Opíjali voličov, aby volili podľa ich gusta

POČIATKY ŽUPNEJ ORGANIZÁCIE

Keď chceme hovoriť o župách a županoch, musíme začať už v dobách Veľkej Moravy. Historici sú dnes už presvedčení, že základ župného zriadenia položil práve tento štátny útvar vyše sto rokov pred vznikom uhorského kráľovstva. Dokonca viaceré názvy dnešných maďarských žúp sú vraj reliktmi pôvodných veľkomoravských názvov. Ako príklad môžeme uviesť župu Csongrád, čo v staroslovienčine znelo najskôr Čorngrad - Čierny hrad. Podobne napríklad dnešný názov Pest by mal byť pozostatkom po staroslovienskom Pěšt, čo malo znamenať pec. Termín „historici" musím upresniť, pretože v skutočnosti ide hlavne o slovenských a zopár maďarských vedcov, ktorí majú dostatočne kritický postoj, aby boli v stave prežiť fakt, že v Karpatskej kotline existoval slovanský štátny útvar dokonca pred príchodom Staromaďarov.

Župe sa po slovensky hovorí aj stolica, po maďarsky megye /čo vraj taktiež pochádza zo staroslovienskeho slova medzä/ po nemecky Gespannschaft, po latinsky comitatus alebo districtus. Najčastejšie používaný latinský výraz „comitatus" pochádza od slova „comes", čo pôvodne znamenalo sprievodcu alebo spoločníka, neskôr sa však chápalo ako šľachtický titul prekladaný do slovenčiny slovom gróf. Comitatus teda možno preložiť nielen ako „župa", ale aj ako „grófstvo". Ostatne, podobne to majú aj v Anglicku, kde sa ich územné celky volajú „counties" a toto slovo sa používa dokonca aj v USA, kde však znamená okres.

Vráťme sa však do dávneho Uhorska, kde Staromaďari prevzali veľkomoravskú sústavu a postupne, ako upevňovali a rozširovali svoju moc v Karpatskej kotline, vytvárali aj nové komitáty. V tom čase ešte neexistovali v krajine mestá, a tak boli župnými centrami najprv hradiská a neskôr hrady. Pôvodné komitáty boli pomerne veľké a časom sa z nich oddeľovali nové stolice. Podobným vývojom prešla aj naša Abovská stolica, ktorej súčasným potomkom je Košický kraj.

MENO MÁ PO KRÁĽOVI

Abovskú stolicu vraj založil druhý uhorský kráľ Aba Samuel niekedy po roku 1038, po ňom bola aj pomenovaná. Pôvodne siahala až po hranicu s Poľskom a hlbšie do Maďarska, ale neskôr sa z nej vyčlenila Šarišská a Hevešská stolica /tá je v dnešnom Maďarsku v okolí Hatvanu/ ako samostatné útvary. Najstarším sídlom komitátu bol Abovský starý hrad, ktorého pozostatky sa nachádzajú v katastri Čane, po ňom Abovský novohrad /Abaújvár/, ktorého ruiny stoja iba pár kilometrov od štátnej hranice na území Maďarska. Najstarší známy abovský župan /toto slovo má tiež starosloviensky pôvod „špan" a do maďarčiny sa dostalo ako „ispán"/ je až z konca 12. storočia a volal sa Matúš.

Pôvodne sa naša stolica nazývala po latinsky Comitatus Novi Castri, čo je v doslovnom preklade Novohradský komitát, neskôr sa používal termín Comitatus novum Abe, ešte neskôr Comitatus de Abawywar. V novoveku sa názov ustálil na slovenskom Abovská stolica, maďarskom Abaúj vármegye, nemeckom Abaujwarer Gespanschaft a latinskom Comitatus Abaújváriensis. V dlhých dejinách tejto stolice bolo zopár epizódnych etáp, keď bola spojená s najmenšou a najchudobnejšou uhorskou stolicou - Turnianskou. Vtedy znelo jej meno ako Abovsko-turnianska, prípadne Abaújtornensis.

DEVÄŤ UHORSKÝCH STOROČÍ

Do svojej najznámejšej podoby sa Abovská stolica dotvorila začiatkom 13. storočia a vydržala takto s minimálnymi odchýlkami až do roku 1918. Tými odchýlkami bola príslušnosť dedín popri Hornáde, od Ťahanoviec až po Ružín, ktoré patrili do Šariša. Z pätnásteho storočia máme doklad o tom, že stolica sa delila na menšie časti - okresy, po latinsky processus, po maďarsky járás, po nemecky Bezirk. Okresy mali mená Košický, Füzérsky, Čerhátsky a Szikszovský. Od konca 18. storočia pribudol piaty okres - Göncský. Pre každý okres disponoval župan osobitným úradníkom, takzvaným „slúžnym", takže okresom sa hovorilo aj „slúžnovské okresy".

