"Vždy sme boli sami sebou," tvrdí kapelník legendárnej formácie Laura a její tygøi - Karel Šùcha
@ Kultúra -> Koncerty
Oct 24 2002 - 11:08 GMT
|
Do vyše troch štvrtín zaplnený košický GeS-klub privítal vo svojich útrobách legendárne české zoskupenie Laura a její tygøi, ktoré sa v metropole východu predstavilo v rámci aktuálneho turné s výstižným názvom "Časy se mění", na ktorom sa po boku kapelníka, basgitaristu a speváka Karla Šùchu a jeho vynovenej formácie tvorenej speváčkou Vlaďkou Svobodovou, spevákom Martinom Streškom, gitaristom a spevákom Lukášom Pelikánom, bubeníkom Radkom Bøicháčom, hráčom na trúbku Radkom Němcom, altsaxofonistom Petrom Vinkláøom a trombonistom Petrom Šatrom predstavila aj ex-vokalistka Ilona Csáková (a na niekoľkých koncertoch aj ex-spevák Martin Pošta). Hlavné hviezdy večera nastúpili na pódium po zhruba trištrtehodinovom bloku predskokanov, prešovských Chiki Liki Tu-A (mimochodom, Šùchových obľúbencov), pričom hneď od začiatku nenechali nikoho na pochybách, že dnes (včera) ešte bude v GeS-ku poriadne horúco.
Šùcha a spol.v Košiciach predstavili prakticky ´výcuc´ toho najlepšieho, čo sa v priebehu sedemnástich rokov existencie skupiny zrodilo v jej muzikantskej dielni ("Nebudeme", "Žár trvá", "Nemùžu bejt spokojenej" atď) plus dve Ilonine sólové veci z posledného albumu "Kruhy mé touhy" ("Krásna" a "Časy se mění" - podľa ktorej je pomenované celé turné), obe však zo Šùchovho pera. Snáď nebudem ďaleko od pravdy, ak si dovolím tvrdiť, že Laura sa v súčasnosti nachádza v životnej forme, pričom Csákovej prítomnosť, aj napriek možným počiatočným pochybám dodáva jej produkcii excelentné rozmery aj po vokálnej stránke (nech si hovorí kto chce, Ilona je prosto speváčka s veľkým S - na rozdiel od mnohých jej umelo medializovaných kolegýň). Šùcha a spol.mali publikum na svojej strane prakticky už od prvej skladby (zabrali najmä skladby ´šmrncnuté´latinou), takže zhruba v polovici setu sa už v miestami priam pekelných rytmoch natriasali aj tí najhúževnatejší ´sedavci´. Tí, ktorí zažili včerajšie vystúpenie mi iste dajú za pravdu, že sme boli svedkami jedného z najvydarenejších koncertov, uskutočnených v tomto roku v Košiciach, ktorý Laura, pochopiteľne, zavàšila bohatou sériou prídavkov.
Krátko po zvukovej skúške sme si charizmatického kapelníka Karla Šùchu odchytili na pár slov.
Logická otázka na úvod. Kedy sa zrodila idea tohoto spomienkového turné?
"Ja by som to nazval skôr spomienkami na budúcnosť. V rámci tohoto turné totiž dochádza ku spojeniu časti minulosti s prítomnosťou s tým, že o budúcnosti vieme prd. Po skončení príprav posledného albumu "Rytmus" nás napadlo pozvať Ilonu ako jeho krstnú mamu. Jedným z hlavných dôvodov bol fakt, že je prosto akceptovaná médiami. Vieš, keď som sa napríklad stretol s chlapíkom, ktorý je redaktorom v Brave a pozval ho na krst, on mi odpovedal, že naša produkcia je mimo ich obzor. Keď som mu ale povedal, že ho bude krstiť Ilona Csáková, tak mi odvetil, že to je už iné a že sa možno prídu pozrieť. Ilona to teda vzala a bolo to prekvapivo veľmi dobré. Nie len nám, ale i publiku sa veľmi páčilo, čo na krste predviedla. Neskôr sme vystupovali v Charlie´s Pube v Bratislave práve v období, keď tam Ilona nakrúcala album. Zavolala mi s tým, že by si s nami rada prišla zaspievať. Vravím: "Jasné, príď, budeme radi." No tak prišla a opäť podala perfektný výkon. Aj publikum bolo milo prekvapené, keďže jej účasť na koncerte nebola vopred avizovaná. Na večierku, po vyst[pení došla reč na to, že keď nám to takto dobre ide, prečo to nabudúce neprodukovať zámerne... Bavili sme sa o tom minulú jeseň, no a presne po roku sa nám to podarilo zrealizovať."
