"Niekedy sa úplne prízemne bez nadhľadu rozčúlim"
Zdeněk Svěrák - herec, režisér, scenárista, držiteľ Oscara... mi opäť potvrdil jeden z častých ukazovateľov diváckeho úsudku: každý si v predstavení /okrem iného/ nájde kus svojej pravdy, svojho videnia. Keď nás nedávno v rámci košického divadelného festivalu Višegrádske dni 2001 pobavil so svojim Divadlom Járy Cimrmana inscenáciou "Dlouhý, široký a krátkozraký", moja prvá otázka sa týkala práve tohoto môjho videnia:
Pán Svěrák, mám z vás - či už z televízie alebo z divadelného javiska - pocit, že chcete ľuďom nastavovať zrkadlo - aby sa prestali hnať za všetkými tými "lákadlami", ktorými ich kàmia reklamy, úspechy, prehry, pochvaľovania, útoky... a vykročili po vlastnej ceste, ktorú nájdu, ale iba vo svojom vnútri. Jednoducho, aby viac vnímali, čo sa to vlastne okolo nich deje a že to má nad nimi ohromnú moc. Lebo sami si nerozumejú. Myslím, že vy a vaše divadlo si rozumiete dosť. V jednej vašej knižke je napísané: "...Na konci poznávacieho procesu síce nevieme nič, ale zato vieme správne. Mne to pripomenulo Sokratové slová: Neviem, kto som, ale tomu neviem rozumiem..."
"Ak to z toho vyčítate, som len rád. Človek tieto veci nerobí vedome. Existuje jedno krásne slovo, ktoré som nedávno počul z úst nášho prvého spoločného prezidenta T. G. Masaryka. Púšťali ho zo starej šumiacej platne. Povedal, že demokracia potrebuje ´rozmyslné občany´. To slovo ´rozmyslné´ sa mi páči a mali by sme ho začať praktikovať. Tiež si myslím to, čo hovoríte - žeby človek mal vždy rozmýšľať o tom, čo kto hovorí a utvoriť si vlastný názor."
Myslím, že k tomu je potrebný nadhľad. A mám pocit, že vy ním disponujete dosť silno...
"Niekedy sa mi darí mať ho a pozerať sa na veci s humorom. Chcel by som, aby to tak bolo vždy. Ale niekedy mi to naozaj nejde a úplne prízemne sa bez nadhľadu rozčúlim... Teší ma ale, že sme ako divadlo vydržali tak dlho a že divákov zaujímame. Je to asi tým, že oni práve tento druh humoru potrebujú. Takisto ako ho potrebovali za takzvaného ´totáče´ ako oddych od temna, tak teraz, keď sa ´rozsvietilo´ a na ľudí sa hrnie z televízie a odvšadiaľ plno násilia, k nám prichádzajú preto, lebo u nás sa ho báť nemusia. Naopak, dočkajú sa tu humoru, ktorý je láskavý, a ktorý vyžaduje ich spoluprácu. To je asi podstata toho, prečo k nám chodí veľa študentov. Pretože naše divadlo nie je pre diváka, ktorý sa posadí a čaká, kým ho rozosmejeme grimasasmi. Je pre diváka, ktorému napovieme polovicu a on si druhú domyslí. A z tej radosti, že si to domyslel, vzniká smiech."
Ako to, že napriek sláve a úspechom, ktoré dosahujete ako filmový režisér či scenárista - čoš je práca tvorivá - ste ochotní stáť na divadelných doskách a opäť hrať a hrať to, čo ste už hrali nespočetne krát?
"Ono sa to síce opakuje, ale je to stále pre nových divákov. Mne to nepripadá ako opakovanie. Je to akoby ste poznali nejaký vtip, povedali ho v jednej spoločnosti, tak prečo by ste ho nepovedali aj v spoločnosti druhej, keď mal úspech. Hranie divadla ma baví zo všetkých profesií najviac. Pre mňa - aj keď je to vyčerpávajúce, najmä to cestovanie - divadlo znamená duševný odpočinok. Vždy mi dodá sebadôveru. Napríklad oproti písaniu: Keď píšete scenár, ste na to sám alebo dvaja a nikdy nemáte istotu, že to, čo robíte, robíte správne. Ani Oscar vám nezaručí, že zas budete úspešný. Pretože pred vami je znovu a znovu čistý papier. Kdežto na javisku, pri komediálnom divadle, vám ten smiech potvrdzuje - dobre si to urobil! A človek to potrebuje."
Musím priznať, že nápad s Cimrmanom i celou cimrmanológiou je veľmi pôsobivý a určite - ako i sám uvádzate v jednej knižke - vám mnohí uverili, že nejaký Cimrman žil. Moja otázka znie - veríte, že meno má svoju silu a vy sa môžete o Cimrmana opierať a ide to o to ľahšie?
"Myslím si, že prvý údiv divákov z toho, že hovoríme o niekom, kto neexistoval a že je to také vierohodné, už vyprchal. Teraz už všetci vedia, že existoval... a smejú sa nie tej mystifikácii, ale humoru, ktorý by sa už aj bez toho Cimrmana obišiel."
Vraj tvrdíte, že nápad vášho najnovšieho filmu Tmavomodrý svet vám niekto ukradol...
"Ja som to nepovedal. Nikdy. Mňa sa na to iba stále pýtajú. Pearl Harbor som nevidel. A ten, kto ten film videl, sa ma stále pýta, či tá milostná zápletka nebola ukradnutá. Ja to nemôžem vyvrátiť ani potvrdiť."
¼utujete niekedy, že nie sme Československo?
"Áno i nie. Napríklad teraz, keď sme išli z Krakowa sem do Košíc a prechádzali sme pod Tatrami, ´zatesknil sem si´, že si nemôžem povedať - tak toto je moja zem. Ale inokedy, keď sledujem vaše politické šarvátky, hovorím si - bože, keby sa ešte k tým našim starostiam pripojili slovenské, myslím, že mal pravdu bratislavský starosta, ktorý kedysi povedal, že každý z našich národov bol ináč chorý a je potrebné sa liečiť zvlášť. Čo ma ale na politikoch - vašich či našich mrzí? Že nemajú humor ani za nechet."
Nedávno nám opäť televízia ponúkla film Vrchni, prchni. Prezraďte, prečo tam vyzeráte ako totálny blbec, pričom ste, myslím si, múdry muž?
"Je veľmi vďačné robiť blbca. Robím to rád. Je to najlepšia komediálna poloha, keď ste hlúpy a divák je múdrejší."
A v živote?
"V živote niekedy tiež bývam hlúpy, ale nie žeby som to robil..."
Čo vás potešilo v poslednej dobe?
"Poviem vám novinku, ktorá ma rozradostňuje. Včera /pred týždňom - pozn. red./ mal film Tmavomodrý svet premiéru v Londýne. Ja som tam nebol. Bol tam môj syn a vraj sa stalo, že po filme zaznel potlesk a potom jeden z veteránov hodil k premietaciemu plátnu svoju vojenskú čapicu. Tým rozpútal veľké ovácie pre ten film. To mi robí radosť."
Ïakujem za rozhovor
(20.11.2001)
¼udmila Paňáková
[email protected]
Foto: karol Hatal |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
