Dielo o talianskej vojenskej architektúre (Obr.1)

Niekedy tesne pred druhou svetovou vojnou vyšla v Taliansku zaujímavá, odborne zameraná kniha. Autorom diela bol istý Leone Andrea Maggiorotti, no nepochybne s ním na diele spolupracoval veľký počet externých spoluautorov. Kniha má názov L´Opera del genio italiano all´estero /Dielo talianskeho génia v zahraničí/, kniha bola konkrétne druhým z viacerých zväzkov - Volume II, a tento zväzok mal osobitný názov Architetti e architetture militari /Vojenskí architekti a architektúra/. Dielom by sme sa nezaoberali, nebolo by pre našu rubriku zaujímavé, keby sa práve tento druhý diel nezaoberal vojenskou architektúrou v Uhorsku a tým pádom v ňom figurujú aj Košice. Z tohto dôvodu sa voľakedy v rokoch maďarského záboru Košíc kniha dostala do knižnice Východoslovenského múzea, kde sa na ňu prišlo pri štúdiu literatúry kvôli vykopávkam na Dolnej bráne. Dnes teda uverejňujeme preklad textu o Košiciach, ktorý budeme zároveň podrobnejšie komentovať.

Na strane 341 sa začína heslo CASSOVIA

Na pravom brehu Hornádu, dvadsať kilometrov južne od Prešova, sa nachádzajú Košice /Cassovia, Kassa alebo Kaschau/, mesto starobylé a hlavné mesto horného Uhorska. Bizzozero píše, že ich pomenovanie pochádza od rímskeho občana Cassia, historické správy o ňom však máme z 13. storočia. V tom čase tu už prebiehal pozoruhodný vývoj, keďže tunajšiu slávnu katedrálu založili v roku 1231. Mesto leží na močaristej pôde, na početných ostrovčekoch, medzi ktorými tvorili vodné kanály primitívnu obranu. Neskôr, v 13. storočí, malo hradby na "uhorský spôsob" s dvoma vežami, v ktorých boli dva vstupy - severný a južný /pozri obrázok 107/. V takejto podobe existovalo až do konca 14. storočia.

Začiatkom nového storočia chcel dať kráľ Žigmund tejto obrane výhodnejšiu podobu aj kvôli tomu, že mesto sa rozšírilo, takže boli postavené nové, rozsiahlejšie murované hradby s vežami, z ktorých niektoré boli z vnútornej strany zatvorené, iné zase otvorené. Práce trvali mnoho rokov a v roku 1422 neboli ešte ukončené. Nevieme, kto bol staviteľom nových hradieb, no mohol to byť niektorý z Talianov, ktorých do Uhorska povolal spomínaný kráľ Žigmund, alebo Filippo Scolari, ktorý práve v tých desaťročiach vykonával záslužnú činnosť pre svoju druhú vlasť.

Poloha mesta na veľkej ceste vedúcej do Haliče a Poľska si vynútila väčšiu bezpečnosť a prispôsobenie rôznych stavieb pre používanie delostrelectva. Namiesto pristavania nových vyhovujúcich malých bášt do existujúcich hradieb sa považovalo za výhodnejšie postavenie nových hradieb, ktoré by prekryli predošlé tak, ako to vidíme na obrázku 108. Pohľad na mesto na tabuľke LXXXI pomáha pochopiť túto konštrukciu, ktorá obkolesovala prvé hradby a predstavovala mocné hradby so strielňami. Nepochybne bolo takéto riešenie ideálne, pretože na strážnych postoch a nízkych baštách sa mohlo delostrelectvo dobre využiť.

