Alexander Solženicyn raz povedal, že pravda je zvyčajne trpká.
Profesor Stephen Covey vo svojej knihe Sedem návykov pre úspešný a harmonický život, z roku 1989 popisuje príbeh:
Keď som pred niekoľkými rokmi robil na oregonskom pobreží seminár, prišiel za mnou pán, ktorý mi povedal: „Viete čo, Stephen, mňa tieto semináre nebavia.“ Spozornel som. „Pozrite na to krásne pobrežie, oceán a rušný život všade naokolo,“ pokračoval. „Lenže čo mám ja z toho, ako sa môžem radovať, keď stále čakám, kedy zase, aj dnes večer, ako vždy, mi bude volať moja žena. Bude chcieť, aby som jej referoval o všetkom, kde som bol, koho som stretol a čo sme robili... Kde som raňajkoval. S kým som raňajkoval. Či som bol na seminári celé predpoludnie. Čo som robil cez obed. Ako som strávil popoludnie. Ako a s kým som bol večer. O čom sme sa rozprávali. Čo chce ale vedieť skutočne, no nepovie to otvorene, či nájdem niekoho, kto mi potvrdí, že jej neklamem, čo vravím. Keď nie som doma nikdy mi nedá pokoj. Nemôžem mať najmenšiu radosť z toho, že som tu.“
Vyzeral utrápene, zničene. Chvíľu sme jeho problém preberali, keď z neho vyšlo: „Veď ona veľmi dobre vie na čo ma sa má pýtať“ povedal skromne. Sami sme sa spoznali na podobnom seminári... keď som bol ženatý s inou.”
Uvažujúc nad tým, čo povedal som sa ho po chvíli spýtal, „Vy máte rád také rýchle riešenia, však?”
„Čo máte na mysli, aké rýchle riešenia?“, spýtal sa.
„Keby ste mohli otvoriť jej hlavu šraubovákom a poopraviť niečo v mozgu aby prestala byť taká podozrievavá, však?”
„Samozrejme, že by som chcel aby sa zmenila. Nie je predsa férové keď ma stále takto obťažuje.”
„Priateľu,” povedal som, „z problémov, ktoré sme si spôsobili sami sa nedostaneme výrečnosťou.“
Ako moje včerajšie rozhodnutia ovplyvňujú môj dnešný život
Čo dnes zasejem, ako sa starám o pole v lete, určuje, čo a ako budem žať v jeseni. Dnes pracujem na záhrade aby som mal v zime čo jesť. Ohrozuje ma, ak nevidím súvislosť medzi dnešnými rozhodnutiami a zajtrajšími dôsledkami..
Zistenia o kultúre generačnej chudoby
Jedna z najrešpektovanejších poradkýň učiteľov a sociálnych pracovníkov v USA, Dr. Ruby Paynová vysvetľuje nevyslovené a nepísané pravidlá platné v spoločenstve ľudí zvyknutých žiť zo sociálnej podpory štátu. Tieto pravidlá majú obrovský vplyv na spôsob ich myslenia. Vytvárajú kultúrne hodnoty určujúce, aké budú ich vzťahy ostatnými ľuďmi, ako a na čo míňajú peniaze, aké sú ich pracovné návyky, ako vychovávajú svoje deti, ako reagujú v strese. V tejto kultúre je napríklad často vyhľadávané chvíľkové potešenie. Dr. Paynová vysvetľuje aké problémy môže takáto vlastnosť spôsobiť neskôr. „Viete si predstaviť ako také holdovanie okamžitým, chvíľkovým potešeniam vplýva na život ľudí vyrastajúcich v generačnej chudobe?“
Rodičia ti na cestu do školy dajú do ruky cukríky, ale peniaze na obed nemáš.
Keď dostaneš podporu/plat, môžeš si vyhodiť z kopýtka a na zaplatenie účtov za nájom, elektrinu, vodu ti už nezostane.
Požičiaš si peniaze aj za cenu vysokého úroku, napríklad preto, že ten nový mobil sa ti tak veľmi páči. Možnosť šetriť naň a kúpiť si ho potom, neprichádza do úvahy.
Ak sa ti práca, ktorú máš, nepáči, prestaneš do nej chodiť, aj keď inú ešte nemáš.
Dnes do školy nepôjdeš, lebo má byť písomka a písomka, to je stres, a to ty nechceš.
O prácu si prišiel. Vzdelanie si nedosiahol. Účty zostali nevyplatené. Zdravie sa zhoršuje.
Aj keď chápeme prečo ľudia také rozhodnutia robia, zákon o sejbe a žatve výnimku nepozná. Dôsledky zlých rozhodnutí sa dostavia. Programy založené na rozdávaní finančnej či materiálnej pomoci vyvolajú možno efekt akútneho zlepšenia, jadro problému však neriešia.