Nevadí vám, že vaši priaznivci to budú vnímať síce ako príjemný, ale rýdzo komerčný ťah...
"Myslím, že toto turné zase nie je čisto iba o Ilone. V tejto koncertnej zostave napríklad figuruje aj perkusionista Miloš Vacík, časť vystúpení s nami odohral aj Martin Pošta..."
...všimol som si ale, že mnohí zástupcovia mladšej generácie vás momentálne vnímajú ako ´Ilonu a její tygøi´...
"To nevadí, osobne sa mi to zdá byť v poriadku. Mnohí sa ma pýtali, prečo to robíme, že nám to môže skôr uškodiť... Pozri, keby Ilona nevedela spievať, tak by sme sa do toho nepustili. Ona ale spievať vie, takže je lepšie prísť, vypočuť si ju a až potom hodnotiť. To by sa ale bolo najprv potrebné oslobodiť od zbytočných predsudkov a škatuliek. Okrem dvoch jej pesničiek, ktorých autorom som aj tak ja, spieva výlučne iba naše skladby, tak v čom je problém? Máme za sebou vystúpenia v Nitre, Piešťanoch a Považskej Bystrici, ktoré boli podľa mňa najlepšími vystúpeniami Laury za posledných desať rokov. Pred tretím koncertom som sa s členmi kapely stavil, že pokiaľ aj toto vystúpenie bude tak dobré, ako tie predtým, tak si oholím obočie. Tak som si ho teda oholil (smiech)."
Spomínali ste Martina Poštu, ktorý z Laury odišiel v 1988-om po dlhotrvajúcich sporoch s vami... Znamená to teda, že bolo trvalo takmer pätnásť rokov, kým opadli emócie a vy ste sa boli schopní opäť postaviť na jedno pódium?
"Samozrejme, keď odznejú emócie, myslím teda tie negatívne, vždy sa lepšie komunikuje. V tomto prípade však bol najdôležitejšou vecou fakt, že sme dokázali, že dokážeme fungovať aj bez Martina. Keďže ale s ním to bolo lepšie, prečo sa tomu brániť? Pritom tu vôbec nešlo o peniaze, veď Martin o ne núdzu nemá, v posledných rokoch sa dobre uchytil v muzikáloch. Skôr išlo o to, že po odchode z Laury už nikdy nezažil taký rockový úspech, ako s nami."
Napriek tomu, je v prípade kapely s takým vysokým renomé u publika i kritiky vôbec potrebné marketingové zmýšľanie?
"Určite áno. Jedna vec je totiž istá. Pokiaľ by sme to brali iba v hrubom rozlíšení, opakujem v hrubom, takže ma nechytajte za slovíčka - sú muzikanti, ktorí sa sústreďujú v prvom rade na to, aby podali na pódiu solídny výkon a potom sú takí, ktorí sa snažia predať čo najviac albumov. Obyčajne to býva tak, že tí, ktorí vedia predať albumy, nepodajú na koncertoch dobrý výkon. No a tí, ktorí sa sústreďujú na dobrí výkon už nemajú dosť síl na to, aby sa zvládali aj dobre predať. Ak kapela chce v dnešnej tvrdej, mediálne-zábavovej dobe, keď konkurencia naozaj silná prežiť, musí sa naučiť oboje. Môžeme byť akokoľvek skvelou kapelou, pokiaľ o nás nikto nebude vedieť, naše koncertné sály budú zívať prázdnotou. Opakujem teda, marketingové ťahy sú potrebné, akurát by človek mal vedieť zachovať určitú mieru vkusu, aby svojim konaním neodradil nie len skalných, ale i potenciálnych fanúšikov."
