"Deti išli von, ešte boli malé. Sadla som si, nakreslila tvár ženy a hovorím si - nie je to ono! Odložila som ju. Po roku a pol roku som ju našla medzi ostatnými výkresmi. Povedala som si, že ju skúsim dokončiť. Išlo to vonku samo. Nič som nemusela znásilňovať... Ak niečo nejde, človek by to mal dať nabok..."
V peňaženke mala vždy vietor, prvé manželstvo jej nevyšlo a v práci sa jej málokedy dostalo ocenenia, ktoré si zaslúžila. No do vienka dostala rodičov, po ktorých zdedila ohromný umelecký talent... Danica Hanáková. Dcéra Boženy Hanákovej, režisérky Štátneho divadla Košice /ŠDK/ a Jána Hanáka, výtvarníka a scénografa ŠDK.
Od roku 1971 do roku 1976 študovala na katedre scénického výtvarníctva a kostýmu na VŠMU v Bratislave u prof. ¼. Purkyňovej, prof. L. Vychodila a prof. O. Šujana. Od roku 1976 pracuje v Štátnom divadle Košice ako scénický a kostýmový výtvarník, kde zrealizovala cca 130 kostýmových výprav. Okrem toho hosťuje v opere ND v Bratislave, v Štátnej opere v Banskej Bystrici, v DJZ v Prešove a v Slovenskej televízii v Košiciach. Venuje sa pedagogickej a publikačnej činnosti. Vo svojich kostýmových návrhoch prešla v priebehu rokov od kombinovanej techniky cez koláž ku klasickému akvarelu. Časť tvorby zamerala na divadelné plagáty a ilustrácie. Jej prácu poznajú v Paríži, Lisabone, Poľsku, Moskve, Budapešti, na Bratislavskom hrade... Najväčšie ťažisko jej voľnej tvorby je v perokresbách. Je v nich zachytený Danicin život plný zmien, bôľov, radosti... Jej úchvatnú tvorbu si môžete pozrieť v týchto dňoch "U Kohúta" na Hrnčiarskej ulici. Výstava je predajná.
S Danicou sme sa stretli v jej ateliéri. Nemenila by ho za nič na svete. Na stenách visia zapaspartované návrhy, vlastné ideové plagáty, kostýmy jej najobľúbenejších hier. Rysovacia doska, farby, handričky, látky, nožnice, knihy, všetko, čo potrebovala, aby mohla patinovať, strihať, natierať, zrezávať, striekať... Kým vznikol návrh, musela Danica prečítať scenár, nalistovať správnu knihu, oboznámiť sa s predstavami režiséra, scénografa... A všetko nakúpiť... "Poznám azda všetky obchody v meste. Ak chce túto prácu robiť človek poctivo, je to makačka..." Hovoríme v minulom čase, pretože ´toto´ všetko / a ešte oveľa viac/ robila Danica kedysi. No na časy, keď počas sezóny zrealizovala deväť inscenácií, môže iba spomínať. Jej funkcia bola zrušená... Síce naďalej pracuje pre spomínané košické divadlo, ale... povedzme... trochu inak...
Keď cudzích si vážime viac ako domácich
"V tomto divadle sa viac práce zadáva hosťujúcim výtvarníkom, ako domácim...", ktorí /česť výnimkám/ túto prácu neodfláknu, ani ňou nezavalia niekoho iného. Už len z jediného prozaického dôvodu: "Hosťujúci výtvarník tu nemôže byť celý čas. V určitých veciach ho suplujem...", vysvetľuje Danica. "Vo výbere materiálov, v strihoch ani veľmi nie, lebo tu na to máme veľmi šikovné majsterky. Neviem si predstaviť, žeby tieto ´baby´ niekto zastúpil. Majú takmer tridsaťročnú prax. Vedia vycítiť, čo si ktoré obdobie vyžaduje... Nedávno šili na Trubadúra nádherné renesančné róby - ako originály...", ulietla pani Danica od seba samej. "Niekedy je hosťujúcim výtvarníkom mladé dievča, ktoré ešte študuje na škole a o tejto robote ešte nemá ani šajnu. Nevie, že návrh, ktorý prinesie, musí byť kompletne premyslený, spracovaný, rozkreslený. Že po rozpočtoch a výrobnej porade musí ísť na nákup materiálov a venovať sa realizácii pokiaľ možno čo najviac... Bohužiaľ, s korektným prístupom - že svoju prácu kostýmového výtvarníka dotiahne človek do konca - som sa stretla iba u pani Varošovej a Šimonovej..."
