František Jozef I. ako POSLEDNÝ SUVERÉN

Životopisná literatúra o cisárovi pánovi Františkovi Jozefovi I. sa v posledných rokoch premnožila, takže by sa mohlo zdať, že o živote tohto predposledného panovníka habsburskej monarchie vieme už takmer všetko. Ale je to iba zdanie, ktoré klame. Názory na tohto muža sa v rôznych časoch a rôznych národoch veľmi radikálne líšili. Býval to najprv kat revolúcie rokov 1848-49, neskôr milovaný monarcha, ríše rozmnožiteľ, po prvej svetovej vojne vysmievaný predstaviteľ rozkladajúcej sa monarchie, ešte neskôr skostnatený prežitok feudalizmu. Literatúra vydávaná u nás o ňom po roku 1989 ho zase podáva príliš nekriticky a maľuje ho v tých najkrajších farbách. A tak považujeme za zaujímavé publikovať spomienky, ale hlavne názory na neho z pera bývalého talianskeho diplomata a neskôr ministra zahraničia, grófa Carla Sforzu. Jeho spomienky s názvom "Osobnosti a tvorcovia dnešnej Európy" vyšli v Prahe v roku 1931.

SKAMENELÝ AUTOKRAT

Pre politické dejiny je František Jozef tým, čím je pre prírodopis isté fosílne zviera, ktoré som videl neporušené v mongolskej púšti Gobi. Skamenelý autokrat zo 17. storočia, ktorý ožil v storočí devätnástom a dvadsiatom. V rozhovore s Rooseveltom, ktorý navštívil na svojej okružnej ceste po európskych mestách v roku 1910 aj Viedeň, sa sám nazval "posledným monarchom v Európe". Aspoň tak mi to Roosevelt rozprával v Ríme, kde som sa s ním často stýkal u amerického vyslanca Leishmana. Priznám sa, že som mal hneď dojem, akoby tento výrok takej stručnej formy bol iba svedectvom Rooseveltovej bujnej obrazotvornosti, istotne však nebol vzdialený svojmu zmyslu. Najprv som váhal písať o Františkovi Jozefovi, pretože som s ním hovoril iba dvakrát. Často sa mi však zverovali poslanci a tiež rakúski členovia kabinetu - muži, ktorí s ním prichádzali dlhé roky týždenne do styku - že mávali v jeho prítomnosti vždy pocit, že nehovoria so živým človekom, ale s akýmsi vteleným princípom, štátnym poriadkom, takmer so zosobneným, a predsa zároveň neosobným Rakúskom. A na druhej strane som toľko počul o človeku Františkovi Jozefovi od toho mála ľudí, ktorí sa aspoň domievali, že ho poznajú a ktorí patrili do starosvetskej kasty, v očiach ktorej je každé písané dielo iba nízkou funkciou plebejského škrabáka, takže nie náhodou sa mi zdala daromnou námaha o stvorenie portrétu tohto človeka, Františka Jozefa, pokiaľ som ho mohol spoznať pod archaickým zjavom cisára a kráľa. Vyvolávajúc teda svoje spomienky na Františka Jozefa celkom nezávažne, robím tak iba preto, že sa predo mňou znovu vynára podivná a neskutočná atmosféra, ktorá sa vznášala nad všetkými udalosťami, slávnosťami a ľuďmi v starej cisárskej Viedni.

