„To o čo sa stará najviac ľudí, má starostlivosti najmenej.“ Aristoteles
Tragédiu spoločného majetku opisuje už Boris Pasternak vo svojom príbehu Doktor Živago. Doktor Živago sa oženil do bohatej rodiny, ktorá mala veľký dom v Moskve. Kým slúžil ako lekár na fronte prvej svetovej vojny, doma začala Ruská revolúcia. Keď sa vrátil domov situácia sa drasticky zmenila. Dom jeho svokra už patril ‘ľudu’ a žilo v ňom osem rodín.
Nikto sa o nič nestaral, veď to nebolo ich vlastníctvo. Tak sa nádherný dom veľmi rýchlo začal rozpadať a meniť na ruinu. Raz keď už bolo veľmi zima, pobral sa Živago po drevo, kde si ho pred odchodom na front nachystal. Súdruh ktorý mal dom na starosti, ho upozornil, že nesmie kradnúť majetok ‘ľudu’.
Majetok, ktorý patrí každému, stratí svoju hodnotu, lebo nikto nemá voči nemu pocit vlastníctva a teda ani dôvod riadne sa oň starať.
Zápas o spoločné zdroje
Nona a ja máme v banke spoločný účet. Dávame naň naše peniaze aby sme mohli uhrádzať finančné povinnosti. Spoločné hospodárenie funguje kým existuje vzájomná dôvera a spoločný cieľ. Ak by jeden z nás spoločné úspory zneužil, napríklad by sa stal závislým na gamblerstve, tento systém by sa rozpadol. Ten, kto by naďalej prispieval do spoločného fondu, iba by podporoval toho druhého v jeho závislosti. Keď sa vzájomná dôvera a spoločné ciele strácajú, neudrží sa ani spoločný domáci účet.
Raz dávno, keď som mal asi dvadsať rokov, som asi prvý krát zažil hrozbu spoločného majetku na vlastnej koži. S priateľom Tomom sme si po dlhom behaní kúpili jednu veľkú kolu. Vyzval som Toma na súťaž, kto z nej dokáže vypiť viac. Tom sa okamžite postavil so svojou slamkou a hlavou nad pohár tak, že som nemal šancu dostať sa k nápoju so svojou slamkou. Celú kolu vypil skôr, než som mohol dostať moju slamku do pohára. Vtedy som si význam tohto poučenia neuvedomil. Ten, ktorý je silnejší a má lepšie postavenie, v zápase o podiel zo spoločných zdrojov vždy získa viac.
Krátko po svadbe sme sa Nona a ja presťahovali do mesta Colorado Springs, kde sa nám podarilo nájsť vhodný byt. Bol v starom meste v historickej budove, ktorá bola zrenovovaná na bytovku so 16 bytmi. Účet za vodu, elektrinu, plyn a miestne služby za celú bytovku chodil jej majiteľovi. Ten nám potom rozúčtoval platby podľa veľkosti jednotlivých bytov. Mali sme však susedov ktorí síce žili v menšom byte, než my, ale plynu, vody spotrebovali oveľa viac. Iní susedia zase neplatili vôbec. Majiteľ tento problém riešil tak, že nedoplatky rozdelil nám, čo sme platili. Každý mesiac sme cítili čoraz väčší odpor voči susedom zneužívajúcim tento systém. Bolo celkom jedno, či my šetríme. To bol hlavný dôvod veľmi častého striedania nájomníkov tejto bytovky. Vydržali sme s Nonou iba šesť mesiacov. Keď sú povinnosti spoločné, nik necíti osobnú zodpovednosť.
Tento poznatok vari pomôže pochopiť, prečo býva v niektorých Rómskych osadách nevyplatených množstvo spoločných účtov za vodu. Prečo by mal niekto byť zodpovedný, keď je to aj tak úplne jedno? Miestna vodárenská spoločnosť zastaví vodu všetkým alebo ju naďalej zabezpečuje bez ohľadu na to, či jej odberatelia platia alebo nie.
Spoločná záhrada
Keď sme sa presťahovali do Československa, často sme počúvali výraz „kto nekradne (zo štátneho), okráda vlastnú rodinu.“ Nona a ja sme spočiatku neveľmi rozumeli jeho významu. Bol v rozpore s našim presvedčením, že krádež je v rozpore s jedným z desiatich prikázaní. Neskôr som v jednej Rómskej komunite pochopil, ako to funguje.
