MESTSKÉ KASÁRNE

Na niektoré stavebné pamiatky sme my Košičania hrdí a na niektoré vyberané stavby obzvlášť. Sú však niektoré stavby, o ktorých ani nevieme, že by sme na ne hrdí mali byť. Nemajú nijakú nápadnú architektúru, nie sú z nich malebné ruiny, takže nie je dôvod ani na ich poľutovanie, ba dokonca ich aj bežne "chasnujeme", takže žijú normálnym životom. Akurát že ich v minulosti vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Jednou z takýchto pamiatok je dnešná budova dopravnej priemyslovky, bývalé Horné, alebo aj Veľké mestské kasárne. A v čom je ich zvláštnosť? Nuž, sú to jedny z prvých účelových kasární na území habsburskej monarchie a v strednej Európe vôbec.

ZROD MODERNÝCH KASÁRNÍ

Ľudstvo vedie síce vojny od nepamäti, ale taká prozaická záležitosť, ako sú spoločné ubytovne pre vojakov, známejšie skôr pod menom kasárne - meno je odvodené od talianskeho casa d´arma /dom zbroje/ - je v európskom kultúrnom priestore pomerne novým vynálezom. Kasárne síce existovali už v starom Ríme, ba ešte aj v dávnovekejších štátnych útvaroch, ale stredoveká Európa ich sprvoti nepotrebovala. Až do 15. storočia pravidelné armády prakticky neexistovali, a aj potom bývali vojaci ubytovaní "na súkromí" po jednotlivých domácnostiach miest a mestečiek, ktoré mali tú smolu, že sa tam vojsko zdržiavalo.

Poskytnúť ubytovanie, kúrenie, stravovanie a osvetlenie vojakom, navyše ustajnenie a obrok koňom, patrilo k daňovým povinnostiam miest. Hovorilo sa tomu "kvartiere" - čo bolo ubytovanie, "porcie" - toto slovo, ktoré prežilo s úspechom až do dnešných dní, znamenalo dennú stravnú dávku, na ktorú mal ubytovaný vojak od mesta nárok. Ak bol vojak náhodou jazdec, pridali sa k porcii aj nároky jeho koňa, a "servície" - povinnosť poskytnúť lôžkoviny, kurivo, sviečky a prípadne osobnú obsluhu. Systém mal ešte aj také nuansy, že vojak mohol byť inej viery, takže strpčoval domácim život navyše aj psychicky.

Systém kvartierov, porcií a servícií mal však aj nevýhody. Vojsko skôr či neskôr kraj doslova vyžralo, vypáslo a hlavne vynervovalo, čo bývalo zdrojom ponôs, ale niekedy aj krvavých povstaní. Navyše bol systém ubytovania vojska roztrúseného po meste nielen zdrojom konfliktov a sporov s miestnym obyvateľstvom, ale aj nepohotový a ťažkopádny z hľadiska velenia. Nad vojakmi a ich správaním v dobe, keď práve neboli v službe, nestáli na cvičisku či nemašírovali v poli, prakticky neexistoval dohľad. Niekedy trvalo hodiny, kým veliteľ vojsko zhromaždil. Bleskový poplach v dnešnom slova zmysle bol absolútne nemožný. A tak nečudo, že keď sa vedenie vojen začalo stávať po tridsaťročnej vojne vedeckým, dospelo sa k názoru, že sa pre vojsko musia nutne budovať kasárne. Vo Francúzsku sa tak začalo diať z popudu známeho maršala - staviteľa pevností - Sebastiána le Préstre, markíza de Vauban. Bolo to v druhej polovici 17. storočia a habsburská monarchia bola v týchto veciach rovnako pokroková - z nutnosti, veď neustále viedla vojny. V jej pevnostných mestách sa začali zjavovať účelové ubikácie pre vojsko tiež už koncom 17. storočia.

