Actores si myslia, že nikomu sa to ´len tak´ neprepečie
Potrebujeme oči, ktoré vidia neviditeľný svet, ktorý ovplivňuje svet viditeľný...
Rožňavské divadlo Actores vystúpilo v rámci košického Festivalu nezávislých divadiel s inscenáciou "Šuflikári". Ide o ich tretie autorské dielo, ktoré - tak ako všetky ostatné - nesklamalo. Actores vždy prekvapia a vždy veľmi príjemne. Nie v tom zmysle, žeby divákovi ponúkali sladké koláče. Naopak. Actores vždy prichádzajú so zamyslením sa nad vecami, ktoré sú okolo nás, ale ktoré si nie vždy chceme, dokážeme všimnúť. Actores je jedno z tých divadiel, ktoré nám tieto veci ukazujú nesmierne pútavým spôsobom. Darmo, Tatiana Masniková - režisérka a dramaturgička divadla - je nesmierne vnímavá a tvorivá duša. Vie, čo chce a spolu s hercami to robí vynikajúco. Určite si to nemyslím iba ja. Dôkazom je vždy plné hľadisko.
Skôr, ako dám slovo Táni Masnikovej, poviem, že inscenácia "Šuflikári" je postavená hlavne na práci s telom a vnútrom herca. V inscenácii sa používa aj slovo, ale v oveľa menšej miere, ako je zvykom. Herci tu žonglujú s telom. A hoci toto žonglovanie má dočinenia s akrobaciou a scénickým tancom, spolu s hlavnou myšlienkou, kulisami a pôsobivou muzikou vytvára umenie také typické pre Actores. Námet i príbeh patrí Táni a predstavenie je opäť založené na improvizácii. A silnej energii.
Ako vznikol nápad urobiť takéto predstavenie?
"Existuje veľa škôl - Stanislavského, Brechta... My sme tentokrát siahli poškole Mejerchoľda, po jeho biomecahnike /bio - život, mechanika - pohyb/ a na základe toho sme vytvorili psychologicko - pohybové predstavenie, kde je dominantný scénický pohyb... Dúfam, že si to niekto nepomýli s cirkusovým predstavením /určite nepomýlil - pozn.red./, lebo herci nie sú cirkusanti. Siahli sme po tom hlavne preto, aby sme divákovi predviedli niečo nové, niečo, na čo nie je zvyknutý. Chceli sme ukázať, že činohra má aj takú tvár. Týmto spôsobom sa pracuje vo Francúzsku a neviem, kde ešte... Faktom ale je, že vychádzame z toho, že herec by mal ovládať čo najviac. Mal vy sa naučiť nielen rozprávať, ale narábať aj dušou a telom."
Prečo ste inscenáciu nazvali "Šuflikári"?
"Keďže ide o obrazné, abstraktné alebo až absurdné predstavenie, aj ten názov je symbolický v tom zmysle, že na javisku sa objavujú drobní ľudkovia - šuflikári, ktorí v malých izbietkach jedného domčeka žijú si svoj život. Ale sú takí dobrí, naivní a dôverčiví, že kedykoľvek a ktokoľvek ich môže využiť vo svoj prospech. My sme siahli po krutej balade. Chceli sme trošku aj ironickým spôsobom ukázať krutosť zmýšľania ľudí, ktorí bažia po kariére, peniazoch, majetkoch..."
Zaujíma ma, čo symbolizovala starena -bábka, ktorá počas celého predstavenia sedela na vrchole konštrukcie /táto ´lešenárska´ konštrukcia poskytovala hercom nielen domček, ale aj možnosť pohybu/
"Absolútne bezvládneho starého človeka, pripútaného k starobe, v našom prípade k stoličke, ktorý sa nemôže brániť. Chceli sme poukázať na to, že ľudia bažiaci po kariére, peniazoch, môžu a siahajú aj po tých najbezbrannejších. Je to už bežný jav, že na ulici kdekoho prepadnú, okradnú, zaútočia pre dvadsať, tridsať korún. Krutosť sa neštíti ničoho a siaha veľmi vysoko..."
Tiež ma zaujíma záver, v ktorom ste stihli "odmeniť" zlo za jeho konanie. A to prostredníctvom tých istých naivných, ale už màtvych ľudí, ktorí sa vrátili na zem ako neviditeľní duchovia. Ale duchovia, ktorí už vidia nekalé úmysly človeka a potrestajú ho...
"Áno, bola to ľahšia forma podania. Rozvinula sa naša fantázia... Nevieme, či je to tak alebo nie, ale chceli sme ukázať, že zlo, resp. tá vyprodukovaná energia zla sa nestratí. Niekto ju chytí za pačesy. A v našej inscenácii na konci ten zlý človiečik po smrti tiež vychádza na javisko a začína vyklepávať rytmy, ktoré si na začiatku vyklepávali deti. Jednoducho, musí sa odznova učiť žiť a rozmýšľať. Nech si nemyslí, že sa mu to len tak prepečie. Presýpacie hodiny tu sú, pre každého z nás. Ten piesok, ktorý sa presýpa celý život, sa nestratí. To je naša budúcnosť - vysypaný piesok a človek musí začať tam, kde skončil..."
¼udmila Paňáková
[email protected]
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