Medzi rokmi 1536 až 1552 bolo mesto podriadené kráľovi Jánovi Zápoľskému a jeho vdove, no neskôr, keď sa navrátilo pod cisársku nadvládu, postaral sa kráľ Ferdinand o upravenie hradieb podľa najmodernejších princípov vojenského umenia. Je isté, že v roku 1553 poslal do Košíc, možno práve kvôli štúdiu projektov nových prác, architekta Felice da Pisu, ktorý sa odobral v tom istom roku do Štajerského Hradca /Grazu/, asi preto, aby aby o svojich štúdiach informoval cisára. Potom sa opäť vrátil do Košíc a zostal tu mnoho rokov, pričom podnikal inšpekčné a študijné cesty po rôznych opevneniach. Kráľ Ferdinand prikladal Košiciam takú dôležitosť, že tam zriadil rezidenciu hornouhorského vojenského kapitána, ktorého tiež nazývali aj košickým generálom, ako píše Bizzozero.

V roku 1556 zničil mesto strašný požiar a došlo pri tom aj k poškodeniu opevnení, takže práce na nich, ktoré trvali desaťročia, sa zintenzívnili. Sčasti ich viedol Felice da Pisa, sčasti iní architekti, dnes nie všetci známi. Viedol ich gróf Nogarola, ktorý bol okolo roku 1582 aj vicekapitánom horného Uhorska. Avšak v nasledujúcom roku sa v Košiciach objavil Ottavio Baldigara a zdá sa, že tu pobudol mnoho rokov, pretože zaujal miesto architekta kapitanátu. V roku 1583 o tom napísal veľvyslanec Benátok Lippomano, že "benátsky inžinier Baldigara sa zdržiava v Košiciach, aby ich opevnil".

Práce, ktoré sa v tom čase realizovali na opevnení, ukazuje obrázok 109, na ktorom je na druhých hradbách viditeľných sedem nízkych bastiónov na mieste rovnakého počtu predtým existujúcich rondelov. Okrem toho bola opravená i trasa rôznych kurtín /úsekov hradieb medzi baštami/. Na konci storočia na tieto prestavby dozeral inžinier plukovník Orfeo Galloni, po ktorom zostalo vo vatikánskej knižnici množstvo listov napísaných v Košiciach medzi rokmi 1595 až 1599.

Nové opevnenia, i keď nekompletné, absolvovali vojnové udalosti, pretože po vypuknutí náboženských vojen sa v roku 1604 zmocnili Košíc protestanti na čele so Štefanom Bočkajom, po tom, čo porazili kapitána miestodržiteľa knieža z Belgiojosa. Juraj Basta ich chcel oslobodiť, no nepodarilo sa mu to. Celé desaťročie od roku 1619 bolo potom mesto v moci Juraja Bethlena /pozn. red.: správne má byť Gabriela/, ktorý nechal práce na opevnení pokračovať, obzvlášť nechal dokončiť bastión pri južnej bráne. Bol pri tom inžinier z Benátok Maurizio Venieri, o ňom však nemáme ďalšie správy. Po Bethlenovej smrti sa mesto vrátilo do cisárskych rúk a počas nasledujúcich piatich desaťročí neboli /na opevnení/ realizované dôležitejšie práce.Keď sa po Vašvárskom mieri uzavretom s Turkami zintenzívnili občianske nepokoje, došlo k obnoveniu zdokonaľovania na opevnení Košíc a toto pokračovalo po roku 1670 zhruba jedno desaťročie. Do tohto obdobia spadá výstavba vonkajšej päťcípej citadely pri vodnej priekope, ktorá bola pred druhými /vonkajšími/ hradbami. Smerom na juh dochádzalo k stúpaniu tunajšieho terénu, na ktorom bola optimálna poloha pre delostrelecké batérie, ktoré odtiaľ mohli bombardovať celé mesto. Rozhodlo sa teda, že sa toto miesto zaberie pre špeciálnu stavbu /citadelu/. Do diskusií, ktoré sa ohľadne nej viedli, naisto zasiahol generál gróf Montecuccoli, ktorý mal v takýchto veciach zvláštne kompetencie, takže sa rozhodlo o stavbe citadely /pozri obrázok 110/ podobajúcej sa na citadelu z Antverp či z Turína. Jedna z jej bášt niesla meno somínaného grófa generála. Stavebné práce sa vykonávali pod najvyšším velením Friulčana Germanica Strassolda.

