Fotograf a exorcista Šibík otvoril vo FotoGalérii Nova výstavu "Diabol v nás"
FotoGaléria Nova, Verejná knižnica J. Bocatia, Hlavná 48
23. 10. - 20. 11. 2001
Keď som sa pripravoval na stretnutie s hviezdou českej fotoreportáže podrobne som si preštudoval fotografovu domovskú internetovú stránku. Je naozaj rozsiahla ale varujem vás na www.sibik.cz choďte nalačno! O Janovi Šibíkovi sa v médiách hovorí ako o fotografovi "všetkých hrôz sveta". Tam, kde nestačia slová na opísanie hrôz vojen, katastrof či etnických konfliktov tam je Jan Šibík a fotografuje. A slová už nie sú potrebné. Jeho snímky sú svedomím ľudstva.
Technicky vynikajúco nasnímané a dokonale nazväčšované fotografie vás priklincujú k podlahe. Kompozícia každého záberu pôsobí dojmom scénickej fotografie, akoby fotograf zobrazené postavy najprv rozostavil a až potom pristúpil k snímaniu. Ale vojna sa takto fotografovať nedá. Tam ide o život a to nielen vojakov ale aj novinárov. Škoda len že do siene FotoGalérie Nova sa zmestil len užší výber asi dvadsiatich fotografií zo 77 ktoré práve vyšli v rovnomennej fotografickej knihe.
Pod týmito burcujúcimi fotografiami som sa rozprával s autorom.
Čo alebo kto je ten diabol v nás?
To je niečo v nás. Je to v každom z nás. Mi si to len nechceme priznať. Musíme si sami vybojovať ten boj, či diabol preváži alebo či sa staneme slušnými ľuďmi. Takto nejako si vysvetľujem to, čo sa odohralo na Balkáne, v bývalej Juhoslávii. Iné vysvetlenie pre to nemám. Kto by pred dvanástimi rokmi povedal, že tam budú štyri vojny a že bude sused zabíjať suseda. Názov je provokatívny ale myslím to úplne vážne, pretože to podhubie pre konanie zla je v každom človeku.
Prvá vaša cesta ako fotoreportéra bola v roku 1988 do Arménska tesne po tragickom zemetrasení. Bola vaša prvá reportáž o utrpení a smrti. Ako ste to vnímali vtedy?
Na smrť a utrpenie, pokiaľ je človek len trochu citlivý, sa zvyknúť nedá. Ani potom či to utrpenie vidíte po dvadsiaty, po tridsiaty či po stý krát. Pri mojej prvej ceste som vlastne nebol pripravený na to, že uvidím ranených a màtvych. Aj keď to človek dennodenne vidí v televíznych správach, nie je pripravený na stretnutie s realitou.
V Arménsku som zažiť to, ako pri prehľadávaní ruín po zemetrasení, žeriav naraz odkryl panel zo spadnutej škôlky. Pod ním bolo niekoľko telíčok màtvych detí. Musím povedať, že ten pohľad ma straší do dnes. Niekedy ho vidím živo aj po toľkých rokoch. Myslím si, že nikto si nemôže zvyknúť na zbíjanie. Neverím, že ľuďom ktorí toto robia, sa to raz nevráti. Tá spravodlivosť ich skôr či neskôr dobehne.
Ako sa s tým čo na svojich cestách vidíte vnútorne vysporiadate? Ste veriaci človek?
Tých otázok prečo sa takéto veci dejú, som si za tú dobu položil veľa. Určite to čo vidím ma k viere v boha nepribližuje. Skôr naopak. Ale k viere mám úctu. Viem že viera je pre veľkú časť národov často jediná vec, čo im ostáva a čo ich drží pri živote. Ale hranica medzi človekom veriaci a človekom duchovných je je veľmi úzka a oba pojmy sa dajú veľmi ťažko rozdeliť.
Dá sa všetko to čo videli, zažili a fotografovali prežiť pri dobrom psychickom zdraví?
Dá, ale musí vám niečo pomáhať. Mne veľmi pomáha veľký ohlas, ktorý má moja práca. Dostávam veľa mailov, listov, veľa ľudí chodí na moje výstavy. Tam kde ma ľudia poznajú, zastavia ma na ulici a pýtajú sa či som ten Šibík. To je veľmi motivujúce a veľmi mi to pomáha. Veľmi mi pomáha aj presvedčenie, že to čo robím má nejaký zmysel. Že to nie len bezmyšlienkovité stískanie spúšte, alebo nejaký exhibicionizmus. Moje fotografie nútia ľudí sa nad nimi zastaviť a zamyslieť sa, a to je presne to čo chcem svojou prácou dosiahnuť.