CERCLE

Bolo to pri jednom "cercle" v roku 1910 pred "plesom u dvora"- muselo sa vtedy prísne rozlišovať medzi "plesom u dvora" a "dvorným plesom", ktorý nebol až taký exkluzívny - keď som bol prvýkrát predstavený cisárovi. Pri "cercle" stál každý vyslanec v čele svojho zboru, so svojimi krajanmi, ktorých pripustili - aké to vyznamenanie - predstaviť sa u dvora. Zdržiaval som sa vtedy vo Viedni u rodiny svojej snúbenice a toho večera som bol jediný cudzinec na plese. Cisár si vymenil, ako obvykle, s každým vyslancom niekoľko slov - ako sa mu darí? - a keď sa zdalo, že by bola na mieste dôvernejšia téma - či nebol v posledných dňoch na love? Ak vyslanec reprezentoval suveréna, pridal niekoľko slov, ale nikdy pre nekorunovanú nulu, ako Tafta a Poincarého. Pri konci rozhovoru sa vyslanec uklonil, zatiaľ čo cisár už odchádzal k ďalšej skupine, alebo prosil o dovolenie, ak tam bol nový člen vyslaneckého zboru, alebo hosť, aby ho smel predstaviť. Jediná otázka, ktorej bol hosť hoden a ktorá tisíckrát hlaholila od roku 1848 tou istou sálou, znela francúzsky: "Ako sa vám páči Viedeň". Až pri mne zažil tento obrad oného večera zmenu, čo vyvolalo senzáciu - boli sme predsa vo Viedni! Cisár prijal moju poklonu až dovtedy neobvyklou otázkou, a to v taliančine: "Che un terribil calor qui dentro, no le par?" /Je tu hrozne teplo, nemyslíte?/. O deň neskôr rozprával rozvláčne knieža Montenuovo o tom, akú mi cisár preukázal neobyčajnú milosť hovoriac taliansky. Opýtal som sa ho, či táto taliančina nebola skôr benátskym nárečím. Nato mi Montenuovo, ktorý nikdy nezabúdal, že po svojej babke Márii Lujze, vdove po Napoleonovi, je s cisárom bratranec, a ktorý si nikdy príliš nepotrpel na etiketu, odpovedal, že to bolo veronské nárečie. "Viete, cisár sa ako mladík veľmi cvičil v taliančine," a dodal, "s jednou veronskou dámou, ktorá ho zasvätila do pôvabu veronského dialektu a aj do všelijakých iných pôvabných vecí".

HRBATÁ ÚRADNÍCKA DUŠA

Za sedemdesiat rokov svojej vlády mal viac kabinetov než akýkoľvek iný monarcha, a vždy, okrem jedného či dvoch prípadov, si vyberal priemerné osobnosti a silné obchádzal. V roku 1848 začal s kniežaťom Schwarzenbergom, dokonalým typom rakúskeho jazdeckého dôstojníka, ale ako to povedal ministerský predseda Tisza o svojom synovi Štefanovi: "Rovnako zlý kočiš, ako dobrý jazdec". Ihneď po nastúpení na trón vytvoril František Jozef nové ministerstvo, čím sa sám ihneď charakterizoval, pretože novým ministerským predsedom nebol prosto nik iný, ako policajný šéf. Všetky jeho nesčíselné listy a poznámky - čítal som ich stovky - ukazujú, s akou horlivosťou a pozornosťou sledoval a povzbudzoval tento nízky kšeft. Naskutku zveril úlohy a poriadok v ríši lokajom a špicľom. Všade sliedili agenti a plazili sa špióni. Tajné správy boli najobľúbenejším zamestnaním všetkých tak rýchle postupujúcich úradníkov. Táto morová nákaza sa rozšírila aj medzi členov aristokracie. A sám monarcha, stred tohto mechanizmu, trávil väčšinu svojich úradných hodín v trápnej starostlivosti, s ktorou študoval haldy správ, často namierených proti jeho ministrom. Skutočný muž by nezniesol takéto ovzdušie - iba hrbaté úradnícke duše. Tento rys panovníkovej povahy by sám osebe stačil na to, aby vysvetlil horkú "boutade" cisárovnej Alžbety, ktorá raz zvolala pred bavorským príbuzným: "Ten úbohý Ferko má poddôstojnícku dušu!" Ak mal vôbec ako panovník nejakú "ideu", tak to bolo pretvorenie jednotného autokratického Rakúska, kde bolo všetko "c. k." /cisársko-kráľovské súčasne/ na dvojdielne Rakúsko-Uhorsko, kde bolo všetko "c. a k.", cisárske a kráľovské. V roku 1867, konečne unavený maďarskou opozíciou, prijal František Jozef takzvané "vyrovnanie", na základe návrhu Maďara Deáka, a uvoľnil tak opäť uhorské kráľovstvo ako zvláštnu politickú jednotku. On, cisár, tam bol teraz kráľom, pretože prisahal na tisícročnú ústavu a bol korunovaný posvätenou maďarskou korunou, v ktorej sa podľa sofistického výkladu - veď či nepovedal Bismarck, že Maďari sú buď husári alebo advokáti? - mysticky spájala kráľovská autorita s národnými právami.