Keď deti žnú čo rodičia zasiali
V roku 1995 robili v škôlke nachádzajúcej sa v chudobnej štvrti Turner House v Kansas City zaujímavé meranie. Zisťovali koľko slov počujú tieto deti v predškolskom veku v konverzácii so svojimi rodičmi. Vybrali tri typy rodín a nahrávali ich domácu konverzáciu. Potom spočítali, koľko pri nej padlo slov. V prvej skupine boli rodiny vysokoškolských učiteľov. Ich deti v priemere počuli 2 150 slov za hodinu. V týchto rodinách bol televízor zapnutý len zriedka. Deti s rodičmi čítali rozprávky, hrali hry cibriace ich myslenie, jedli pri stole. Druhú skupina rodín tvorili rodičia z nižším vzdelaním. Obaja rodičia pracovali, aby rodinu uživili. Televízor mali zapnutý častejšie. Jedli ale pri stole, čítali rozprávky a aj sa spolu rozprávali. Tieto deti počuli v priemere 1 250 slov za hodinu. Tretiu skupinu tvorili rodičia žijúci na sociálnej podpore. (V USA sú to až v 80 % rodiny nekompletné, prevažne matky s deťmi.) Tu deti počuli asi 620 slov za hodinu. Televízor bol zapnutý nonstop. Aj jedlo sa podávalo pred televízorom. Konverzácia nebola slabšia len v kvantite, ale aj v obsahu. Nestimulovala myslenie detí. „Prestaň. Daj to naspäť. Uhni sa. Buď ticho. Dones mi keksy. Čo chceš?“ Môžeme si myslieť, že v chudobnej štvrti, nemajú na to, aby kúpili knižky alebo hračky, (aj keď si kúpili televízor na splátky). Knižky im však ponúkli zadarmo, z charity. Problémom je, že televízor sa považoval za vhodný spôsob trávenia času, pretože nevyžaduje námahu, či pozornosť toho druhého. Keď však tieto deti začali chodiť do školy boli v nevýhode. Nevedeli rozlišovať, rozmýšľať a chápať, čo ich rovesníci zo zdravších rodín doma prežívali. (Marriage and Caste in America, 2006)
Takto ide generačná chudoba ďalej.
Snahy (väčšinou neúspešné) pomáhať z generačnej chudoby
Keď rodičia zlyhávajú, vytvoria vlády, či obce alternatívne programy pre deti s nádejou, že im pomôžu dobehnúť ostatných. S veľmi vysokými nákladmi zabezpečia vhodnú budovu, platia za prevádzku, elektrinu, opravy, atď. Zamestnávajú profesionálnych pracovníkov, organizujú komplexnú administráciu. (Aby dosiahli, čo by mali prirodzene plniť rodičia, musí vláda žiadať od svojich sociálnych pracovníkov vysoké kvalifikačné predpoklady. Trochu ironické) A len ťažko sa dá zmerať akí boli úspešní. Treba čakať niekoľko rokov, kým deti vyrastú a ako mladí dospelí samy odídu z tohto rizikového prostredia aby žili inak, než ich rodičia. Nestáva sa to však veľmi často.
Preto sú snahy riešiť problémy generačnej chudoby a sociálnej závislosti zložité. V problematickej spoločnosti prinášajú mnohé návyky dlhodobo ťažké dôsledky. Pre tých, ktorí v tejto chudobe žijú a ani pre tých, ktorí im pomáhajú, zákon o sejbe a žatve veľa povzbudenia neprináša. Tento zákon nediskriminuje, platí bez výnimky. Zožneme len čo sme zasiali.
Hľadanie vinníka
Môžeme viniť svojich rodičov pretože neboli zodpovední.
Môžeme obviniť prostredie kde sme vyrastali lebo nám neposkytlo pozitívne vzory.
Môžeme kritizovať svojich učiteľov lebo škola nám nebola príjemnou skúsenosťou.
Ak sme v menšine, môžeme viniť väčšinovú spoločnosť, že sú rasistami.
Môžeme obviniť aj tabakový či liehovarnícky priemysel, pretože prosperovali na úkor našich sebazničujúcich návykov.
Samozrejme, môžeme viniť ktorúkoľvek vládu, ktorá je práve pri moci, pretože nám dosť nepomáha keď nám dôjdu peniaze.
Ak však chceme žiť lepšie a inak ako doteraz, nijako nám nepomôže hľadanie vinníka a zodpovedného za naše problémy. Riešenie závisí hlavne na nás samotných. Ak mám v živote viac problémov ako vy, horkou pravdou je to, že budem musieť prekonať viac prekážok ako vy. Budem musieť pracovať na sebe viac a usilovnejšie aby som sa vyrovnal ostatným.
Aj keď to neznie férovo, pravda je trpká.
Vykročenie z bludného kruhu generačnej chudoby a sociálnej závislosti
V nasledujúcej správe o mesiac sa pozrieme aké sú kľúčové atribúty/vnútorné zdroje ak sa človek chce dostať zo začarovaného kruhu. (Poznámka: Iba jeden z nich závisí od peňazí.)
P.S.: Vydali sme knihu
Na svete je knižné spracovanie tém, ktorým sme sa v posledných rokoch venovali.
Knižku Z bludného kruhu si môžete objednať e-mailom: [email protected]
alebo listom na adrese Združenie za sociálnu reformu, Letná 38, 040 01 Košice |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