Je čitateľom dúfam jasné, že pani Danica patrí k tým istým poctivým, pracovitým a talentovaným ľuďom, ktorí naviac svoju prácu milujú. Ukazujúc mi nákresy kostýmov, ktoré zhotovili niektorí hosťujúci "kostýmoví výtvarníci", som i ja ako laik pochopila, že ťažko by podľa toho jeden pochopil, čo má ušiť. "Ale musím povedať", pokračuje Danica, "že za tie dva roky, čo túto prácu robím, som sa veľmi veľa naučila - vybavovať, kalkulovať, zariadiť, pozháňať, nadviazať kontakty... Som určitý druh manažéra. No dotkne sa ma, keď sem príde také makové trdielko a myslí si, aké je geniálne. Z jeho návrhov sa nedá vyčítať nič. Dnešná škola nevychováva divadelných kostýmových výtvarníkov . Neviem si predstaviť niektorú z tých ´kočiek´, ako by zrealizovala takú Aidu, čo by si počala? Nevedia absolútne nakresliť figúru. Nehovorím, že to má byť Rembrandtovo dielo, ale keď mi ´výtvarníčka´ donesie nezastrúhanou ceruzkou niečo načarbané na starom papieri... Kedysi by to šéf výpravy neprijal, vyhodil by to. Krajčír musí mať jasno, čo má šiť..." Už vyťahovala návrhy, ktoré boli v porovnaní s jej ohromne odlišné. "Mladí výtvarníci sa zameriavajú na záševky... na televízne detaily. Ale na javisku ide o efekt kostýmu. Divadelný kostým je iný ako televízny, filmový. Neviem, čo dnes učia študentov na školách... Za našich čias sme tam sedeli od rána do noci - večerný akt, maľba..., často sa nám neoplatilo ísť ani na intrák, zostali sme spať v ateliéri, aby sme hneď ráno mohli robiť návrhy. Frčali sme v jednom kuse a ohromne nás to bavilo! Učitelia nám vštepili precíznosť od začiatku do konca. To nebolo špiritizovanie o ničom. Dejiny umenia, Estetika, to boli predmety, ktoré nás niečo naučili... Nie, nechcem sa vyvyšovať, nie som majster sveta. Iba konštatujem, že veci sa neuberajú správnym smerom. Lebo keď vidím tie návrhy... Pani Purkyňova sa musí obracať v hrobe. Niektoré študentky nevedia, že založila školu kostýmového výtvarnícktva... "
Ïalšia dôležitá vec pri tejto práci podľa Danici je, že si výtvarník musí rozumieť s režisérom. "Kedysi som veľa tvorila s Braňom Kriškom, ktorý bohužiaľ zomrel. A Mirom Fischerom, ktorý už je na dôchodku. S pánom Fischerom sme zobrali klavírny výťah, podľa ktorého sa začína študovať opera, a išli sme stranu po strane. Aby nielen režijná koncepcia a scéna mala hlavu i pätu, ale aby aj kostým mal určitú stavbu. Dnes bohužiaľ, ak by som chcela prijať hosťovačku, musela by som si zobrať dovolenku. A ponuky sa nehrnú... Nové kontakty, to by chcelo cestovať, absolvovať smotánkové párty, a to už pre mňa nie je... Ale... chýba mi táto práca..."
Možno aj vyučovanie. Vyučuje na Konzervatóriu v Košiciach Dejiny kostýmu. "Vanda Konečná, Timko z No Name, Marián Čekovský..., to boli jedni z mojich prvých študentov. Rada som im prednášala, skúšala ich v parku, pri šálke kávy..." Vravievala im - čo sa trasiete? Aj tak viem, čo má kto v hlave... "Vlaňajší študenti, to už bolo čosi iné - flegmatickí, laxní, vždy im čosi chýbalo, raz kľúč od triedy, inokedy fixa na tabuľu, stále vytvárali nejaký problém." Až im raz povedala, že ju nebaví medzi nich chodiť: "donedávna som tak rada učila... Pookriala som medzi študentami. Ale vy ste úplne mimo. Ste najedovaní, že tu musíte byť... " A vtedy nastala zmena - študenti začali diskutovať, zapájať sa, pýtať sa...
Šachový fanatik?
Otec ju ovplyvnil. "On je studnica. Tak ako moja mama. Keď robieval v ateliéri a ja som už nevládala ďalej, zašla som k nemu. Nič sme nemuseli hovoriť. Len som si tak sadla a nasala z neho dobrú náladu, energiu... Posledných osem rokov sa otec venuje komornej maľbe. Je to fantastické. Odkedy vidím, ako maľuje, odložila som svoje olejové farby. Nepokúšam sa. Načo budem ´džabať´ nepodarky... Iba ak pre seba, tieto varešky, zátišia...", ukazujúc na nich, spomenula si na svojho kamaráta. "Bol tu prednedávnom. Bohužiaľ zomrel na rakovinu. Ale vedel to už vtedy. Najprv som si myslela, že žartuje. Povedal mi: Vieš, potrebujem, aby si mi ilustrovala knihu. Bude tam asi dvadsať alebo štyridsať ilustrácií. Píšem cestopis a o mesiac to musím mať hotové, lebo zomriem. Tiež mi povedal: Dana, ty maľuješ olej? Čo si sa zbláznila? Šak ty máš v ruke akvarel, perovky, tomu sa venuj! Olejovky zabaľ! Aj som zabalila. V maľbe sa vyznal dobre. A tiež vedel šplechnúť pravdu rovno do xichtu. Aj ma to zamrzelo..."