Táto stavba bola akurát iba rozostavaná, určite nie dokončená, keď ju v roku 1682 napadol Imrich Thököly, vodca národného povstania proti Rakúsku. Na obrane sa zúčastnil cisársky oddiel, v ktorom bojovali Taliani, gróf Sapponara a gróf Guadagni. Mesto bolo prinútené kapitulovať, no o tri roky neskôr bolo opäť získané cisárskymi zásluhou generála Enea Capraru, ktorý naň zaútočil zo zákopov vedených proti severovýchodnej strane hradieb.

Po znovudobytí sa zintenzívnili opevňovacie práce na pevnosti a zatiaľ, čo sa ukončovala citadela, pridali sa k doterajším hradbám ďalšie stavby tak, ako to vyplýva z obrázku 110, kde vidieť komplex piatich lunet nad jedným ostrovom na východnej strane mesta, presne tam, odkiaľ rozvíjal útok Caprara. Postavené boli ešte ďalšie dve lunety na južnej strane a všeobecné úpravy krytých ciest a zhromaždísk na pevnostnom násype. Citadela bývala vo svojom dôsledku významnou stavbou, mala mnohouholníkové strany so základňou 275 metrov, líca bastiónov 100 metrov dlhé, kurtiny dlhé 75 metrov a kolmé flanky na kurtiny dlhé 20 metrov, pričom každá bočná stena mala kazematu pre dva kanóny. Uprostred každého bastiónu sa dvíhal murovaný kavalier. V prostriedku kurtín bola buď vstupná brána, alebo muničný sklad. Z piatich bastiónov bol ten, čo stál najbližšie k južnej bráne nazývaný "Claudia", nasledujúci smerom na východ "Leopold" na počesť cisára, ďalší "Mlynský", pretože stál blízko dvoch mlynov, štvrtý "Montecuccoli" a posledný "Cintorínsky", keďže bol blízko cintorína. Citadela mala vodnú priekopu, zdá sa ale, že práce na nej zastavili predtým, ako bola úplne dokončená vnútri bez toho, že by jej upravili val.

Všetky tieto zdokonaľovacie práce pokračovali počas prebiehajúcich vojen po niekoľko desaťročí, až pokiaľ vojny neskončili Satmárskym mierom v roku 1711 a nezačalo sa obdobie národného upokojenia. Potom sa začalo s demoláciou spomínanej citadely a pomaly sa postupne i ďalšie zanedbávané stavby opevnenia skôr či neskôr zmenili na ruiny a v priebehu storočia sa úplne stratili.

SEBASTIANO ČI SEMPLICIANO

V Maggiorottiho texte o Košiciach sú dve odvolávky na akéhosi Bizzozera. O koho ide? Bol to nejaký taliansky expert na problematiku horného Uhorska, prípadne Košíc? U nás dostupné slovníky a encyklopédie v tomto prípade veľmi nepomáhajú, pretože sa tam síce akýsi Bizzozero nachádza, ale je to lekár z 18. storočia. Nápomocná môže byť iba bibliografia v samotnom Maggiorottiho diele, kde je v súpise citovaných kníh uvedený akýsi Sebastiano Bizzozeri, historik /storico/ 16. storočia. Uvedená je tu aj jeho kniha vydaná v roku 1686, z ktorej bolo v Maggiorottim citované. Je to Noticia particolare dello stato passato e presente dei Regni in Ungheria, po slovensky zhruba Čiastočné poznámky k minulému i súčasnému stavu kráľovstva v Uhorsku. Aby vec nebola až taká jednoduchá, nenachádza sa v registrovej časti knihy Sebastiano Bizzozeri, ale Sempliciano Bizzozero. V texte knihy je tiež častejšie citovaný v podobe Bizzozero - nakoniec je jedno, ako presne jeho meno znelo, zaujímavé je však, že podľa zmienky o zakladateľovi Košíc Rimanovi Cassiovi tento dobový historik čerpal najskôr z diela staršieho renesančného historika Marca Antonia Bonfiniho. Citácie z Bizzozera sú teda pravdepodobne citácie z Bonfiniho.