Je o vás známe, že ste v tejto kapele vždy presadzovali akýsi ´princíp tvrdej ruky´, vďaka čomu Laura de facto existuje dodnes...
"Sú veci, v prípade ktorých to všetko stojí a padá na kapelníkovi. V žiadnom prípade som však nidky nepresadzoval systém akejsi dikatúry. Vo väčšom kolektíve však musí byť niekto, kto to tam drží pokope."
Čím to je, že váš sound sa v priebehu všetkých tých rokov elegantne vyhol všakovakým módnym trendom a zachoval si pritom svoju vlastnú a je potrebné poznamenať že dosť nadčasovú podobu...
"Je to tým, že som obklopený mladými muzikantmi. Pozri, dnes tu budeme hrať vo finále skladby, ktoré sú staré pätnásť rokov a pritom budú znieť moderne. Od 1989-tého sa tadiaľto prevalilo už množstvo trendov, väčšina z nich však mala iba krátku životnosť."
Tunajšiu hudobnú scénu však nezdobí veľa kapiel, ktoré sa rovnako dobre, ako niekde v undergroundovom klube vynímajú aj na trebárs na jazzovom festivale...
"To je podľa môjho názoru iba dôkazom toho, že Lauru možno vnímať skôr ako reprezentanta world music. ¼udia v zahraničí si o nás vždy mysleli, že sme typickými predstaviteľmi českej muziky, pritom tomu tak nikdy nebolo. Vždy sa snažím dať pri komponovaní voľnú ruku aj ostatným hudobníkom, to znamená, že pod výsledný sound tejto kapely sa podpisuje vkus viacerých ľudí."
Okrem samotnej muziky vždy bol a stále je neodmysliteľným prvkom produkcie tejto kapely nepochybne aj imidž. Nezdá sa vám to tak trochu ako paradox, že v dnešnej dobe, keď prežíva renesanciu imidž tých najimidžovejších ´hnutí´, sa tomuto slovu väčšina muzikantov dosť bráni. Všetci svorne tvrdia, že oni sú skrátka len sami sebou...
"Musíme rozlišovať medzi mediálnym a pódiovým imidžom. V prípade prvého menované je lepšie zachovať si vlastný ksicht, ako bolo povedané - byť sám sebou. Čo sa týka pódiového imidžu, tam je podľa mňa lepšie zvoliť určitú uniformu. Pokiaľ sa niekto rozhodne zvýrazniť tým, že vybehne na pódium so somárskymi ušami a chobotom, tak prosím je to jeho vec. Najideálnejšie je, pokiaľ sa človek dostane do povedomia tým, čím naozaj je, čo naozaj dokáže."
Nestáva sa ale často, aby kapelu preslávil relatívne konzervatívny imidž...
"Možno niekedy v 60.rokoch. no v čase mojej mladosti sa nosili texasky a dlhé vlasy... Vedel som ale, že sa nechcem zaradiť ani na jednu, ani na druhú stranu."
Niečo vás ale muselo formovať...
"Z muziky to bolo takmer všetko, čo sa mi dostalo do uší - Led Zeppelin, Black Sabbath..."
Ste vnímaní ako jeden z pilierov česko-slovenskej novej vlny. Keď si však človek porovná či už produkciu Laury, alebo Pražského Výběru, či Jasnej Páky s tým, s čím v období nástupu tohoto žánru vyšli zahraniční interpreti, to znamená hudobníci, ktorí ho de facto definovali, je na prvý pohľad badateľných množstvo rozdielov. Už len fakt, že povedzme česká nová vlna bola oveľa viac nasatá undergroundom...