PRVÉ KOŠICKÉ KASÁRNE

Prvé kasárne v Košiciach mali stáť na nádvorí nedobudovanej citadely, stavanej od roku 1672. Na zachovanom pláne boli popísané ako "Soldaten Baraquen" a navrhnuté tam boli v tyle všetkých piatich kurtín /valov/, čo sa vtedy považovalo za bezpečnostnú nutnosť. Odhadnuteľná kapacita týchto kasární predstavovala asi jeden dobový peší pluk aj s trénom, hospodárskymi a pomocnými jednotkami a veliteľským zborom. Kasárne nikdy nestihli v citadele realizovať. Vieme však, že už vtedy sa miestni vojenskí velitelia snažili oddeliť posádku od obyvateľstva.

V meste v tej dobe síce stáli tri účelové vojenské budovy - kapitánsky palác, zbrojnica a vojenská nemocnica - v žiadnej z nich však nemohla sídliť početnejšia vojenská jednotka. A tak ešte za povstania Františka II. Rákocziho zažili Košice kvartiere, porcie a servície pre kurucké vojsko, a po jeho potlačení pre zmenu labancké vojsko. V roku, keď sa rozhodlo o definitívnej asanácii košickej citadely, boli dostavané prvé skutočné kasárne v meste na Hlavnej ulici. Ján Matej Korabinský o nich píše: ...neďaleko Dolnej brány sa nachádzajú Dolné kasárne zriadené v roku 1713, sú dlhé takmer 30 siah /57 metrov/ a pojmú jeden celý batalión. Jedny kasárne však evidentne nestačili, a tak vznikli po trinástich rokoch ďalšie, o ktorých Korabinský uvádza: ...Na ľavej strane Hlavného námestia /rozumej ulice/ sa nachádzajú hneď pri Hornej bráne Horné kasárne, ktoré boli vybudované od roku 1726 v treťom decéniu tohto storočia. Oba vtedy používané vstupy do mesta odvtedy strážili kasárenské objekty.

Z dobových plánov vieme, že Horné kasárne boli rovnako veľké, takže aj tie museli mať podobnú ubytovaciu kapacitu. Oba kasárenské komplexy boli jedny z prvých, ktoré boli na území habsburského súštátia postavené. Horné kasárne sú označované ako K.-K. rozumej cisársko-kráľovské /Kaiserlich-Königliche/, kým Dolné ako Stadt Gehörig - príslušné mestu. Jednu budovu teda staval na svojom pozemku erár, druhú na svojom pozemku mesto, ktoré vraj na jej výstavbu poskytlo 3000 zlatých a potom ju vojsku najímalo. To bolo v tých časoch bežné.

A teraz čosi z histórie organizovania vojsk. Batalión znamená to isté, čo dnešný prápor, ale na začiatku 18. storočia býval početnejší. Mal päť stotín /hovorilo sa im tiež kompánie a sú to dnešné roty/ po 140 mužov, čo je spolu 700 vojakov. Obe košické kasárne mali teda kapacitu asi 1400 mužov, ale k tej musíme pripočítať ešte veliteľský zbor, poddôstojníkov, tylových špecialistov, vojenských sluhov a rôzne pomocné sily. S pokojom teda možno odhadnúť početný stav vojska v Košiciach k roku 1750 na asi 2000 mužov. Keďže vtedajší peší pluk mal tri mušketierske batalióny a dve samostatné granátnické kompánie /roty/, predstavovala sila košického vojska niečo vyše polovice pluku čo bolo na tie časy prekvapujúco veľa.

DOLNÉ KASÁRNE

Podľa Mariniho plánu košického opevnenia z roku 1781 boli Dolné kasárne veľkou obdĺžnikovou budovou s pôdorysom 14,5 krát 72 metrov /ak ste si všimli, nesedí to s číslom udávaným Korabinským. Podľa dnešných zameraní by to malo byť až 80 metrov/. Postavili ich na južnom konci ostrova tvoreného Čermeľským potokom, čiastočne na mieste stredovekej mestskej školy. Kasárne boli oplotené murovaným plotom pozdĺž oboch dlhších fasád /východnej a západnej/ takže tu vznikli dva dvory nástupné priestory. Dnes sa im hovorí v žargóne regrútov "buzeráky". Plot bol stavaný tak, že do dvorov boli začlenené aj príslušné úseky ramien Čermeľského potoka, ktorý nimi pretekal a pravdepodobne kasáreň odkanalizovával.

