Zázračná životná dráha maliara Horowitza:

PREPUSTENEC Z GETA PORTRÉTISTOM CISÁROV

2. 1. 1838 - 16. 11. 1917

V Košiciach narodený len omylom

Keď tvrdíme, že Horowitz je rodák z Košíc, musíme najskôr opraviť chybu, ktorá sa s úpornou tvrdohlavosťou opakovala vo všetkých umelcových životopisoch. Musíme si však osvetliť niekoľko rokov späť, aby sme lepšie osvetlili pochopiteľný omyl. V tridsiatich rokoch predminulého storočia (18. stor.) boli mestá vtedajšieho Uhorska pre všetkých Židov uzavreté. V tej dobe žila v Košiciach jediná židovská rodina, vdova po Matejovi Rothovi, ktorá mala za stopäťdesiat zlatých ročne prenajatý mestský židovský hostinec. Židia, ktorí prichádzali do Košíc za obchodom, síce nesmeli v hostinci nocovať, avšak mohli tu zostať od rána do večera a stravovať sa podľa svojho rítu. Tak vznikla veľká židovská náboženská obec v Rozhanovciach, vzdialenej od Košíc necelých 15 kilometrov. Odtiaľ prichádzal do mesta aj mladý obchodník s vínom Herman Horowitz, pôvodom Čech. Aj on niesol biľag, ktorý bol vtláčaný na čelá synom Izraela. Skutočnosť, že jeden z jeho predkov bol v roku 1569 upálený na hranici v Prahe ako kacír, neniesol tragicky. Čulý, podnikavý obchodník sa stal pre svoju obchodnú zdatnosť hausjudom (domácim Židom) grófa Dessewffyho, ktorý ho poveroval všetkými svojimi väčšími obchodnými transankciami, zvlášť pri vývoze vína. Horowitz niekoľkokrát sprevádzal karavány s vínom z Tokaja, kde mal Dessewffy rozsiahle vinice. Dessewffy ho vzal pod ochranu i ako žida a pozval ho, aby prespával v jeho hospodárskom dome na Alexadrovej ulici (dnešné Dominikánske námestie) číslo 4., kedykoľvek sa v Košiciach zdrží do noci.

Pri jednej návšteve koncom januára 1838 Horowitz vzal do mesta aj svoju tehotnú ženu. Návrat do Rozhanoviec pre silné sneženie a fujavicu nebol možný. Tak sa 2. januára obchodníkovej manželke Márii v Košiciach narodil synček Leopold. Jeho príchod na svet bol zapísaný až o niekoľko dní do matriky židovskej náboženskej obce v Rozhanovciach. Až v roku 1840, keď už bolo židovské náboženstvo uznané štátom, obrátili sa rozhanovský na košický magistrát so žiadosťou o povolenie usadiť sa v Košiciach.

Začalo sa to čmáraním po múroch

Malému Leopoldovi mesto vyhovovalo. I jeho vášeň čmárať, so všetkým a všade, na belostných omietkach a dôkladných bránach domov ctihodných košických mešťanov malo nezrovnateľne väčšie pole pôsobnosti, aké by mu bola mohla poskytnúť malá dedina. Maliarov najmladší syn Armin, ktorý zostal otcovmu umeniu verný, spomína v úvode katalógu vydaného k výstave usporiadaného na počesť stých narodenín slávneho košického rodáka, portrétistu Leopolda Horowitza, ktorá sa konala vo Východoslovenskom múzeu v roku 1938 na jednu drobnú historku z tej doby: Keď raz sedemročný Leopold postavil stoličku na stôl, aby z dobrosrdečnosti pustil z klietky kanárika na slobodu, spadol a zlomil si ruku. Nie fyzická, ale duševná bolesť to bola, ktorá vyvolala plač v ktorom si uľavil zúfalým výkrikom: „ Teraz už nemôžem byť maliarom!“ Ale stal sa. pretože sa ním stať musel . Dostal sa na štúdiá do Viedne, a neskôr Paríža, kde zotrval desať rokov. Portrét malej Eggly mu tam pri debute v Salóne roku 1865 priniesol čestné uznanie a nové úspechy. Nadviazal dôverné priateľstvo s Theophilom Gautierom a Fracoisom Copéeom, s ktorým dokonca jednu dobu spolu býval v Quartier Latin. Až tesne pred vypuknutím nemecko-francúzskej vojny odišiel na pozvanie strýka do Varšavy, kde strávil plných dvadsať rokov úspechov a kľudného rodinného šťastia.