"Za to mohol v prvom rade systém, nie my. Keď som napríklad čítal knihu, ktorú napísal Mejla od Plastikov uvedomil som si, že napríklad v ich prípade to bolo všetko vo veľmi vyhrotenom štýle. U nás tomu bolo takisto, i keď v menšom. Všetci sme začínali fungovať na rovnakom princípe - mladí chlapci chcú hrať na gitary, ale chcú hrať tak, ako sa to páči im. Komunisti však neznášali všetko, čo nemohli mať pod kontrolou. My sme ale nechceli byť kontrolovaní... Mimochodom, to je záležitosť, ktorá je aktuálna aj v dnešnom biznise. Ani dnes nechceme byť nikým kontrolovaní. Ak áno, tak iba do tej miery, aby sme zaplatili lízingy (smiech)."
Laura sa však v istom období dostala do veľmi zaujímavej situácie, keď tu bol na jednej strane problémy s vyššou mocou, no na strane druhej už tak silná popularita u publika, že zo zakazovanej kapely stal zväzákmi propagovaný vzor moderného rockového bandu...
"To bolo veľké šťastie. V období, keď zavreli Plastikov, nastúpil Gorbačov, perestrojka... Skrátka sa postupne začínala uvoľňovať klíma. Československí komunisti začali mať strach, či to. alebo ono majú povoliť, aby sa neskôr udržali vo funkciách alebo to majú zakázať, aby si naopak ubránili funkcie..."
V istom období si Laura tak trošku znepriatelila istú skupinu skalných, keď prijala ponuku vystupovať v Severnej Kórei...
"To je pravda, veľa kamarátov mi to vyčítalo, ja si za tým ale dodnes stojím. My sme totiž svoje pesničky nikdy nezmenili. V Kórei sa nám stala taká srandovná záležitosť, keď nám nechceli dovoliť odohrať skladbu, v ktorej spievame ´heleluja, haleluja, hossana, hossana...´. Ja na to akurát: ´Nie? Tak potom ani nejdeme na pódium´. Tí ľudia sa však už všetkého tak báli, že to nakoniec povolili. Ako vravím, vždy sme hrali pesničky, aké sme hrať chceli, v textoch sme sa takisto snažili vyjadriť naše myšlienky štýlom, ako sme to naozaj cítili...".
Napriek tomu, nikdy ste povedzme nemali ambície emigrovať a snažiť sa presadenie v krajine, ktorá by vaše dj produkcii poskytovala oveľa lepšie podmienky?
"Ambície emigrovať som nikdy nemal, ani za čias najtvrdšieho komunizmu. Komunisti mi totiž skôr vadili, ako by ma srali. Pozri, môj brat ušiel, moja prvá manželka ušla... Mohol som za ňou kľudne vycestovať, keďže som mal v zahraničí dieťa, dostal som dokonca ponuku z americkej ambasády, v rámci spájania rodín, ale jednoducho som nehcel. Nie že by som už vopred tušil, že celý ten systém padá, to nie. Skôr to bolo tým, že som sa vždy cítil byť Čechom a Prahu som vždy vnímal ako najkrajšie miesto na svete. Páči sa mi jazyk, ľudia, ktorí tu žijú... Chvíľku som uvažoval o tom, že by som si prenajal dom vo Francúzsku a na čas sa tam usadil, ale potom ma to akosi prešlo."
...ani v období, keď ste začali zisťovať, že Laura má možno väčší úspech v zahraničí, ako doma?
"My sme si to nevšimli..."
Práve vo Francúzsku zaznamenala vaša produkcia naozaj dobré ohlasy...
