Tangám z autorskej dielne ich najznámejších autorov bol zasvätený jeden z minulotýždňových večerov v košickom GeS-klube, kde si v rámci svojich aktuálnych koncertných aktivít dal zastávku projekt Triango (Peter Breiner - klavír, Stanislav Palúch – husle, Boris Lenko – akordeón). Nie len atraktívna zostava hudobníkov, ale nesporne i samotný atraktívne poňatý repertoár – avizované tangá vo fúzii s jazzovými elementmi sa do miery viac ako výraznej podpísali pod vysokú návštevnosť koncertu. Osadenstvo, ktoré sa v GeS-ku zišlo zaplnilo jeho sálu doslova do posledného miestečka...
Triango nie je Breinerovým prvým dotykom s týmto žánrom, i keď na rozdiel od naxosovského bestselleru „Tango Goes To Symphony“ spred troch rokov, na ktorom sa podieľal ako hráč, aranžér i dirigent pristupuje Triango k materiálu predsa len v inom duchu, čo je do istej miery dané aj samotným nástrojovým obsadením (markantné to bolo napríklad na skladbe „La Milonga Y Yo“ – veľmi chytľavej kompozícii z pera dua Ribero/Valez, ktorá figuruje aj na spomínanom titule „Tango Goes To Symphony“). Včerajší koncert bol po všetkých stránkach skutočným zážitkom. Páni hrali naozaj luxusne. A nemám tým na mysli len samotné inštrumentálne výkony, ktoré boli na vskutku vysokej hráčskej úrovni, ale trebárs i ukážkovú prácu s dynamikou skladieb, čím trio držalo publikum takpovediac v neustálom napätí. Jednotlivé kompozície mali z hľadiska ich spracovania viacero vrcholov – jednak v rámci samotného ´základu´, keď z pódia znelo tango a jednak vo chvíľach, keď páni v ich rámci začali ´vylietavať´ do jazzových improvizácií. Palúcha s Lenkom rozhodne nemožno v rámci Trianga vnímať číro v pozícii sidemanov. Z toho, čo som mal v GeS-ku možnosť vidieť a počuť som mal pocit, že Breinerovi (ktorý sa v programe predstavil aj ako skutočne vtipný konferenciér pozn.red.) na pódiu rovnocennými partnermi, pričom v momentoch, keď sa v rámci sólových pasáží dostávali so svojimi nástrojmi viac do popredia sa vo mne tento pocit iba umocňoval. Svojou ´troškou do mlyna´ prispel v rámci repertoáru Trianga aj sám Breiner, pričom jeho rytmicky členenú avšak v jadre pomalú a clivú „When? Never!“ (ktorej názov autor zámerne preložil trošku dvojzmyselne ako „Kedy bude dobre?“ pozn.red.) považujem za jednu z najkrajších vecí, ktoré v rámci tohoto, do dvoch setov rozdeleného koncertu odzneli. Triango sa s košickým publikom rozlúčilo dvoma prídavkami, pričom ten posledný bol v súvislosti s blížiacimi sa sviatkami skutočne symbolický - vskutku originálne zaranžovaná, sýto ´najazzlá´ verzia známej piesne „Narodil sa Kristus Pán“...
Triango je po všetkých stránkach nepochybne originálny projekt, ktorého produkcia má ambície osloviť ako ´konzumentov´, tak i náročnejších poslucháčov. Zaujímavo a (podľa môjho názoru) celkom invenčne zaranžovaná, uchu lahodiaca hudobná produkcia sa v ňom sľúbi so špičkovými inštrumentálnymi výkonmi trojice ostrieľaných hudobníkov, ktorí dohromady tvoria jeden kvalitne šliapajúci homogénny celok.
Igor PETRUŠKA
Foto: Karol HATALA |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