Keď som robil výstavu "Podajte ruku deťom zo Sierra Leone" nechcel som mať fotografie v galériách, pretože tam bohužiaľ chodí málo návštevníkov. V Prahe kde výstava začala svoju púť po Česku som svoje fotografie vystavoval v stane na Václavskom námestí. Bolo to veľmi komplikované kvôli povoleniam aby sa to vôbec dalo zrealizovať. Počas výstavy som sedel v tom stane a vidím ako učiteľka privádza triedu tínedžerov. Tí sú proti všetkému. Majú trinásť, štrnásť rokov a nemajú k ničomu úctu. S týmto pocitom a výrazom v tvári tam do toho stanu vstupovali. Potom videli moje fotografie detí, ktoré majú odseknuté ruky a nohy. Tváre sa im úplne zmenili a hneď lovili vo vrecku aspoň päť korún, aby prispeli k zbierke ktorá bola súčasťou výstavy. To považujem za najlepší výsledok svojej práce keď moje práce za pár okamžikov majú pocit, že chcú pomôcť.
Z vašich predošlých výpovedí, ktoré som od vás čítal, som pochopil, že fotoaparát používate obrazne povedané aj trochu ako štít pred tou krutou realitou s ktorou prichádzate do styku.
Je to dané tým, že situácie ktoré fotografujem sú emocionálne vypäté. A zachovať si chladnú pragmatickú hlavu je veľmi obtiažne. Snažím sa učiť byť pragmatický. Je to veľmi užitočné v týchto situáciách. Človek vtedy dáva pozor odkiaľ môže priletieť strela, ako sa chrániť a kam až môžem pri reportáži zájsť. Keď je človek príliš zasiahnutý emóciami, robí chyby. Ide to veľmi ťažko a ja som veľmi emocionálny človek. Je to veľmi ťažké byť pragmatickejší, ale je to ku prospechu veci. Niekedy to možno pôsobí, že sa nedívam ani doprava ani doľava len fotografujem. Správny postup je fotografovať ale s chladnou hlavou.
Na svojich prvých reportážach som určite veľa riskoval a hlavná motivácia, bola urobiť silnú fotografiu. Neskôr som si uvedomil, že ani tá najlepšia fotka za to nestojí aby sa mi niečo stalo. Viedlo ma to k tomu, že som neskôr riskoval, čím ďalej menej. Určité riziko je pri mojich cestách stále. Nepripúšťam si ho lebo je vlastne všade. Aj v civilnom živote. Ale nakoniec si poviem, pokiaľ som v Sarajeve dva tri týždne tak určité riziko tu je, ale čo majú potom hovoriť ľudia, ktorí na tomto území žijú počas vojny dva tri roky. V porovnaní s nimi je moje riziko veľmi malé. Vôbec si nepripúšťam, že sa mi niečo stane.
Fotografovať v takýchto vypätých situáciách je určite veľmi náročné.
Pokiaľ chcete robiť niečo na profesionálnej úrovni tak to musí byť profesionálne vo všetkých sférach. Aj neostrá alebo inak technicky nedokonalá fotografia môže niekedy pôsobiť veľmi esteticky a môže spåňať svoju dokumentárnu funkciu. Ale určite nie vo všeobecnosti. Snažím sa by moje fotografie boli nie len po obsahovej, či kompozičnej stránke dobré ale aby ich technická úroveň bola naozaj profesionálna. Je to jeden z prvých predpokladov aby fotografia pôsobila presvedčivo.
Nemám rád fotografovanie s fotoaparátom nad hlavou, držíte spúšť a dúfate že tam niečo bude. Snažím sa pri tom fotení nájsť čas na to, aby som mohol sám záber zakomponovať, aby som si sám rozhodol okamih kedy stlačím spúšť. Nie fotografovať bezmyšlienkovite a potom dúfať, že tam nejaký dobrý záber bude.
Využívate digitálnu prístroje pri svojej práci alebo uprednostňujete klasický sposob snímania na film?
Stále mám veľmi ďaleko k digitálnej technike. Jeden taký prístroj mám, ale používam ho len v prípadoch, keď snímku potrebujem mať naozaj rýchlo. V súčasnej dobe ešte nie je digitálna fotografia na takej úrovni aby sa zo snímku dala spraviť dvojmetrová fotografia v dokonalej kvalite o akú sa ja snažím. U digitálnych prístrojov mi vadí pocit, že snímkou môžete spraviť koľko chcete. Vedie to fotografia aby neuvažoval a cvakal. Keď fotí na film a viete že jedna cievka stojí okolo 150 korún. Vedie to k uvažovaniu a nutnosti odpovedať si na otázku pri každom snímku, prečo práve toto fotím. Ten pocit, že z digitálneho fotoaparátu môže vymazať čo sa mi nepáči je proti duchu kvalitnej fotografie. Nedbať na to koľko materiálu spotrebujem. Zatiaľ teda nemám veľký vzťah k digitálnym fotoaparátom, ale v okamžiku keď digitálna technika dosiahne úroveň klasickej techniky, potom to budem musieť prehodnotiť. V tomto smere som veľmi konzervatívny a bude mať veľký problém prejsť na digatál.