Podľa SvajczerMansfeldovej veduty Košíc z konca 18. storočia Dolné kasárne vytŕčajú z okolitej zástavby. Boli teda podľa dobových zvyklostí trojpodlažné /prízemie a dve poschodia/. Z ich jednoduchej sedlovej strechy vystupujú symetricky tri veľké hmoty združených komínov. Podľa nich sa dá usudzovať, že vnútorné členenie kasární bolo trojité že malo tri vstupy a tri schodištia. Mohli to byť aj tri páry vstupov a schodíšť. V dobe, keď sa tieto kasárne stavali, sa v nich ešte nezriaďovali rozsiahle spálne a kapacitné vnútorné chodby. Vnútri to vyzeralo domáckejšie. Pomerne malé izby pre asi päť vojakov boli združené do skupín napojených na neveľký schodišťový trakt. Preto bývalo v kasárenskej budove viac schodíšť, a preto tiež nemohol jej interiér slúžiť pre nástup tam ubytovanej jednotky. Na to museli vojaci vybehnúť na dvor.

Ďalšou zaujímavosťou kasární 18. storočia bol "ponorkový" spôsob využívania ubytovacej kapacity. Na ponorkách má mužstvo k dispozícii polovičný počet lôžok, pretože jeho polovica je vždy v službe a polovica má odpočinok. Na jedno lôžko sú teda dvaja muži. Podobne to bolo aj v kasárňach habsburskej monarchie, iba v trochu miernejšom pomere. Na tri lôžka pripadli štyria vojaci. Počítalo sa, že jeden je vždy v službe. Až koncom 18. storočia bol tento systém zrušený a každý vojak mal vlastné lôžko. Starí machri praktici to vraj veľmi ľutovali, pretože boli presvedčení, že "domácke" bývanie vojakov je výhodnejšie.

Časť areálu Dolných kasární bola odkrytá pri vykopávkach Dolnej brány v roku 1997. Žiaden mimoriadny nález sa však nekonal a okrem zdokumentovania zvyškov murív a podlahových vrstiev sa kasárňam väčšia pozornosť nevenovala. Akurát že teraz vieme, že Dolné kasárne buď neboli podpivničené, alebo mali zvýšený suterén. Navyše ich prízemné priestory tam, kde sa kopalo, nemali dláždené podlahy. Dolné kasárne začali s nástupom 19. storočia kvôli svojej polohe zavadzať v rozvoji mesta bránili predĺženiu Hlavnej ulice smerom na juh. Začalo sa teda uvažovať o ich asanácii s pozostalými časťami komplexu Dolnej brány. Plán Idea Protographica to dokumentuje poznámkou v položke označenej dvojitým krížikom: Hic stabat porta inferior quae a/nn/o /1/831 cum contubernio militari evanuit Tu stála Dolná brána, ktorá zmizla v roku 1831 s vojenskými kasárňami.

Dolné kasárne boli v Košiciach prvé, ktoré tu boli postavené a aj prvé, ktoré sa búrali. Ich asanácia bola dôvodom, že sa museli rozšíriť kasárne Horné aby sa zachovala dovtedajšia ubytovacia kapacita pre vojsko. Úpravy, rozširovanie, či úplná novostavba Horných kasární sa pripravovali už pred rokom 1820. Bol to komplikovaný proces, v ktorom sa dlho váhalo a hľadalo. V depozitoch Východoslovenského múzea sa z tejto doby zachoval celý rad dobových plánov, ktorým budeme venovať ďalšie pokračovania nášho seriálu.

