budú odovzdávať v priebehu šesť rokov. Vznikol útulok pre detičky, to jest detská škôlka - detská opatrovňa - Kisdedóvó intézet - Kinder bewahr Anstalt - tiež Ferdinandeum /doplnil nakoniec prekladateľ kroniky profesor Steller/"

Plathova kronika tu nie je celkom presná, pretože Ferdinandeum začalo svoju činnosť až o dva roky neskôr, takže poďme po poriadku. Hlavou ženského dobročinného spolku sa stala grófka Mária Forgáčová. Ak bola v tej dobe dostupná nejaká pani grófka, patrilo sa, aby takúto funkciu vykonávala akosi automaticky. Spolok sa pustil do boja s chudobou, žobrotou, chorobami a tiež sa snažil riešiť problémy prestarnutých ľudí a predškolskej starostlivosti o deti sociálne slabších vrstiev tunajšieho obyvateľstva. Tak sa zrodila myšlienka zriadiť opatrovňu a ako sa v literatúre uvádza, v roku 1839 sa do jej výstavby financovanej z milodarov mesto a spolok pustili. Vyhliadli pre ňu miesto v centre stredného predmestia, na Floriánskej ulici, neďaleko tamojšej nedávno zriadenej ľudovej školy.

Vrátime sa teraz k osobe chudáka Ferdinanda. V roku 1807 mu zomrela matka, ale mal to šťastie, že nová cisárova manželka mu bola milujúcou macochou, čo je dosť zriedkavá výnimka. V roku 1809 sa Napoleon postaral, že cisárske deti opäť hľadali azyl v Košiciach /mešťania sa zrejme osvedčili vernosťou/, Nándi však bol už relatívne veľký, a tak tentoraz ostal s vojakmi v Budíne. Po Napoleonovej porážke pri Waterloo ho zaradili do otcovej suity, keď rakúske vojská vstupovali do Paríža. Nándiho, ktorý bol už v celej Európe známy veľkou hydrocefalitickou hlavou, krátkymi rúčkami a neveľmi príčetným výzorom, obliekli ako brigádneho generála, takže s epoletami, chocholom a šabľou po boku musel pôsobiť ako obzvlášť vydarená figúrka cisárskej suity.

Povinnosti sa teraz naňho začali priam hrnúť. V roku 1825 prvýkrát oficiálne zastupoval monarchiu na cárskej korunovácii v Petrohrade. Pre personál rakúskeho veľvyslanectva i cára Mikuláša to vraj bola stresujúca záležitosť. Od roku 1829 sa musel už povinne zúčastňovať na zasadnutiach štátnej rady. O rok neskôr, počas veľkej povodne vo Viedni, prejavil /určite sám nevedel ako/ šľachetnú ľudomilnosť. V tom istom roku ho korunovali svätoštefanskou uhorskou korunou. Tu stojí za zmienku, že táto koruna bola vyrobená pôvodne na dosť veľkú hlavu, s čím malo mnoho korunovaných osôb problémy. Nándimu však sedela dobre, možno mu bola trochu tesná.

O ďalší rok, v 1831 došlo aj na takú chlapskú záležitosť, že arcivojvodu oženili. Vybrali mu za manželku dcéru Sardínsko-piemontského kráľa Viktora Emanuela, neveľmi peknú Máriu Annu Karolínu Piu. Tí dvaja neutvorili normálny manželský pár. Historici to charakterizovali tak, že tu došlo skôr k spojeniu pacienta a ošetrovateľky. Lekári to navyše okorenili údajom, že následník trónu nebol schopný manželských povinností - moderne povedané sexu. Ubohý Ferdinand neušiel ani takému folklóru urodzených, ako je atentát. Neúspešne sa o to v roku 1832 pokúsil akýsi penzionovaný hajtman. Nakoniec Nándi nastúpil po smrti svojho otca /2. marca 1835/ na rakúsky trón - ako cisár Ferdinand I., ako kráľ Ferdinand V.

SPOMENULI SI NAŇ

Keď v Košiciach dokončili stavbu detskej opatrovne, vládol habsburskej monarchii nevšedný cisár Ferdinand už piaty rok. Podpisoval predkladané výnosy, akty a iné spisy bez toho, aby vedel, čo je v nich, na oficiálnych akciách dvora sa ukazoval iba krátko, alebo vôbec nie - zo zdravotných dôvodov, čas trávil vo svojich obľúbených skleníkoch a pri novej záľube, heraldike. V ríši mu oficiálne pomáhala s vládnutím štátna rada, v skutočnosti však knieža Metternich a gróf Kolowrat. Druhý najväčší štátny útvar v Európe fungoval akosi zo zotrvačnosti. Dokazoval, že je úplne jedno, kto stojí na jeho čele, pretože na zabehaný mechanizmus moci to má minimálny vplyv.

Dostavanej detskej opatrovateľskej ustanovizni sa slušalo dať podľa dobových zvykov nejaké meno, najlepšie podľa významnej vysokopostavenej osoby. Kdekto už bol v minulosti takto zvečnený. Na svete bolo už Leopoldínum, Tereziánum, Pázmaneum, Klementínum a Rudolfínum, jeho nehodný strýčko Johann /opovážil sa oženiť s obyčajnou ženuškou, dcérou poštmajstra/ mal dokonca tiež vlastné Johanneum, ba aj v malých a zabudnutých Košiciach už stihli mať Kišdyánum /podľa zakladateľa univerzity a biskupa Kišdyho/ a Alžbetínum /podľa patrónky mesta/. A tak nečudo, že si spomenuli na chlapca Nándiho, ktorý sa voľakedy v meste schovával pred Napoleonom a teraz bol už cisárom. Spomenuli si a rozhodli sa - „Kinder bewahr Anstalt" pre deti chudobných slovenských mamičiek z košických predmestí dostal honosný názov Ferdinandeum. Detskú škôlku tak spojili s osobou detinského panovníka. Priam symbolické!

Ferdinandeum oficiálne otvorili vysvätením dňa 31. mája 1840. Vykonal ho osobne košický biskup Anton Ocskay. Potom sa všetci odobrali na slávnostnú bohoslužbu k neďalekej floriánskej kaplnke, kde kázal kanonik Ján Galčík. Podľa uchovávaného výkresu bolo Ferdinandeum prízemnou nenápadnou budovou veľmi úspornej klasicistickej, empírom „šmrncnutej" architektúry, stojacou na Floriánskej ulici, neďaleko kaplnky a pred polstoročím zrušeným cintorínom, uprostred predmestských záhrad. Samo disponovalo rozsiahlym pozemkom, na ktorom sa deti hrávali, keď to počasie dovoľovalo. Susedilo s ľudovou školou, s ktorou boli zlúčené aj viaceré jeho organizačné záležitosti. Vychovávateľ detí bol zároveň aj učiteľom tejto školy a pri dohľade nad deťmi bežne vypomáhali starší žiaci školy a začínajúci učitelia.

Uvádza sa, že od prvého roku existencie tu našlo opateru okolo stovky predmestských detí, chlapcov i dievčatiek. Matky sem nosili svoje ratolesti aj z horného a dolného predmestia, teda z lokalít vzdialených dva až dva a pol kilometra. V opatrovni sa v styku s deťmi používala slovenčina, čo sa postupne stávalo tŕňom v očiach maďarsky cítiacich bohatých paničiek zo ženského dobročinného spolku. Košice tých čias boli totiž mestom stále viac silnejúceho maďarského národného života. Ďalšie osudy Ferdinandea i Ferdinanda, po ktorom nieslo svoje meno však prinesieme až nabudúce.

Ktorá budova bola tá pravá?

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer - 9.3.2001
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň

Zdanlivo banálne a jednoduché veci sa niekedy ukážu ako svojrázne malé záhady. Tak je to aj s Ferdinandeom. Jeho výkres uložený vo fondoch Východoslovenského múzea budil už na prvý pohľad čímsi pochybnosti. Po jeho bližšom preštudovaní je jasné, že na ňom nemôže byť zobrazené skutočné Ferdinandeum, to ktoré zobrazujú dobové plány mesta, i ktoré opisujú príslušné dokumenty. O tom, prečo je to tak a čo sa za touto záhadou skrýva, bude nadchádzajúca historická strana.