Prvý krok do šľachtických salónov

Portrétom kňažnej Sapiehovej z roku 1882 sa Horowitz stal stredobodom pozornosti umelcov celej strednej Európy. Obraz mu získal nielen zlatú medailu na parížskom Salóne, kam sa vrátil po dvadsiatich rokoch, úspech v Mníchove, veľkú štátnu medailu vo Viedni a svetovú povesť, ale najmä nové objednávky v Berlíne, Viedni a Pešti. Vtedy vznikol vo Varšave obraz básnika - hrdinu Adama Mickiewicza, tak veľkolepý, že sa stal národným majetkom Poľska, a že reprodukcia maľby, uloženej v národnom múzeu v Rapperswyle, sa rozletela takmer do všetkých poľských rodín.

Návrat do Viedne - ako víťaz

Začiatkom deväťdesiatich rokov objednávky zaviedli maliara do Pešti. Tu vznikli portréty grófky Potockej, ministerského predsedu Kolomana Tisu, spisovateľa Jókaiho, básnika Arányiho, a nadovšetko ľudský, zhovievavo humorný portrét prešovského rodáka, riaditeľa múzea Františka Pulsykého. Volaniu Viedne, strediska vysokej umeleckej kultúry, ku ktorej bol Horowitz viazaný mnohými krásnymi spomienkami z mladosti, nemohol už dlhšie odolávať. Horowitz sa tam vracia takmer po štyridsiatich rokoch ako zrelý, uznávaný a oslavovaný maliar. Pod jeho majstrovským štetcom vznikajú nové portréty vysokej spoločnosti, umelcov a vedcov. Johann Strauss, herec Sonnenthal, známy chirurg a český spisovateľ prof. dr. Albert, cársky vyslanec knieža Labanov, minister Kautz a mnoho aristokratov mu stojí modelom.

Päťkrát František Jozef

Portrét cisárovho brata arcivojvodu Viliama priviedli maliara na dvor. Prvý obraz, ktorý si František Jozef I. objednal u Horowitza, predstavuje cisára v červenej uniforme anglického gardového pluku Royal Horse Guard. Prvá farebná skica tohoto obrazu, uloženého v štátnej viedeňskej galérii, je tiež na výstave i s reprodukciou detailu hotového diela. Cisár bol maliarovým modelom ešte päťkrát a iste i priateľský pomer k vynikajúcemu umelcovi spôsobil, že ho poveril objednávkou na zvečnenie nešťastnej cisárovnej Alžbety. Horowitz ju maľoval v dvornom hrade pod neustálym cisárovým dozorom.

Finále sedemdesiatdeväťročného

Úspechy, sláva, vrelý vzťah mocnára vyjadrovaný vysokými poctami a čestnými medailami za umenie a vedu, nezmenili podstatu tohto veľkého a prostého človeka. Ani búrka svetovej vojny, ktorá sa rozpútala, ani choroba a vysoký vek nedokázali zastaviť vyznenie úchvatného umeleckého finále. Nádherný portrét najmladšej maliarovej dcéry Štefánky - dcéry v bielom - jeho vlastná podobizeň a prekvapivo svieži obraz barónky Pacherovej-Theinburgovej, ktorý sedemdesiatdeväťročný maliar dokončil pol roka pred svojou smrťou. Tri diela najrozvinutejšieho maliarskeho a ľudského podania, končia neobyčajne plodnú maliarovu dráhu . Po skončení portrétu barónky Pacherovej už nevzal štetec do ruky a 16. novembra 1917 zomiera . Jeho portréty, to nebolo len bežné maľovanie, ale prísne a zámerné hľadanie duší .Do ich hĺbky sa ponáral svojim prenikavým, pátravým pohľadom svojho láskavého, teplého, ľudského srdca.

Jiří Macků (Košice) - Lidové noviny 3.apríla 1938 (5-6 strana).
voľný preklad z češtiny: Dudy - Košice 1. apríl 2004.