Osada má asi 400 obyvateľov. Nachádza sa asi kilometer od najbližšej dediny. Všetkým dôjdu peniaze asi tri týždne po výplate sociálnych dávok.
Oproti osady je obrovská lúka plná buriny. Za komunizmu bola táto lúka spoločnou záhradou. Mali na nej pestovať zeleninu ktoré vydržia cez zimu: zemiaky, kapustu, uhorky a pod. V posledných letných dňoch však ešte maličké plody zeleniny začali zo záhrady miznúť. Každým rokom krádeže začínali čoraz skôr, bez ohľadu na to, že i korisť bola stále menšia. Tí, čo boli presvedčení, že krádež je hriech čakali až na žatvu. Ale vtedy už v spoločnej záhrade nebolo skoro nič. (Ak aj tak čosi ostalo, museli sa s tým podeliť aj s tými, ktorí kradli.) Tragédiou spoločnej záhrady je záruka, že všetci kradnú a aj tak nikdy nebude dosť.
Keď sme s Nonou túto osadu navštívili prvý raz, nepoznali sme históriu tejto prázdnej lúky. Iba sme kalkulovali, koľko vriec zemiakov a kapusty by sa na nej mohlo urodiť. Spýtal som sa, či by sa neoplatilo dohodnúť s jej nerómskym majiteľom o prenájme, či kúpe. Všetci reagovali rovnako. Prečo by niekto usilovne pracoval vo verejnej záhrade, keď ktosi iný by ju v noci aj tak vykrádal? Tragédiu tohto spoločného majetku umocňuje fakt, že tento kus úrodnej zeme, plnej buriny leží priamo oproti hladnej Rómskej osade.
Spoločná národná charita
Nebolo to tak dávno, keď ktosi vymyslel, ako by mohla vláda ešte viac pomáhať chudobným, ak by vytvorila velikánsky fond, z ktorého by mohla rozdávať na rôzne programy pre podporu chudobných. Dôvodom bolo, že dovtedajšie dary a príspevky miestnym charitám a mimovládkam pôsobiacim v tejto oblasti boli nedostatočné. Niektorí nedarovali nič, iní zase len veľmi málo v porovnaní s ich bohatstvom. Mnohí darovali len pod tlakom. Mnohí dobrovoľní darcovia si zas veľmi vyberali koho podporia. Mali sklon podporovať také organizácie, kde mali osobné vzťahy alebo verili, že sa ich dar dobre využije. Preto, niektoré charity dostavali viac ako iné. Temer žiadne však nemali dosť na všetko, čo mohli vykonávať.
Takže, nápad zdaňovať všetkých viac a vytvoriť gigantický fond, znel ako geniálny a humánny. Keď vláda získa obrovský balík peňazí, rozhodne hŕstka vládnych odborníkov/byrokratov kto, ako, kedy, kde a prečo tieto peniaze získa. Každá krajina v Európe má svoj národný sociálny fond, najväčší je v Bruseli známy ako Európsky sociálny fond.
Títo experti pripravia obrovský, niekoľko desiatok stranový manuál, ako treba postupovať, pre všetkých, čo majú záujem z týchto fondov získať trochu peňazí. Rozhodujú koľko z verejného balíka do ktorej krajiny pôjde. A tá zas musí vymyslieť ďalšie, spravidla ešte zložitejšie pravidlá, podľa ktorých bude peniaze distribuovať svojim záujemcom o ne. Aj keď kritéria sú náročné, čím viac tá ktorá krajina dostane, tým je chudobnejšia.
Nový pokus alebo opakujúca sa tragédia?
Čo si o tom myslíte? Aké sú vaše názory, skúsenosti? Prosíme vás, našich čitateľov, aby ste sa s nami podelili o svoje poznatky o tom, ako tento systém rozdeľovania peňazí ovplyvňuje vaše konanie v organizácii a v komunite, kde pracujete. Vaše odpovede, skúsenosti a názory nám pomôžu v príprave nasledujúcej správy.
Srdečne
Bill Baker a kolegovia |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
