Dramatizácia slávneho románu A. Moraviu Rimanka, ktorá bude mať premiéru 15. apríla 2016 o 19:00 hod. v Historickej budove Štátneho divadla Košice, je aj košickým režijným debutom Valerie Schulczovej. O témach z Moraviovho románu, témach dramatizácie i inscenácie, o práci režisérky a autorky v jednom i skúšaní v Košiciach s ňou hovorila dramaturgička Miriam Kičiňová.

Aké témy respektíve čo bolo kľúčové pre výber Moraviu a jeho Rimanky pre Košice a Slovensko v tomto čase?

Dominantný je príbeh Adriany, ktorá v osobnej rovine prežíva veľkú tragédiu ako veľké plátno. Tento veľmi intímny príbeh, ako sa z mladučkého dievčaťa stane pod vplyvom vlastnej matky prostitútka, aby prežila vo svojom sociálnom kontexte, sa dopåňa všeobecnou politickou situáciou. Tá je však v románe len naznačená. Je to pozadie rodiaceho sa fašizmu, ktorý reprezentuje Astarita, šéf tajnej fašistickej polície. Stáva sa Adrianiným klientom a zásadne ovplyvní jej životný príbeh. Fascinovala nás na tom možnosť zrovnocenniť na javisku tieto dve línie, aby sa vzájomne dopåňali. A hoci Adriana začne predávať svoje telo a dostáva sa akoby na spoločenské dno, tak tým, že si zachováva vnútornú morálnu integritu a snaží sa nájsť to dobré a je obdarená životným optimizmom, hoci na živočíšnej úrovni, tak paradoxne ako jediná pôsobí ako čistý človek.

Nie je to trochu priveľký alebo najsilnejší paradox?

Moravia práve cez to vyjadril jednoduché poznanie, že zdanlivo slušní ľudia sú omnoho náchylnejší ísť s veľkými režimami a vnútorne kolaborovať. A je vlastne krásne ako ukázal, že napriek tomu v čom sa človek pohybuje, môže zostať vnútorne čistý, hoci stojí na okraji spoločnosti.

Politické asociácie inscenácie so súčasnosťou sa zdajú pomerne silné. Bolo potrebné ťažiť z ďalších dobových textov?

V románe to politikum je prítomné, stačí iba keď sa zhmotní. Na javisku ožije aj dav mladých ľudí, ktorí postupne tak zaplavujú priestor, až ho ovládnu. Niečo zvláštne cítiť v podhubí románu. Keď sme ho dramatizovali, na Slovensku sa zvolebnievalo. To je jeden kontext. A paradoxne viac ako skutočnými fašistami, sme sa inšpirovali vyhláseniami nášho premiéra. To bolo nejakým spôsobom inšpiratívne. Keď sme hľadali dobové vyjadrenia talianskej fašistickej strany, ktoré sme len dôsledne preložili a použili v dramatizácii, tak prekvapivo splývali s rétorikou, ktorá znela v predvolebnom boji. Bolo to desivé a z toho titulu ten veľmi silný volebný výsledok Kotlebovej strany, bol len logickým zopakovaním histórie a pre nás potvrdením, že to, čo sa ukrýva v podhubí Moraviovho románu sa aktualizuje samo. Bohužiaľ v realite.

Nakoľko ste ako režisérka ešte kritická k autorke a ako autorka rozmýšľate už zároveň aj ako režisérka?

To je výhoda dramatizácií, že ako autorka pracujem s látkou, ktorú pri dramatizovaní prispôsobujem režijnej koncepcii. A tým, že látka je hotová, tak z nej aj pri adaptovaní, témy a motívy prispôsobujem divadelnému výsledku. Vyberám tie, ktoré majú dramatický potenciál. Veci, ktoré napríklad hovorím hercom na skúške ohľadom konania, emócie už sú vlastne v texte napísané ako režijné poznámky. Dramatizácia samotná má už v sebe režijnú koncepciu. Pri vlastných textoch, je to samozrejme trochu iné, ale toto je stále Moraviova látka.

Ako ste sa vysporiadali s formou inscenácie? Nelákalo vás to experimentovať?