Od roku 1262 sa stalo sídlom stolice mestečko Forró, potom - počas celého stredoveku - sa miesto menilo, a až od polovice 16. storočia sa úradovalo v Gönci. Pre nepokoje sa o sto rokov neskôr začali stoličné snemy schádzať v Košiciach a stolica tu potom ostala sídliť až do zrušenia župného zriadenia. Pôvodne slúžila stolici budova na Hlavnej ulici č. 70, od roku 1779 nová budova na Hlavnej č. 27, dodnes známa ako „župný dom". Teraz však pozor, neslobodno dávať mesto Košice a Abovskú stolicu automaticky dohromady. Mesto a stolica boli dva odlišné a na sebe nezávislé právne subjekty a stolica nebola nadriadená mestu, ako sme dnes navyknutí, že kraj je nadriadený okresu.

Známy cisár a kráľ Jozef II. v rámci svojich racionalizačných opatrení spojil v roku 1785 Abovskú a Turniansku stolicu, ale tento útvar vydržal iba do jeho smrti v roku 1790. Po druhýkrát došlo k spojeniu týchto dvoch stolíc za Bachovho absolutizmu a trvalo až do roku 1918. Za Jozefa druhého došlo aj k vytvoreniu vyššieho správneho celku, takzvaného košického dištriktu, kam patrili Abovsko-turnianska, Spišská, Šarišská a Zemplínska stolica. Ani táto novota ho neprežila, ale Viedeň ju zaviedla o pol storočia neskôr, po potlačení maďarského povstania. Tentokrát bol miestodržiteľský dištrikt oveľa väčší a zahŕňal v sebe Abovsko-turniansku, Gemerskú, Spišskú, Šarišskú, Užskú a Zemplínsku stolicu.

MODERNÉ ŽUPY A KRAJE

Vznik prvej československej republiky bol zároveň aj koncom Abovsko-turnianskej stolice. Nová štátna hranica ju preťala doslova v polovici. V jej severnej časti potom vznikla Košická župa, ktorá existovala až do roku 1928. Od 1. januára 1929 bolo zavedené krajinské zriadenie so štyrmi krajinami /Česká, Moravská, Slovenská a Podkarpatskoruská/ a vytvorený nový košický okres, veľký asi ako polovica dnešného okresu Košice okolie. V tomto systéme hralo úlohu VÚC celé Slovensko. Krajinský systém od roku 1938 /formálne až 1939/ vystriedala opäť Abovsko-turnianska župa dovtedy, kým sme patrili do Maďarska. Po vojne sa vytvorilo nové krajské zriadenie a východné Slovensko bolo rozdelené akoby uhlopriečne, na Košický a Prešovský kraj. Od roku 1960 boli oba tieto kraje zlúčené do Východoslovenského kraja. Ten bol síce nakrátko koncom šesťdesiatych rokov zrušený, ale dožil až do roku 1990.

Tretia Mečiarova vláda nakoniec realizovala dnešné územnosprávne členenie opäť na Košický a Prešovský kraj, tentoraz je však východné Slovensko rozdelené akoby vodorovne. Toto súčasné krajské zriadenie sa stalo zároveň územným delením chystanej samosprávy na úrovni veľkého územného celku. S bývalým župným systémom nemá už nič spoločného, pretože bývalá stolica bola menšieho merítka, asi ako dva-tri dnešné okresy.

V istých kruhoch sa dokonca uvažuje, že súčasný krajský systém je nepraktický a že po voľbách by bolo lepšie vrátiť sa k pôvodným trom veľkým krajom, ako za socializmu. Neostáva než konštatovať, že na tému územnosprávneho členenia sme v dvadsiatom storočí vyskúšali azda každý možný variant a stále nie sme spokojní!

