S režisérom Jánom Luteránom o košických Adamových jablkách

Inscenácia Adamove jablká, ktorá bude mať premiéru v piatok 14. júna o 19:00 na Malej scéne Štátneho divadla Košice, je po Otcovi druhým návratom režiséra Jána Luterána do rodného mesta. V rozhovore hovorí o tom, prečo sa rozhodol preniesť do divadla film Andersa Thomasa Jensena, ale aj o tom, akým podobenstvom Adamove jablká sú.

Do rodného mesta sa ako režisér vraciate druhý raz s inscenáciou Adamove jablká. Ako padla voľba práve na adaptáciu filmu dánskeho režiséra Andersa Thomasa Jensena?

-Adamove jablká som videl pred pár rokmi, keď som na nich dostal tip ako na dobrý film. Je to naozaj výborný film. Keď prišla ponuka z divadla, tak som si spomenul na to, že ten film je postavený na tak dobrom scenári, že by bolo možné vyskúšať ho preniesť do divadla. Lebo to má potenciál nielen kopírovať film, ale na základe toho textu vytvoriť vlastnú divadelnú realitu. A o to sme sa teraz v Košiciach dva mesiace snažili.

Vo vašich inscenáciách je často badateľný spoločensko – kritický podtón, zároveň ste pre divadlo adaptovali aj viaceré prozaické texty. Sú Adamove jablká akousi symbiózou týchto dvoch aspektov vašej tvorby?

-To nech hodnotia kritici. Ale z môjho pohľadu je vždy najdôležitejšia téma. Päťdesiat percent úspechu každej inscenácie je v texte a v predlohe. A toto je šťastie v tomto prípade, lebo nielen ja, ale aj celý tvorivý tím, herci, veria tomu, že to čo robíme, je naozaj veľmi dobre napísané. V niečom je to aj veľmi divácka vec, lebo má v sebe zvláštny humor napriek tomu, že tie témy sú vážnejšie a ponurejšie. Nejdeme po nejakej prvej vode, po prvom pláne. Nesie to v sebe viacero rovín, viacero biblických odkazov. Je tam potenciál na to, aby sa človek zamýšľal a odchádzal z divadla s nejakou myšlienkou.

Martin Nahálka prezradil, že inscenácia nie je presnou adaptáciou filmu. V čom sa možno bude od neho líšiť?

-Ak sa bavíme o nejakom myšlienkovom posolstve, tak sa v ničom zásadnom od filmu líšiť nebudeme. Líši sa v tom, že sme sa snažili textovú predlohu zdivadelniť. Zároveň máme v inscenácii úplne iný typ hercov ako vo filme. A ja som typ režiséra, ktorý nemá na začiatku skúšobného obdobia finálnu predstavu. Rád vychádzam z toho, akí sú herci, akú majú náladu, čo cítia, čo prežívajú a čo prinesú oni do toho procesu. Čiže tá inscenácia bude úplne iná ako film práve z tohto pohľadu. Lebo v nej hrajú úplne iní ľudia, majú za sebou úplne iné príbehy, iné herectvo a v tom to bude naše.

Film Adamove jablká vznikol v roku 2005, keď ešte možno problém extrémizmu nebol až taký vypuklý. Dá sa aj divadelným spracovaním takýchto tém prispieť k tomu, aby sa darilo mladým otvárať oči a varovať ich pred narastajúcim vplyvom extrémizmu?

-Bol by som určite rád, ak by to malo aj tento efekt. Ale problém extrémizmu nie je najnosnejšou témou inscenácie. Skôr by sa dalo hovoriť vo všeobecnejšej rovine o nejakej ceste polepšenia sa alebo ceste zmeny života. Aj v inscenácii, aj vo filme, aj v živote u mladých, ktorí podľahnú nejakým extrémistickým hnutiam, je podľa mňa dôvodom istá frustrácia výchovy a zle nastaveného sociálneho prostredia.  Nie je našim cieľom riešiť otázky neonacizmu ako takého. Skôr si z neho trošku uťahujeme, ale to je súčasť tej Jensenovej poetiky.

Dá sa inscenácia nejako žánrovo zaradiť, aby diváci vedeli či majú čakať smiech, drámu, slzy či smiech cez slzy?

-Adamove jablká sú podobenstvom, v ktorom veľkú úlohu zohráva inšpirácia knihou Jób, v ktorej človek rieši základnú otázku, prečo trpí, odkiaľ pochádza ľudské utrpenie a akým spôsobom by mal človek na utrpenie, akékoľvek je, odpovedať. Každá jedna postava prežila väčšie alebo menšie utrpenie a nesie v sebe bolesť. A posolstvom inscenácie je aj to, že vidíme, akým spôsobom dokážu tie postavy bolesť a frustráciu riešiť. Vidíme jedno zo správnych či odvážnych riešení, ako sa k tomu postaviť. Ale vidíme aj to, keď človek kapituluje. Ale ak by sme mali hovoriť o žánri, tak verím, že to bude divácke. Je v tom taký severský humor, to komediálne nie je postavené na nejakej banálnej zápletke kopancov do zadku či nevery. Ale napríklad spôsob, akým je vykreslená jedna z hlavných postáv, farár Ivan, je veľmi zaujímavý a oplatí sa ho sledovať. Nie je to čiernobiela postava. Okrem toho, že je nositeľom hlavnej témy, vážnosti, nesie v sebe aj zvláštny humor. Tým, ako zvláštne reaguje, vytvára veľmi humorné situácie. Myslím si, že z tohto pohľadu to bude naozaj pozerateľné.

Svjatoslav Dohovič, web editor a PR

Zdroj RO SSN