Koľko techniky zo sebou vozíte?
Vozím zo sebou dve-tri fototelá, prestal som skoro fotografovať zoom-ami, mám len jeden 80-200/2,8. Namiesto toho som si zaobstaral veľmi drahé objektívy s pevnou ohniskovou vzdialenosťou ale veľmi veľkou svetelnosťou. Vozím 34mm/1,4; 24mm/1,4 a 85mm/1.2 od firmy Canon. Prestal som používať blesk a sníma pri svetle reálnom svetle. Je to niečo úžasné. Fotografie tým pádom získavajú na atmosfére ale cena za túto fotografickú techniku je desivá. Blesk zbytočne upútava pozornosť na fotografa a osvetlenie je veľmi neprirodzené. Popredie na snímke je presvietené a pozadie sa topí v tme. Snímka stratí akúkoľvek atmosféru. Snažím sa pracovať zo svetlom ako z estetickým výrazovým svetlom. Niekoľko záberov, ktoré tu visia, by vlastne ani nevznikli.
Táto snímka zachytáva návrat albánskej ženy po vojne do svojho obydlia. Ostala sama z vnukom, rodičov ktorých zabili srbský vojaci. Žena stojí vo svojej obývačke a svetlo cez okno dopadá na jej tvár a tvár dieťaťa. Bez použitia blesku snímka pôsobí veľmi výtvarne.
Ako vás tá pani vnímala, keď ste ju fotografoval v takej tragickej situácii?
Ja som tú pani stretol asi 15 kilometrov o tohto miesta - Prizrenu. Viezla sa na konskom poťahu. Pýtal som sa jej či môže ísť s ňou. Súhlasila a rozprávala mi, že sa práve vracia z Albánska do svojho domu. Tú cestu som absolvoval s ňou a toto je záber v prvých okamžikoch keď vstúpila do svojej obývacej izby.
Na snímke bežiaceho černocha som použil teleobjektív a keď ich nemám veľmi rád. Záber som spravil v roku 1994 v Južnej Afrike, v období pred prvými slobodnými voľbami. V tom období tam proti sebe bojovali dva kmene Xhosa a Inkatha. Z kmeňa Xhosa vyšla strana ANC Nelsona Mandelu, ktorá neskôr tieto voľby vyhrala. Na predmestí veľkých miest ako Johanesburg sa vtedy bojovalo. Ten chlapec v snahe vyhnúť sa guľkám bežal cez ulicu. Okamžite som vybral aparát a vznikla táto snímka.
V tom období so tam stretol jedného fotografa z miestnych novín Kena Oosterbroeka a bol som rád, že mám spojenca. Netušil som ako miestny ľudia zareagujú na to, že ich fotografujem. Ken poznal miestnu mentalitu a je to pre neho výhoda. Dohodli sme sa teda, že pôjdeme fotit na predmestie spolu. Neskôr mi na hotel zavolal že príde neskôr. Druhý deň som tiež fotografoval ale Kena som nestretol. Ïalší deň bol v novinách palcový titulok: Ken Oosterbroek zastrelený! Bol to neuveriteľný šok!
Takže nepriestrelná vesta je pre vás bežnou súčasťou výstroje.
Teraz mi redakcia Blesku kúpila severoírsku nepriestrelnú vestu. Najlepšie vesty sa vyrábajú tam, kde sú podobné konflikty. Napríklad aj v Izraeli. Tam musia takéto pomôcky bežne požívať.
O autorovi: Jan Šibík (1963)
jeho fotografická kariéra začína nástupom do magazínu Mladý svet v roku 1987 ako víťaz konkurzu. Tu spolupracuje a učí sa od vynikajúceho fotografa Miloslava Zajíca, cestuje do Arménska fotografovať následky tragického zemetrasenia. Od tohto obdobia už pravidelne svojou kamerou sníma vojnové konflikty, nepokoje a tragédie po celom svete - Náhorný Karabach, Moldavsko, Abcházsko, Afganistán, Čečensko, bývalá Juhoslávia, Rwanda, Zair, Izrael, Kurdistan, Turecko. Od roku 1992 fotografuje pre magazín Reflex.
V súťaži Czech Press Photo získal už 22 ocenení vrátane dvoch hlavných cien.
Vydané knihy: Kdyby všechny slzi světa, Ïábel v nás
Ženatý od 19. júla 1997 s Jutkou, rodenou Kovács, dnes Šibíkovou, syn Petr (11 rokov).
Text a portréty Jana Šibíka - Karol Hatala |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