ČLOVEK SA ROZPLYNUL V CISÁROVI

Je na mieste otázka: Ako to, že tento muž, ktorý nepochopil svoje najvyššie povinnosti, ktorý sa im z morálnej zbabelosti vyhýbal, ktorého neospravedlňuje obmedzenosť jeho duševných vlôh, ktorý súčasne vždy maril spoluprácu tých, ktorí by sa mohli ukázať ako tvorivé osobnosti, ako to, že tento muž požíval po celý život všeobecnú oddanosť a priazeň? Dôvodov je tu veľa. Jedným z nich, iste nie hlavným, ale nemožno ho prehliadnúť, bola propaganda rímskej cirkvi a obzvlášť jezuitov, ktorí boli vždy pripravení zakročiť v prospech systému, ktorý bol navonok založený na úplnej oddanosti katolíckej cirkvi. Nedá sa však nepoznamenať, že mnoho ušľachtilých duchov medzi rakúskymi katolíkmi často nariekalo, že sa z náboženstva postupne stáva mŕtva inštitúcia, ako v pravoslávnom cárskom Rusku, a to z tých istých príčin, ako tam: pretože biskupi a kňazi boli iba sluhami štátu, olúpení o individuálnu morálnu slobodu. To čo chránilo cisára pred kritikou v krajinách ako Anglicko a Spojené štáty, kam nesiahala katolícka propaganda, bola nepochybne dôstojná izolovanosť, do ktorej sa pri svojej plachosti uzavrel pred verejnosťou, a tiež odpor proti vulgárnosti svetla rámp, ako to priviedol do módy posledný Hohenzollern na sklonku svojej vlády. Čím menej vedeli anglosaské národy o skutočnej úlohe, ktorú hrala habsburská dynastia v poslednom storočí v európskych dejinách, tým ochotnejšie zhltli všetky stereotypné frázy o "ctihodnom monarchovi" a oddali sa lacnej účasti. Jeho súkromná korešpondencia, ktorú teraz možno čítať vo viedenskom archíve, úplne osvetľuje politické metódy Františka Jozefa cisára, pramálo však človeka, najskôr preto, že človek sa rozplynul v cisárovi. Iba jeden jediný doklad medzi tisícami nám dovoľuje letmo nahliadnuť do človeka v ňom. Pochádza z doby nedlho pred Alžbetiným zavraždením. Cisár je ako obvykle na cestách a na liste papiera čítame cisárovým rukopisom napísaný tento telegram: "L´empereur d´Autriche á S. M. l´imperatrice d´Autriche á Corfu /Cisár Rakúska Jej Veličenstvu cisárovnej Rakúska na Korfu/. Pricestoval som práve v najlepšom zdraví do Budapešti. Počasie je veľmi krásne a studené. Pod tým podpis FJ. Potom, pod dlhou čistou čiarou jeho ruky, nasleduje na tom istom liste papiera tým istým rukopisom druhý telegram: "Pani Katarína von Kiss-Schratt v Ischl, Vila Felicitas. Prišli ste šťasne do Ischlu a ako sa Vám darí?" a podpis: "František Jozef". Pani von Kiss-Schratt bola jeho milenkou, to vedel každý, ako je to ostatne zjavné z faktu, že podpisy na oboch telegramoch sú rovnaké.

