Festival nezávislých divadiel! - obnažená prehliadka našich citov, myšlienok, strachov
@ Kultúra -> Divadlo
Apr 10 2002 - 11:11 GMT
|
Áno, nech žije! /odmyslite si prosím pri tomto vetnom spojení to, čo vás naučili v minulosti. Na tomto spojení nie je nič zlé ani dobré. Je len opradené násilnými udalosťami/.
Myslím, že si neprajem iba ja, aby tento festival ožil aj o rok. Ale všetci, ktorí si ho užili. Organizátori - hlavne ¼uba Blaškovičová a Peter Rašev, jednotlivé divadlá, ktoré priniesli na košické javiská ohromnú zábavu takého širokého záberu, aký sa dá za týždeň dosiahnuť iba rôznorodosťou, a nakoniec i diváci, ktorí si vybrali správne. Prečo? Už aspoň z toho dôvodu, aby videli, že tvoriť /a žiť/ sa dá aj inak.
Samozrejme okrem jedinečnosti, takmer každé divadlo je čisto autorské. To znamená, že nepracuje podľa predlohy, neopiera sa o podklady nejakého diela, veľkého spisovateľa /čo samozrejme nijako nepodceňujem - ale o to sa starajú štátne divadlá/, ale oživuje vlastné nápady, myšlienky, témy. Nekladie tak /vo väčšej či menšej miere/ obmedzenia svojej predstavivosti, ktorá sa i nám zrejme páči, lebo rozbíja aj našú strnulosť a s oslobodením prináša i nové výzvy a strach... Teto divadlá sú skvelé aj preto, lebo tvorcami sú nielen režiséri, ale i herci. Áno, viem, všetci herci sú vždy tvorcami, lebo vlastný vklad do postavy je vždy závislý na hercovi. Ale tu hovorím o autorstve, ktoré vyvstáva z vlastných úvah o svete, filozofii... a nebojí sa ich povedať nahlas. Ako príklad uvediem Stoku - bratislavské nezávislé divadlo, ktoré roky nastavuje divákovi také ostré zrkadlo, že málokto má odvahu sa doňho pozrieť. Teraz nemyslím na divákov, ktorí prišli do štúdia Staromestského divadla v takom hojnom počte, že poniektorí museli sedieť na schodoch. Ale hovorím o tých, ktorí tejto Stoke odmietajú podať pomocnú ruku - finančnú a tým aj idealisticú /Blaho Uhlár - duša divadla - už stratil chuť tvoriť. Vie totiž, že to, čo robí, je dobré, ibaže nemá čím vyplatiť hercov, a tak stráca chuť.../. Náš štát totiž dotuje iba štátne divadlá /sú aj výnimky, ale to teraz nemá zmysel rozoberať/. Nič proti tomu, ale prečo nepodporiť aj tie, ktoré naozaj stoja za to?! Azda je to strach, že sa širšie okolie dozvie niečo, čo ohrozí stoličky tých hore? Ale veď svetová informovanosť stále rastie... teraz nemám na mysli reklamy a všetky "múdrosti", ktoré sú do nás bušené v snahe ovládať nás /čo v konečnom dôsledku je tiež krok k vlasnej múdrosti/. Ale! Čím skôr sa všetci dozvieme a priznáme nahlas svoje "sračky" /prepáčte za výraz, ale lepšie prirovnanie k bordelu, ktorý v sebe nosí každý, neviem nájsť/, tým skôr sa od nich oslobodíme a pretransformujeme do niečoho, čo nám možno pomôže žiť inak. Neviem, či lepšie, ale čím viac človek rozumie sám sebe, tým viac môže byť tolerantný, otvorený, pravdivý... Načo skrývať to, čo sa aj tak odkrýva, ale bolestne a pomaly... Tieto divadlá, myslím si, robia práve túto službu nám - i sebe. Škoda len - ako to výstižne povedal Blaho Uhlár - tvorivý človek je u nás odsúdený na zánik. Stále sa mu totiž zabraňuje vo vzlete. A bohužiaľ, deje sa to zrejme od počiatku bytia všetkým, ktorí vidia viac a sú odvážnejší. Aj veľkým ľuďom - hovoríme o umení - sa v histórii vždy dostalo uznania až po ich smrti. Človek akoby vždy potreboval dôkaz, že ´toto´ je zázrak. Nepochopí, že zázrak sa deje priamo pred jeho nosom /v lepšom prípade aj v ňom samom/. Takže pred nosom - na tomto festivale sa diali zázraky - ponory do vlastných duší skrz hercov. Im patrí nesmierna vďaka nielen za tvorivosť, ale i za odvahu - odvahu robiť to, čo môže byť v každej sekunde odsúdené na zánik. Vďaka za odvahu patrí aj spomínaným organizátorom, ktorí našli v sebe silu zorganizovať tento festival. Nielenže sem dotiahli skvelé divadlá, ale postarali sa aj o divákov. Tých väčšinou tvorila mládež, čo ma teší. Lebo mládež ešte chce robiť zmeny /nie v zmysle meniť svet, ale v zmysle, o akom som hovorila predtým - neboja sa pozrieť do zrkadla o sebe samom, čo si nutne vyžaduje pohľad aj na to, čo sa deje okolo.../ Tu nesmiem opomenúť niekoľko dospelákov aj vo vyššom veku, ktorí prišli, lebo zrejme majú v sebe tiež dávku odvahy pozrieť sa na to, že náš názor je len jedným z mnohých /a tým nechcem povedať, že len tí, čo chodia do divadla, sú odvážni tieto zmeny-nezmeny robiť. Ale to je tiež forma/. Ïalej chcem povedať, že tieto divadlá sa na chvíľu stali našimi priateľmi. Pirateľmi, ktorí nám bez osobného boja /málokedy prijmeme "kritiku" od najbližších/ ponúkli pohľad na naše strachy - na korene našich vlastných myšlienok a citov.
Ku komplexnosti autorstva divadiel musím ešte povedať, že sme videli aj také, ktoré vychádzali z podkladov nejakého diela. Ale takisto stáli za to - lebo svet a ľudia sú v podstate stále rovnaké, aj keď sa menia. Menia sa pohľady na veci v súvislosti s poznatkami o tom, či byť alebo nebyť /darmo, Shakespearova múdrosť je večne aktuálna.../. Tak napríklad pražské divadlo Buchty a loutky sa oprieralo o sovietského "hrdinu" Meresjeva. No herci sa mu pozreli - veľmi vtipne a nesmierne autorsky - na jeho "hrdinské" zúbky z opačnej strany. Bol to hrdina či chudák, ktorý sa stal obeťou?... No a tak by sme mohli pokračovať v úvahách, filozofovaní o každom divadle, diele. A aj budeme - ale nebojte, nie tak ťažko. Toľko na úvod. O tom - ktorom divadelnom súbore napíšem niečo zvlášť, pretože si to zaslúžia a okrem toho, niečo vám povedia aj tvorcovia, ktorých som oslovila. Niekoľko divadiel som už predstavila - na našej stránke. Na rade je rožňavské divadlo Actores...
3.12.2001
¼udmila Paňáková
Foto: karol Hatala |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