Dnes je jeho pravde vďačná. Hoci, perovkám sa venuje od školy. "Niekedy začnem a keď neviem, čo ďalej, odložím to." Pýtam sa jej, ako objavila tie kocky /viď foto/. "Neviem. Vyzerám ako šachový fanatik, ale môj starší syn mi dá mat na tri ťahy, ani to nezbadám. Ako tie kocky rozdeľujem? To je taká menšia detektívka... Keď som kreslila Jozefa /jej terajšieho partnetra, ktorého jej zoslalo samo nebo - pozn. red./, urobila som tvár a nevedela som, čo s tým? A povedala som si: Šak on priletel do toho môjho života ako zázrak. Akoby ho vykúzlil nejaký kúzelník z klobúka... Preto ten klobúk... A tamto dievča? To sa volá tuším Bez komentára... A tamto? To som robila v čase, keď som spolupracovala s Ondrejom Šothom, /šéf baletu - pozn. red./. Okrem iného, urobil naozaj vynikajúcu choreografiu, že ma to doslova prefackalo - Carmen. Bolo to fakt dobre urobené... Čudujem sa, že tí baleťáci vôbec vedia kráčať. Sú takí vyťažení... Je pravdou, že pán Šoth od nich vyžaduje nesmierne výkony, ale im aj nesmierne pomáha. Je to šéf na mieste. Vie sa o nich postarať... ako mater. Dofúrikuje ich sem tým svojim veľkým autiskom... Nachýba na žiadnej kostymovej skúške..."
Čert, ktorého môžete vidieť na jednom z Daniciných obrázkov, bol jej prvou kresbou po jednom ťažšom životnom období pred deviatimi rokmi. "Začala som ľavým okom. Povedala som si - to musí byť poriadne čertisko!" Prezerám si obrázky a zamýšľam sa nad ich vývinom... "Hej? Vy tam vidíte nejaký vývin?", pýta sa múdra a skromná pani Danica. "Dlho si už hovorím, že aj by stačilo! Žeby to trebalo niekam posunúť. Ale vôbec neviem kam? A potom si hovorím - keď sa to má posunúť, posunie sa to samo. Nie že to človek začne hľadať..." A už s teplým, širokým úsmevom vyťahovala niečo zo šuflíka: "Ále, mám teraz také dobré papierééé... Daroval mi ich jeden vynikajúci poľský výtvarník, ktorý tu hosťoval. A to mu nikdy nezabudnem - tieto nádherné pierka... Sú perfektné. Neškriabu papier, sú ako z prvej republiky... . Robil tu kostýmové návrhy i scénu. A že je perfektný výtvarník, to vidno, už keď chytí ceruzku do ruky. Tým, že mi dal tie pireka, ma prinútil kresliť. Vlastne ma znovu naštartoval. Vraj po premiére, keď odcestuje, musím začať kresliť. Aj som začala..."
Ale stalo sa to oveľa skôr...
"V druhom ročníku na VŠVU nám pani Purkyňova zadala tému: každý si mal vybrať báseň a na ňu z materiálu nakolážovať návrh kostýmu. Vybrala som si E. A. POE - HAVRAN. Našla som si vrecovinu a z nej a iných štruktúr som nakolážovala kostýmy. A potom zahlásila: Teraz ten materiál preveďte v maľbe alebo kresbe!" A tak začala svoju prvú perovku. "Vyšolichala som každý jeden povrázok tak, ako tam bol. Určite to bolo to prvé."
Pýtam sa na nápad ďalšieho z obrázkov. "Deti išli von, ešte boli malé. A ja som si sadla, urobila tvár ženy a hovorím si - nie je to ono! Odložila som obrázok. Po roku a pol som ho našla medzi výkresmi. Povedala som si, že to skúsim dokončiť. Išlo to vonku samo. Keby som to bola znásilňovala, nebolo by to ono. Ak niečo nejde, človek by to mal dať nabok..."
Pani Danica toho prežila i urobila dosť a niekedy trpké skúsenosti /tie osobné nie je potrebné rozvíjať/ sú pre človeka ako je ona, nakoniec prínosom. A pre tých ostatných, ktorí okolo nej žijú, tiež. Samozrejme hovoríme aj o 26 rokoch práce v divadle, kde tých inscenácií bolo naozaj neúrekom. Napriek tomu má prianie - rada by urobila na nejakom titule od Verdiho alebo Pucciniho. "Bolo mi potichučku sľúbené, žeby som mohla robiť Predanú nevestu. Krásny titul... Ale dovtedy sa môže toľko udiať..."
Všetko sa môže stať. Len tí okolo musia uvidieť, že tu - rovno pod ich nosom - sedí fundovaný, pracovitý, spoľahlivý, zodpovedný človek. "Tu som, tu. Každý boží deň..."
¼udmila Paňáková |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