Myslím si, že forma je dôležitá, ale ešte dôležitejší je príbeh a príbeh si vypýta formu akou je inscenovaný. Aspoň v mojom svete to tak funguje. Tento príbeh si nevypýtal žiadnu kontroverznú alebo extra experimentálnu formu inscenovania a ja si myslím, že v tom je aj pre diváka prijateľnejšia možnosť ako stráviť ten obsah. Divák môže ísť s príbehom. Román je písaný „ich“ formou a Moraviovi sa ako mužovi skvele podarilo postihnúť psychológiu mladej ženy. Naozaj veľmi bravúrne. Myslím si, že nám sa tiež podarilo previesť „ich“ formu do dramatickej podoby tak, aby divák mal šancu sa s Adrianou identifikovať, alebo minimálne sa nechať previesť tým príbehom práve ňou. Tým pádom nás ona zoznamuje so svojim osudom, a tak máme šancu vojsť dovnútra jej príbehu.

Je to jedna z tých dramatizácii, ktorá nie je epická, ale dotýkate sa drene tragického osudu. Akoby ste ho až prehåbili cez existenciálne motívy. Sú tam témy nielen politické, ale najmä základné otázky toho, čo je dobré a čo zlé v človeku. Nepotrebovali ste ďalšie filozoficko – reflexívne texty na doplnenie?

Snažili sme sa pracovať takým spôsobom, aby to nebola len transkripcia románu do javiskového tvaru či dramatického textu. Postupovali sme inak, ako sa štandardne pracuje na Slovensku, ale tým nechcem hovoriť za žiadnych autorov, lebo každý má svoju metódu. Pre nás bolo zaujímavé spraviť si analýzu románu, potom sme hľadali nosné situácie z románu a pomenovali ich, vystavali sme si líniu a oblúk deja, ktorý sme nanovo napåňali situáciami. To znamená, že je použitých minimum replík z pôvodného textu, snažili sme sa oživiť situáciu z románu a použiť možno aj dnešný jazyk, zachovať myslenie a konanie postáv. Tak vznikol samostatný tvar. A keďže nás viedol príbeh, tak nebolo nutné postavy prehlbovať verbálne, ale práve kontextom, v ktorom sa nachádzajú. A tým, že my sme posilnili celú fašistickú linku, tak vlastne kontakt príbehu s celospoločenským dianím vytvoril nadstavbu.  Adriane sme dopísali jeden monológ, ktorý je inšpirovaný postavou, ale nie je v Moraviovi. Z pohľadu myslenia postavy, ktorá je v niečom jednoduchá, sa snaží pomenovať fascináciu zlom. Ale nie v rovine filozofickej, ale v rovine osobnej. Myslím si, že presah tohto pôsobí v rámci celku.

Dá sa povedať, že pri vzniku dramatizácie je možné písať na telo herca? Ste autori, ktorí písali akoby priamo na telo herca hry ako Leni, Doktor Macbeth. Je možné uplatniť túto skúsenosť i pri dramatizácii?

Určite sa to dá. Ale v tomto prípade sme postupovali tak, aby sme boli verní obrazu Moraviových postáv, než hercom, pre ktorých to píšeme. Ja si však myslím, že ak človek myslí na to, že to je dramatický tvar a že na scéne budú stáť živí ľudia, tak nie je priestor na nejakú zbytočne epickú naráciu. V prvom rade musí byť živý jazyk, živé situácie a potom si aj herec sám nájde cestu k tej látke bez toho, aby musel byť konkrétnym predobrazom pri písaní.

Ako sa vám skúša pri vašom režijnom debute v Štátnom divadle Košice?

Herecký súbor tu je veľmi príjemný, herci sú veľmi ochotní a  vnímaví. Práca tu ma teší. Dúfam, že je to obojstranné. A dúfam, že aj výsledok nás poteší.

Prostredie Košíc je do určitej miery konzervatívne a téma i autor sú kontroverzní. Bol označený ako dekadentný autor, bol autor zakázaný, nebola tu obava z tohto titulu v regióne a meste?

Nie. Jednak, tým, že v košickom kontexte nie som doma a vnímam ho ako kontext Slovenska a Slovensko ako také je konzervatívne. Minimálne je to prostredie, ktoré je komplikovane podrobované kritickému mysleniu. Dogmy v nás sú stále dostatočne zažité a iba sa mení ich obsah a forma. A v tom, ako sa my vnímame ako ublížený národ, myslím si, že až taký veľký rozdiel medzi Bratislavou a Košicami nebude.  Obe mestá sú veľmi kozmopolitné a dokonca Košice boli počas svojej histórie možno ešte kozmopolitnejšie ako Bratislava. Divák na to je pripravený, a keď nie je, tak sa to časom naučí.