Slovenská premiéra hry mladého francúzskeho dramatika Floriana Zellera Otec, ktorú Štátne divadlo Košice uvedie na Malej scéne v piatok 10. júna 2016, je aj režijným debutom mladého slovenského režiséra, rodeného Košičana, Jána Luterána. O výbere titulu, o režijnej koncepcii, ale aj o prvom režijnom stretnutí s košickou činohrou s ním hovorila dramaturgička Miriam Kičiňová.

Mladí tvorcovia si väčšinou hľadajú témy, ktoré korešpondujú s ich vekom, intelektuálnou skúsenosťou či predstavou o svete. Výber hry Otec je v tomto prípade tak trochu aj prekvapením. Prečo si mladý človek vyberie na inscenovanie hru o starobe, starnutí, odchodoch (mysle)?

-Má to tri jednoduché dôvody. Najprv to bola prvotná fascinácia zvláštnou štruktúrou hry, ktorá vo mne po prvom prečítaní vyvolala pocit znepokojenia. Autorovi sa podarilo pre čitateľa, resp. pre diváka doslova zhmotniť stav chorej mysle. Najprv som mal pocit, že ide o skladačku, ktorú len treba správne rozlúštiť, až neskôr som pochopil, že aj keď to poskladám v rôznych variáciách dokopy, neukáže sa mi celistvý pekný obrázok, stále bude niečo chýbať, alebo bude niečo navyše. Forma hry teda dokonale zhmotňuje jej tému. K čomu sa viaže druhý môj dôvod, a to aktuálna osobná skúsenosť s vlastnou starou mamou, ktorá už mňa, ako svojho vnuka, nespoznáva. Napokon ten najdôležitejší moment rozhodovania súvisel s hlavnou postavou. Bol som a stále som presvedčený, že pre postavu Andrého je v Košiciach adekvátne obsadenie,  teda dlhoročný košický herec ¼ubomír Záhon.

V mnohých vašich inscenáciách funguje princíp kolektívnej súhry, ktorý podporí niektorá divadelná zložka - hudba, scénografia. Ako to bude v prípade Otca? Oslovil si mladého herca Slovenského národného divadla, hudobníka v jednej osobe Daniela Fischera.

-Divadlo je kolektívny šport. Jedna vec je moja snaha ako režiséra dospieť k umeleckému tvaru, ktorý by zodpovedal určitým víziám, ale druhá, pre mňa podstatnejšia, je nadviazať dialóg s hercom ako človekom. Mám dva mesiace na to, aby som ho spoznal, snažil sa mu porozumieť a použiť všetky jeho talenty. Páči sa mi divadlo, kde všetci herci cítia rovnakú spoluzodpovednosť za jeho výsledný tvar. Kde síce niekto môže mať viac textu ako ten druhý, ale jeho prítomnosť na javisku je nemenej dôležitá. V prípade inscenácie Otec sú všetci šiesti herci aktívni po celý čas, nielen v hudobnej zložke, ale sú podstatným prvkom scénografie. Nejdú si do bufetu odskočiť na kávu, aby sa potom o polhodinu vrátili a zahrali svoj výstup. To je niečo, s čím ja veľmi nesympatizujem. Som rád, keď sa mi podarí mať všetkých hercov na javisku. Daniel Fischer ako herec a hudobník je veľmi pokorná a inšpirujúca osobnosť, čo je pre umelca dokonalá kombinácia. Snažíme sa teraz už v druhej spoločnej inscenácii o to, aby zvuky, ktoré v nej majú zaznieť mali svoj vnútorný význam a obsah.

Ste rodený Košičan, ale je to vaše prvé režijné stretnutie so Štátnym divadlom Košice. Aká bola spolupráca? 

-Najprv musím povedať, že vrátiť sa domov na taký dlhý čas bolo úžasné. Síce s manželkou a našimi synmi žijeme prevažne v Bratislave, ale doma sa cítime na východe. Prišli sme sem na jar, v čase, kedy kvitli stromy na sídliskách na ružovo a ja som si kúpil kvôli staršiemu synovi kolobežku, aby som mu stíhal. Proste sme si to tu užívali ako sa dalo. Vďaka našim mamám, ktoré nám pomohli s babysittingom sme si mohli dovoliť realizovať odvážny plán, režírovať v dvoch rôznych mestách a premiérovať v ten istý deň a vyzerá to, že sa nám to aj podarí. Spolupráca s košickým divadlom bola z môjho pohľadu hlavne spolupráca s hercami a za tú som nesmierne vďačný. Veľmi si vážim ich zodpovednosť, kreativitu, pokoru a obetu.

kič