Walter Liggesmeyer - Maľované svetlom
4.8. 09 o 17.00, Hlavná 27, Košice
Podstatou tvorby Waltera Liggesmeyera je hra so svetlom a farby, ktoré tvoria srdce jeho obrazov a základnú líniu jeho diela.
Pohráva sa s vnímaním reality, ktorú nepodáva jednoducho ako odkopírovaný produkt, ale ju vysvetľuje. Materiály, ktoré vyzdvihuje ako symbol, majú všestranný zmysel. Prehovárajú k divákovi vťahujúc ho svojím kúzlom.
Liggesmeyer maľuje neúnavne od 70-tych rokov, kedy ho uchvátila toscánska scenéria. Okrem práce s farbou je jeho tvorba zameraná na prítomnosť človeka. V historickom roku 1989 navštívil koncentračný tábor Ausschwtiz, keď vytvoril deprimujúce dielo, skrz obrazy v životnej veľkosti, ktorých odkaz slová nie sú schopné opísať. Sú to zhmotnené myšlienky Nemca po zhliadnutí miesta nepredstaviteľného teroru a hrôzy. Liggesmeyer vytváral vlastný svet plný farieb vychádzajúc z rozmanitých skúseností svojho detstva, zdroja inšpirácie a tvorivosti.
Maliar, Walter Liggesmeyer, žije a tvorí v Dortmunde.
ČARO IMAGINÁCIE
5.8. 2009 – 6.9. 2009, 17.00, Východoslovenská galéria, Hlavná 27, sieň A, Kurátor výstavy: EMIL SEMANCO
Psychoanalytici rozpitvali ľudské podvedomie i vedomie na také detailné čiastočky, že by ich bolo azda zaťažko vložiť aj do skielok pod optiku mikroskopov. Myslíme to obrazne, lebo sa pohybujeme v sfére číro nesubstancionálnej – a pridobre vieme, že predstavy, obrazotvornosť, tvorivá fantázia či asociácie sú z tajomnej, nehmatateľnej záhradky ľudskej psychiky. Inšpirácia tiež nie je baktéria, ktorú možno v okulári zazrieť. Dá sa ňou však nakaziť; aj jej – pri plnom vedomí a vitalite – podľahnúť...
Akokoľvek by nás v tejto chvíli lákali barličky učených interpretácií a analýz pánov Freuda, Junga a ďalších špecialistov, čo skúmali reč podvedomia, vznik predstáv, princípy stvárnenia, odraz vnemov a motívov a všelijako – z rôznych uhlov i filozofických smerov – nastavovali svoje fidlátka a zrkadielka imaginácii – ostaňme radšej pri tom, že sme na výstave a nie v psychologickom kabinete.
Viac, ako učené dišputy, povie jednoduchá veta zberača právd Adolfa Petra Zátureckého, zaznačená možno na ktoromsi salaši, ale s poučením platným nielen pre honelnícku pospolitosť: „Vtedy sa píšťalky krútia, keď je miazga.“ Pokojne si ju môžeme pripomínať na akademickej pôde – na katedre, v doktorských pracovniach, architektonických a výtvarníckych ateliéroch i pri prehliadke umeleckých diel na výstave. Je v nej toľko výpovednosti, múdrosti a psychológie, že viac ani nepotrebuje.
Nechajme teda kameň mudrcov a uzavrime, že imaginácia, tento dar zázračnosti, obzvláštnenia a iného, svojského, originálneho vnímania i sprostredkovania reality v jej nevyčerpateľných podobách a premenách existuje ako miazga, žriedlo, prameň – aqua viva – a chválabohu aj ako akvadukt, akvatinta, akvarel... a ďalšie arty.
A pokiaľ ide o zvláštne čaro tvorby – neznesiteľnú ľahkosť bytia – dovolíme si spomenúť dve mená, ktoré tejto našej úvahe pomôžu a uzavrú ju. René Magritte v roku 1929 v revue La Révolution surrealiste v článku Les Mots et les images napísal: „Možno pripustiť, že sa za obrazom deje niečo iné ako to, čo vidíme...“ A André Breton jeho tajomný odkaz umocňuje ako ozvena: „Nepovažujem obraz za nič iné, len za okno. Mojou prvou starosťou je dozvedieť sa, čo je za ním.“
Čo je za ním? Nadreálno, poetická, metaforická nadsádzka, znak, post-postoj i vízia, abstrakcia, fantazijno-realistická esencia sveta, elixír jeho poznania, zážitok zázračnosti.
To „za“ znamená stretnutie s kódom tajomstva i rozlúštenie majstrovej šifry.
Veríme, že vás pozývame práve na takého stretnutie, že vám prinášame dosť „okien“ i pokušenie dozvedieť sa, čo je za nimi. |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