PÁNI ŽUPANI

V počiatkoch existencie župného zriadenia bola funkcia župana dedičná a zastávali ju napríklad Omodejovci a po nich Peréniovci /predikát mali z obce Perín a niekedy ich slovenská literatúra píše aj ako Perínski/. V 18. storočí sa už v kresle županov páni striedali a žiaden šľachtický rod vo funkcii nedominoval. V 19. storočí už sem-tam zvolili za župana aj nešľachtica. Napríklad v rokoch 1784-85 a potom 1790-1807 bol abovským županom barón Ladislav Orczy. Po ňom gróf Andrej Šemšei /1807-1814/, gróf František Barkóczi /1814-1820/, barón Ignác Eötvöš /1821-1837/, „neurodzený" Jozef Komáromy /1838-1841/, gróf Ľudovít Károlyi /1841-1845/, ďalší „civil" Ján Vitéz /1845-1848, je to ten Vitéz, po ktorom je pomenovaný dom na Hlavnej č. 40/, a posledný pred revolúciou gróf Vojtech Šemšei /1848-1848/.

V nepokojných meruôsmych rokoch sa na tomto poste vystriedali Andrej Jakabfalvay a Jozef Komáromy, nemali však titul župana, ale revolučného vládneho komisára. Potom prišlo obdobie porevolučnej „normalizácie", kedy sa v úrade vystriedali ako vládni komisári gróf Alexander Szirmay /1849- 1850/, Bedřich Svěcený /1850/, Eduard Kapy /1851/, gróf Anton Forgáč /1851-1853/, Kristián Koc /1853-1856/ a rytier Adolf Poche /1856-1860/. Nasledovali opäť klasickí župani: gróf Emanuel Péchy /1860-1861/, Jozef Lánczy /1861-1865/, gróf Emanuel Péchy /1865-1867/, gróf Rudolf Zichy /1867-1873/, Bartolomej Ferdinandy /1873 - 1874/, Albert Barczay /1874-1877/, Imrich Darvas /1877-1892/, gróf Žigmund Péchy /1892-1905/, gróf František Pongrácz /1905-1906/, Ondrej Rakovszky /1906/, Ladislav Szalay /1906-1910/, Eduard Sziklay /1910-1917/, Ladislav Szalay /1917-1918/ a Ladislav Hammersberg /1918/. Posledný vymenovaný rakúsko-uhorský župan Aladár Gedeon sa v novembri 1918 odmietol ujať funkcie.

Prelomové obdobie, keď vznikala prvá ČSR, zastával miesto župana Mikuláš Molnár /november 1918 až január 1919/. Po ňom už nasledovali slovenskí župani, všetko doktori práv: Ján Mutňanský /v januári 1919/, Ján Sekáč /do októbra 1919/, Pavol Fábry /do augusta 1920/, Ján Ruman /do augusta 1925/a posledný Juraj Slávik /do decembra 1928/. Zatiaľ posledným županom v Košiciach bol počas vojny Gabriel Gyarmathy /od októbra 1944 do januára 1945/, nilaš, odporný človek, zodpovedný za hrôzovládu v meste na prelome rokov 1944/45. Ktovie, ako sa nám „vyfarbia" župani tretieho tisícročia.

SMUTNÝ OBRAZ VOLIEB

V súčasnosti panuje v súvislosti s voľbami do VÚC silná apatia voličstva, v minulosti to však v Uhorsku vyzeralo opačne. Voličom mohla byť iba pomerne úzka skupina bohatších občanov a ešte užšia skupina mohla byť volená. Nevolilo sa tajne a v mieste bydliska, ale verejne a na určenom mieste. Dnes máme volebnú miestnosť pár krokov od bydliska, ale ešte koncom 19. storočia sa museli voliči z celej stolice dostaviť na jediné na to určené miesto, tu počkať podľa poradia určeného volebnými komisármi na vyhradenom mieste, potom predstúpiť pred komisárov a nahlas vysloviť meno svojho kandidáta a za platný sa počítal iba vtedy, keď ste meno povedali spisovne maďarsky.

Úradujúci župan a jeho slúžni mohli pritom zneužívať situáciu ako chceli. Opíjali voličov, aby buď volili podľa ich gusta, alebo vo vyhradenom čase neboli schopní voliť. Voličov, ktorí sa im nepozdávali /boli napríklad Slováci alebo Rumuni, alebo socialisti/, nechávali dlho čakať a vyberali pre nich čo najnepríjemnejšie vyhradené miesta, napríklad hnojiská, alebo korytá potokov /existujú opisy situácií, keď musela delegácia voličov „nesympatickej" dediny čakať na odovzdanie hlasov stojac uprostred riečky/. A aj keď ste nakoniec vyslovili meno svojho kandidáta, nevideli ste, čo volebný pisár zapísal do archov. Vtedajšie volebné zákony sa dali krásne zneužívať a z dnešných ľudských práv by sa župní páni akurát tak nahlas rozrehotali, šibrinkujúc pri tom šabľami.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 30. 11. 2001
Text a fotografie: Jozef Duchoň