VŠEMOHÚCEHO NEMOŽNO VYZÝVAŤ

Keď cisára oboznámili večer onoho osudného 28. júla 1914 o zavraždení jeho synovca a následníka v Sarajeve, na chvíľu onemel a potom preriekol, viac k sebe než k svojmu pobočníkovi generálovi grófovi Paarovi, ktorý mu atentát opísal: "Všemohúceho nemožno vyzývať. Vyššia moc uskutočnila to, čo som bohužiaľ ja nemohol zmeniť." Tieto slová su dôkazom cisárovej pevnej viery v slávne poslanie jeho domu, v jeho trvácnosť a právo panovať nad poddanými národmi - nad sebou necítil totiž nič, iba "vyššiu moc". Vari nikdy v živote nezažil väčší údes, než pri pomyslení na to, že František Ferdinand, jeho následník, by v okamihu, keď dosadne na trón, mohol zrušiť dedičné právo arcivojvodov v prospech svojho syna z morganatického manželstva so Žofiou Chotkovou. To bolo ono nebezpečenstvo, proti ktorému zjednala podľa cisárových slov vyššia moc opäť nápravu. Uchrániť habsburské dedičstvo bolo to jediné, pre čo František Jozef pracoval celý život, kvôli čomu plánoval a bojoval. Celý život veril, že svojím pôvodom a ako hlava habsburského domu, je nositeľom vyššej moci, a že jeho poddaní sú iba jeho vlastníctvom. Táto viera pochádzala z právnického pojmu "božského práva". Ríša, ktorej vládol, bola jeho ríšou, národy, ktoré ju tvorili, jeho národmi. V porovnaní s takou naivnou a predsa takou silnou vierou, sa javí vyhadzovanie všetkých tromfov Wilhelmom II. s jeho božským právom a "starým nemeckým Bohom", ako pompézna nadutosť, ktorá iba dokazuje, že tento Hohenzollern si nebol svojimi požiadavkami až taký istý. Naproti tomu si bol František Jozef svojou vecou natoľko istý, že o nej málokedy hovoril. Jeho samovoľný prejav pri smrti arcivojvodu Ferdinanda je jediný takýto známy prípad, a to hovoril skôr sám k sebe. Jedinou vecou, v ktorej sa prejavovala takto hlboko zakorenená viera v jeho právo a absolútnu moc bolo to, že hoci zbavený akejkoľvek predstavivosti, predsa sa po celý život odvažoval na kroky, pred ktorými by sa iní a od neho inteligentnejší chveli - veď či nebol cisárom? Zdal sa silným a bol si vedomý svojej moci, pretože nemohol vidieť nebezpečenstvá, ktoré číhali v budúcnosti, nové sily vôle, ktoré sa prebúdzali k životu v hlbinách vedomia národov. Keď po dosadnutí na trón odstránil ústavu, zdalo sa to i starým služobníkom štátu /oj, ako len nenávideli ideu konštitúcie/ nebezpečné a opovážlivé. Boli by váhali - František Jozef neváhal. Bol snáď odvážnejší? Nie, dalo by sa povedať, že zaslepenejší. Mal odvahu - a často s úspechom - pretože bol presiaknutý absolútnym presvedčením, že je v práve. Preto bude na večné časy posledným suverénom, ktorý bol plný poctivej viery vo svoje legitímne právo vládnuť nad národmi a toto panstvo odkazovať svojim nasledovníkom. Hovorí sa, že na sklonku svojho života, keď sa už Európa niekoľko mesiacov brodila v krvi, sa ho predsa len zmocnil pocit, že habsburská ríša je odsúdená na zánik, pocit, ktorý vrhol tragický tieň na koniec jeho strastiplného života. Nemôžem tomu uveriť. Mal v krvi dôveru v osud svojho domu, snáď jediné, čo by mohlo prebudiť jeho pochyby, nebola vojna a porážka, ale fakt, že jeho arcivojvodovia, členovia jeho rodiny, neverili v budúcnosť tohto domu. Všetci to však pred ním starostlivo skrývali, jedni zo strachu, druhí z hanby, počas svojich zriedkavých návštev v Shönbrünne, kde musel byť takmer násilím odvedený od písacieho stola ešte v predvečer svojej smrti. "Mám ešte niečo prečítať a podpísať", mumlal si pre seba, zatiaľ čo jeho pobočník generál Margutti ho konečne prinútil, aby si ľahol do postele - na ktorej za hodinu skonal posledný legitimista.

Niekoľko vysvetliviek k textu: Theodore Roosevelt a Wiliam Howard Taft - bývalí prezidenti USA. Raymond Poincaré - bývalý prezident Francúzska. Hohenzollern - nemecký panovnícky rod. Knieža Montenuovo - dvorný ceremoniár, vnuk Adama Neipperga a Márie Lujzy, tety cisára Františka Jozefa. Cercle - stretnutie v uzavretom krúžku, francúzsky výraz používaný hlavne v súvislosti s diplomatickým a dvorským životom. Boutade - francúzske slovo s významom rozmar, kapric. Pod výrazom "nové ministerstvo" sa rozumie nová vláda a zvrat "habsburský dom" znamená habsburský rod. Nakoniec ešte upozorňujeme, že súčasná literatúra opisuje cisárovu smrť inak, zdá sa že presnejšie a vieryhodnejšie, ako gróf Sforza.

Preložil, skrátil a reprodukcie zabezpečil: Jozef DUCHOŇ
(Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 29. 12. 2000)