UNIKÁTNA PREDSTAVA (Obr.2)

Maggiorottiho kniha je bohato ilustrovaná a aj v texte o Košiciach je niekoľko odvolávok na sprievodné obrázky. Schéma, ktorú tu reprodukujeme, je obrázok číslo 107. Má text Le mura di Cassovia nel XIV secolo /košické hradby v 14. storočí/ a vysvetlivky: A - Severná brána, B - Južná brána, C - dóm /svätej Alžbety/, D - Kaplnka svätého Michala, E - Dominikáni, F - Františkáni, G - Predmestia, H - Rieka Čermeľ. Obrázok však nekreslili v Taliansku, ale pravdepodobne v Maďarsku, alebo ešte skôr v Košiciach, pretože nadpis nad touto schémou je v latinčine! Oppidum fortificatum Cassoviae inter annos c. 1297 - 1390 znamená po slovensky opevnené mestečko Košice zhruba medzi rokmi 1297 - 1390. Autor tejto kresby si predstavoval, že pôvodne bola plocha Košíc oveľa menšia, zhruba od Zvonárskej ulice po Poštovú a Bielu v severojužnom smere, a od Mäsiarskej po Kováčsku v smere východozápadnom. Už takéto malé mestečko malo podľa neho hradby a dve brány. Neskôr, podľa tohto anonyma, mesto dostalo nové väčšie hradby, ktoré pojali medzitým vyrastené predmestia a areály kláštorov - čo sa udialo za kráľa Žigmunda Luxemburského. Autorom takejto predstavy musel byť najskôr Košičan, určite nie Maggiorotti, pretože vieme, že tento názor vyslovil v roku 1938 aj český architekt Václav Mencl v knižke o stredovekých mestách na Slovensku. Dnes vieme, že takáto predstava je nesprávna. Vykopávkami sa staršie hradby ani staršia severná brána nenašli. Myšlienka to však bola zaujímavá a hlavne odvážna. Škoda, že nevieme s istotou, kto ju prvý vyslovil a kto ňou infikoval Maggiorottiho knihu.

VONKAJŠIE HRADBY (Obr.3)

Na reprodukovanom obrázku 108 z Maggiorottiho knihy je nakreslená predstava, ako podľa anonymného informátora vyzerali vonkajšie hradby mesta, opisované v hesle o Košiciach. Text obrázka znie: Pianta delle mura di Cassovia nel XV sec. /Plán košických hradieb v 15. storočí/ a položkami sú vyznačené: A, B - Brány, C, D - Bránové barbakany /torrioni/, E - Katova bašta /chybne je uvedená ako Honérbastia/, 1 až 6 - Rondely, 7 - Stredoveké veže, 8 až 12 - Rondely. V tejto schéme síce nie je latinský nápis, ale zato je tu skomolenina maďarského názvu Katovej bašty - správne by malo byť "Hohérbástya". Takže autor podkladov pre Maggiorottiho bol Maďar. Rondelov je v tejto schematickej predstave zakreslených na obvode mesta viac, ako ich kedy postavili, navyše jej autor ešte nevedel, že rondelové opevnenie nebolo realizované na celom obvode mesta, iba na jeho východnej polovici a nakoniec aj to, že ho stavali až na samom konci 15. storočia. Ani ďalšie detaily nie sú celkom presné, ale na tú dobu bola takáto mapka pokrokom. Všimnite si, že na ploche mesta je čiarkovane vkreslené staršie pásmo hradieb, ako si ho autor predstavoval.

Agentúrny preklad z taliančiny odborne upravil, texty a reprodukcie: Jozef Duchoň

(Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 18. 5. 2001.)

TROCHU PODOZRIVÝ OBRÁZOK