"To áno, ale v tom období sme ešte nevedeli, že doma o nás už takmer nikto nevie... To človek zistí až časom. Každý muzikant žije vo svojom mikrosvete diaľníc, čerpacích staníc, hotelov, štúdií a kamarátov, s ktorými sa stretávaš po krčmách. Prídeš domov, mama ťa pohladí po vlasoch a povie: "Chlapče, to som si nikdy nepredstavovala, že raz takto dopadneš". Ja vravím: ´Mami, ale ja som šťastný. Síce veľmi unavený, ale šťastný, veď každú chíľu hrám niekde inde, stojím na pódiu so skvelým hudobníkmi, mám v novinách skvelé recenzie... " Mama na to: "Ja viem, ale aj tak som si predstavovala, že budeš viesť lepší život." To sú už ale naše mamy. Aj keby som rovno vypredal Wembley, vždy ma bude ľutovať a pripomínať, že si moju kariéru predstavovala inak. Aby som sa ale vrátil k otázke. My sme naozaj nezaregistrovali, že v tom období sa už o nás takmer nikde nehovorí. Až do okamihu keď som začal stretávať ľudí, ktorí ma až donedávna zdravili už z diaľky a kamarátsky plácali po chrbte, ako mi odrazu ani nevedeli prísť na meno... Najprv som si myslel, že sú rovnako postihnutí, ako ja, že si prosto nepamätajú, až neskôr som pochopil, ako sa veci naozaj majú. Vedel som však, že toto nie sú ľudia, ktorí by tvorili našu komunitu, ale iba týpci, ktorí sa na nej nabaľujú. Keď si totiž nejakého muzikanta naozaj vážiš, je ti jedno, či zarába korunu, alebo milióny."
Zamýšľate sa povedzme nad tým, ako by sa mala táto kapela uberať do budúcnosti povedzme po zvukovej stránke?
"V našom prípade to nie je o zvuku, pretože ten sa mení tak rýchlo, že o ňom ani nestíham premýšľať."
Vedieť sa zvukovo prispôsobiť - to tiež patrí do marketingovej oblasti...
"Nepopieram, všetko ale závisí od samotných muzikantov. V našom prípade je to možno trošku zložitejšie. Sú obdobia, keď cítim, že mám ľuďom čo povedať, keď zo mňa prosto nápady lezú, ktorá sa striedajú s obdobiami, keď prosto iba naberám. "
Človek zrejme vekom aj trošku prísnejšie selektuje...
"Určite je to aj tým. Na druhej strane, vôbec nepremýšľam o tom, či sa o rok bude hrať na dve doby, alebo na tri, či bude v kurze polka, alebo valčík. Pokiaľ budeme hrať s chuťou, tak si na našu muziku určite ľudia zatancujú."
Počuli ste Kaščákovu Neuropu?
"Áno, počul."
Pýtam sa to kvôli tomu, že Mišo sám priznal, že pokiaľ by sa Bez Ladu a Skladu nerozpadli, s najväčšou pravdepodobnosťou by bol ich dnešný sound presne takýto... Vy osobne by ste si vedeli predstaviť vývoj Laury povedzme týmto smerom? Na druhej strane, niekde som čítal, že k mašinkám nemáte práve najvrelejší vzťah...
"Ja proti mašinkám nič nemám, veď ich využívam pri komponovaní..."
... ja som ale narážal na ich využitie v praxi...
"To nie. V Prahe som mal možnosť zhliadnuť koncerty hudobníkov, ktorí ich už využívajú veľmi dlho a kombinujú ich so zvukom živej kapely, navyše zostavene zo špičkových hudobníkov. Osobne mi to však pripadá tak, akoby im computery trošku pristrihli krídla. Áno, má to energiu, to nepopieram, dá sa na to tancovať, ale chýba tomu plasticita. To radšej budem so svojim bubeníkom lietať v rytme, ale bude to človečenskejšie."
Ako by ste vy sám charakterizovali pozíciu, v ktorej sa v súčasnosti Laura nachádza?
"Začiatok comebacku. Nie však comebacku v pravom slova zmysle. Skrátka mám pocit, že sa s nami opäť začínajú diať veľmi dobré veci. Nečakal som, že sa ešte vyskytnú udalosti, ktoré ma dokážu prekvapiť, ale ako som už spomenul, posledné tri koncerty na Slovensku, to bola fakt sila."
Igor PETRUŠKA
Foto: Karol HATALA |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
