Kamelot. Brnenská skupina, stavajúca na základoch českej trampskej muziky, o ktorej idú chýry, že sa stala neodmysliteľným fenoménom populárnej hudby posledného desaťročia, prednedávnom opäť navštívila Košice. Pozvanie prijala od košickej country kapely Montana, ktorá krstila svoje prvé cédečko. Sála Jumbo centra, v ktorej v ten večer Kameloti vystúpili, bola plná. Ako by aj nie, veď z ich pesničiek, ktoré majú šmrnc, melódiu, dramatičnosť, humor, pohodu..., srší toľko energie, žeby sa dala krájať. Zrejme na tých chlapoch niečo bude. Niekoľkokrát boli vyhlásení /podľa hlasovania čitateľov prestížneho časopisu Folk&Country/ za skupinu roku a nominovaní na Gramy. Roman Horký /textár a autor väčšiny skladieb/ získal nejednu cenu za originálny štýl hry na gitaru. Skupina každoročne poriada vlastný festival, na ktorom vystupujú najpoprednejší sólisti a súbory. Ich koncerty ročne navštívi cez sto tisíc fanúšikov. Natočili množstvo cédečiek... Už v roku 1982, keď boli založení dvojicou začínajúcich gitaristov Romanom Horkým a Radkom "Bùčkom" Michalom, sa skupina stala objavom celoštátnej súťaže klubovej tvorby.
Ako vlastne začínali? Ako všetci - stretli sa a hrali. Lebo chceli. V roku 1982 sa oficiálne vyhlásili za Kamelot. "Bolo to jednoznačné", hovorí Roman. "Vždy sme chceli dobre hrať, spievať, robiť dobré pesničky. A myslím si, že sa nám to podarilo. A to nielen vďaka nám, ale aj vďaka najbližším ľuďom, ktorých sme okolo seba mali. A tiež vďaka húževnatosti a tvrdohlavosti, s akou sme to robili." Kameloti boli vždy štyria. Z času na čas niekto odišiel, nový prišiel, no kapela funguje úspešne v tom istom duchu ako na začiatku. Samozrejme s ´drobnými´ vylepšeniami. Podľa Romana úspech Kamelotu spočíva v cítení...
V ten večer zazneli v Jumbe samozrejme aj skladby z ich najnovšieho - mesiac starého - albumu Paměť slonù... "Prečo práve takýto názov? Pretože mám pamäť slonov", pokračuje Roman. "Teda - ak si človek veľa pamätá, má sloniu pamäť. Myslím, že to o sebe môžem povedať, pretože si pamätám dosť. Pamätám si ľudí, čo mi pomohli, ale i tých, čo mi nepomohli. Pamätám si starosti, radosti, celý život... Ako žijeme? Myslím, že strašne rýchlo. Ale asi to tak má byť. No pri tom ponáhľaní sa by sme možno mali dávať pozor, aby sme sa neponáhľali do pekla. Bohužiaľ, aj ja sa ponáhľam... Možno sú ľudia, ktorí dokážu so svojim časom hospodáriť, ale ja som vo veku, kedy sa musím ponáhľať. Konkurencia je veľká a tlaky z vydavateľstiev silné. Takže musím písať pesničky a chodiť po koncertoch, pretože za dvadsať rokov to robiť môcť možno nebudem. Robím, čo cítim, čo ma baví a... Čas je môj najväčší problém... Spomenul som konkurenciu, ale v podstate neviem, čo je konkurencia, keď skladám pesničky. Vždy mi ide o moje posolstvo." Každý, kto pozná Romanove skladby, vie, že jeho texty volajú o zachránu - koní, slonov... K pesničke o slonoch na koncerte povedal: "Bohatí ľudia si často myslia, že môžu skoro všetko alebo úplne všetko. A táto pesnička je o takom jednom človeku, ktorý si za peniaze kúpil poľovačku na slony." Roman verí, že jeho posolstvá sa dostanú do uší nielen ľuďom, ktorí prídu na jeho koncert. "Dúfam, že ľudia ešte nie sú celkom preválcovaní MacDonaldami, dilermi, a že majú čas sa zastaviť a zamyslieť sa. Ako sa zastavujem ja? Tak, že odíjdem na chalupu alebo niekam inam, kde dokážem byť aj sám, zhodnotiť si veci, usporiadať si svoj život, priority a svoju cestu, po ktorej kráčam, resp. snažím si ju zametať. Samozrejme, nie je to iba javisková cesta. Ale i ďalšieho bytia a nebytia. A priority? Moja rodina, práca - textovanie, gitara, cestovanie republikou, okolitými štátmi... Myslím si, že najväčšia priorita každého by mala byť - byť človekom. To znamená, žeby sme sa navzájom mali vidieť ako ľudia, nie ako na výrobné prostriedky, stroje..." Pýtam sa ďalej Romana, či sa zastavuje aj na javisku? "Tam vnímam iba to, že hrám a idem. A snažím sa dať zo seba to najlepšie." A práve to mu - ani celej kapele - nikto nemôže uprieť. "Zrejme je nám to dané. Od začiatku z nás akosi šľahá energia a dúfam, že ešte bude niekoľko rokov šľahať... Okrem toho, vždy sa snažím o kvalitu, pretože ma to baví. Nikdy som ´nepustil von´ zlú pesničku. Možno pre niekoho áno, ale pre mňa nie. Z mojej strany ide o to, aby som sa za niekoľko rokov mohol obzrieť späť a povedať - to nebolo zlé... Samozrejme sa to týka ja gitary, na ktorej som sa naučil hrať sám, keď sa pýtaš. A stále sa učím. Viem zahrať, čo chcem. Ale niektoré veci by som rád zdokonalil... V podstate si ale myslím, že úspech nezávisí od kvality, ani od toho, ako kto spieva a hrá. Je to otázka určitej konštalácie. Ak ju človek vycíti a zvládne, pesnička výjde... Samozrejme médiá, rádiá môžu pesničku pretlačiť, ale ja tomu neverím. Verím v úspech piesne prostredníctvom ľudu. Ak si ju ľud vezme za svoju, začne si ju hrať a spievať, je to výhra. Potom tá pesnička má dôvod zostať medzi nimi."
Ïakujem za rozhovor
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