OKOLIE HORNÝCH KASÁRNÍ V ROKU 1788

Najstarší obrazový dokument košických kasární v múzejnom depozite vznikol na sklonku 18. storočia, teda v čase, keď sa už mestské hradby búrali. V skutočnosti je to unikátna kresba už dávno nestojacej veže vnútorného opevnenia, ktorú svojho času udržiavali a bránili cechy tkáčov a gombikárov. Veža stávala na mieste parčíku pred dnešným kinom Úsmev a Horné kasárne sa na tento obrázok dostali akosi pomimo, keďže s vežou susedili. Napriek tomu, že neumelý obrázok, ktorým sa ďalej budeme zaoberať, zachytil iba malý zlomok fasády Horných kasární konkrétne jeden a pol jej architektonickej osi je v mnohom zaujímavý.

Neznámy amatér na tento obrázok formátu 226 krát 361 milimetrov zakreslil situáciu konca Kováčskej ulice s už spomenutou vežou. Dôvodom tejto kresby bolo nepochybne akési majetkové ujasňovanie si stavu, čo sa dá iba odhadnúť, pretože obrázok žiaden nápis nemá. Určite ho nekreslil odborník geometer, no zaujímavá je odvážna vtáčia perspektíva, ktorú kresliar použil. Celá kresbička budí dojem, že bola iba tak napochytro načrtnutá, možno kdesi pri poháriku vínka, a je dosť neuveriteľné, že sa zachovala až dodnes. Nemá žiadne znaky úradného použitia a datovaná je tiež akoby len tak nechtiac. V ľavom spodnom rohu je dopísané 1788 evidentne inou rukou, ako tou, ktorá ho kreslila a popisovala.

V nasledujúcom texte budú čísla pri slovách znamenať ich polohu na reprodukovanom obrázku. Pri okrajoch sú uvedené svetové strany: hore 1. Septentrio /sever/, vľavo 2. Occasus /západ/, vpravo 3. Oriens /východ/ a dole 4. Meridies /juh/. Vľavo dole je 5. Platea Fabror/um/, severný koniec Kováčskej ulice, z ktorého vedie 6. Introitus ad Turrim /prístup k veži/. Pri cestičke je na severnej strane 7. Palanka /plot/ a na južnej tiež akýsi múr, v ktorom sú 8. Fenestra /otvory, alebo aj okná/. Za južným múrom s oknami je 9. Fundus Krupainus /Krupajova záhrada/, ktorá má na východnom konci 10. Murus 1mus Moenialis /prvý hradobný múr/. Za týmto múrom je naznačený 11. Zwinger /parkán/, v ktorom je čiarkovane naznačené predĺženie Krupajovej záhrady s textom 12. non pridem hac particula per Krupaij ab exemplo Schaidteria novum obtenda /táto čiastka bola nedávno novopridaná Krupajovi podľa Schaidterovho príkladu/. Predĺženie Krupajovej záhrady končí na 13. Murus Secundus Moenialis /druhý hradobný múr/, čím sa myslí parkanová hradba.

Toto bol hlavný dôvod kreslenia obrázka a ostatné autor už len pridal pre orientáciu: 14. Cassarma Superior /Horná kasáreň/, 15. Murus Cassar/malis/ vicinus /múr susediaci s kasárňou/, 16. Hortus Fromianus /Fromiánova záhrada/ a 17. Ascensus ad partem suprema/m/ /prístup do horných častí/. Tým posledným textom je myslené horné poschodie starej veže prístupné z hradobnej ochodze. Z kresby Hornej kasárne je zrejmé, že bola trojpodlažná, že mala fasádu s lizénami, kordónovými rímsami, výrazným nárožím a korunou rímsou a ozdobnú vlajočku s dvoma cípmi na hrebeni strechy. Najstarší hradobný múr ústil priamo do jej hmoty.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 12. 7. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň