Podľa V. Kozmenka-Delindeho je umenie najpodstatnejšia forma, vyššia ako cirkev - o nscenácii "Vyzerá to ako v raji..."
@ Kultúra -> Divadlo
Apr 10 2002 - 12:56 GMT
|
"Každý, kto robí akúkoľvek inscenáciu dnes, musí myslieť na toho najlepšieho diváka, ktorého chce uvidieť zajtra"
réžia, scéna, kostýmy, výber hudby: Valentín Kozmenko-Delinde
hrajú: Dušan Skokan, Beáta Drotárová, Jozef Úradník, Attila Bocsárszky. Michal Soltész, Adriana Ballová a Róbert Šudík
V réžii Valentina Kozmenka-Delindeho pripravila činohra Štátneho divadla Košice inscenáciu "Vyzerá to ako v raji..." Podľa hry Sama Sheparda Pochované dieťa /1978/. Touto rodinnou drámou získal autor - jeden z najvýznamnejších súčasných amerických dramatikov - Pulitzerovu cenu /za najlepšiu drámu roka/.
Sam Shepard sa preslávil aj ako autor filmových scenárov /spolupracoval napríklad na filme paríž-Texas režiséra Wima Wendersa/, ako herec /hral napríklad hlavnú postavu vo filmovom spracovaní románu Maxa Frischa Homo Faber/ a mnohí ho poznajú i ako hudobníka a básnika. V spomínanej hre sa zaoberá rodinnými vzťahmi na americkom vidieku, ktoré postupne odkrýva na pozadí odhaľovania tajomnej minulosti postáv. Hra nie je len vynikajúcou realistickou sondou do psychológie rôznych ľudí, ktorá odhaľuje v nečakaných situáciách ich city, nenávisť, lásku, zradu, zraniteľnosť, ale je aj akýmsi symbolickým podobenstvom o živote a smrti v "Krajine amerického sna".
Valentín Kozmenko-Delinde o inscenácii, diele, autorovi i o hercoch hovorí:
"Ide o vynikajúcu klasickú drámu. Sam Shepard napísal výnimočnú hru. Iná vec je, ako ju reprezentujeme my a ako ju kto pojme. Čo sa týka názvu "Vyzerá to ako v raji", je to veta z finálneho monológu hlavnej protagonistky, matky rodiny, keď sa pozerá na záhradku, v ktorej je zakopané dieťa a v ktorej to vyzerá ako v raji - kvitnú kvety, rastie tráva... Otázka ale znie - čo si predstavujeme pod slovom raj? Podľa mňa raj znamená pokoj duše. Ak sa človek vysporiadal s nejakými základnými princípami a základnými udalosťami svojho života, našiel rovnováhu. A to môže byť nejaký posun k raju. Pretože raj je otázka vzťahu k vlastnej duši."
A vy sa snažíte tento vzťah k vlastnej duši na javisku ukázať?
"Nie. Chceme ukázať, ako človek hľadá cestu k rovnováhe vlastnej duše. Môže ju dokonca nenájsť. Takže uňho to nebude vyzerať ako v raji. Túto cestu rovnováhy, pochopenia, nejakých základných princípov života hľadá v našej inscenácii rodina, ktorá zavraždila dieťa. Vraždil síce jeden člen z rodiny, pre ktorého urobiť tento čin bolo dôležité pre zachovanie rovnováhy v tejto rodine - išlo o nevlastné dieťa. Avšak čin schválili všetci a dohodli sa, že ho vymažú zo svojho svedomia. Ale takto sa existovať nedá. A tak sa začína fantastický príbeh tých najzákladnejších princípov nášho života, filozofie..."
O ktorý sa samozrejme starajú aj herci...
"Druhá, veľmi podstatná vec na tejto práci je samozrejme tvorba kvalitnej dramaturgie s piliernym súborom Štátneho divadla Košice. Vzniká možnosť posunúť sa ďalej vo výskume základných princípov dramatického umenia. Myslím si, že títo herci sú na to veľmi dobre pripravení. Majú rozsah charakterov, aj profesionálnych schopností. Toto sa mi zdá pre umenie vždy zaujímavé - pokúsiť sa s ľuďmi, ktorých poznám, mám rád, urobiť avantúru v tom najlepšom slova zmysle. Ak výsledky budú dobré, môžeme povedať - nezostali sme na tom istom bode, posunuli sme sa o kus ďalej."
Vo vašom prípade je divák zvyknutý na istý experiment. Možno povedať, že aj tentokrát to nebude inak?
"Experiment znamená ponoriť sa do základnej psychológie... Je to veľmi ťažká profesionálna otázka - čo považujeme za experiment? Za najhorší experiment považujem to, čo sa nazýva hazard s diváckym záujmom. Vulgárne to prirovnám ku kuchyni: Ak je človek hladný, môžem mu ponúknuť akýkoľvek guľáš. On bude šťastný, že je horúci a že je ho veľa. To však ešte neznamená, že je to jedlo. Takže tak ako na tanier, tak aj na javisko, musím pripraviť pre konzumenta niečo mimoriadne. A urobiť to tak, aby si divák na túto mimoriadnosť zvykol. Tak bude vzdelávaný. Tak bude s nami rásť, pretože budeme hľadať stále iné možnosti... Čínska kuchyňa má ohromné množstvo druhov jedál. Pretože imperátor zakladajúci zásady čínskej kuchyne požadoval, aby mu každý deň pripravili iný druh jedla. Kuchár vymýšľal vždy niečo nové, a tak vznikol fenomén čínskej kuchyne ako umenie. A bohužiaľ v Európe nerozmýšľajú umelci o tom, že aj divadlo potrebuje vždy niečo, čo by hýbalo ich myšlienkami, citmi, ich profesionálnymi možnosťami a primälo tak pohybovať aj diváka. Aby si nezvykol, že vojde na záchod a bude tam iba papier. Ale možno príde a nájde tam aj obraz. Ak mu toto chceme ponúkať, znamená to, že sa hýbeme sami. Iste, stane sa, že divák nebude chcieť, čo mu ponúkneme. Vtedy si musíme položiť otázku prečo? A odpoveď? Pretože my sme ho takým urobili. Pretože ho kàmime tým najjednoduchším. Prečo? Asi preto, lebo nemôžeme alebo nechceme... Preto každý, kto robí akúkoľvek inscenáciu dnes, musí myslieť na toho najlepšieho diváka, ktorého chce uvidieť zajtra. A v tomto zmysle aj výber Shepardovej hry je do určitej miery aj náš prístup."
Čím teda podľa vás môže zaujať diváka zajtrajšia inscenácia?
"Už len tým, že príde do divadla. Že urobí pre seba prekvapenie. Pretože prišiel pocítiť a uvidieť divadlo. To divadlo, ktoré sa mu snaží ponúknuť niečo kvalitné. Či sa mu to bude páčiť, či nie, to je otázka jeho výberu. Ale aspoň mu neponúkneme hamburger... Ktorú inscenáciu si vyberie, je na ňom. To ale je aj otázka histórie divadla, mesta, nášho prístupu - do akej miery sme sa venovali rozvoju kultúry alebo jej využívaniu... Do divadla vždy príde ten divák, ktorý môže byť najlepším, najkorektnejším voči takej inštitúcii akou divadlo musí byť. A to hovorím o inštitúcii minimálne takej vážnej, akou je cirkev. Ak by divadlo kleslo pod úroveň cirkvi, už to nie je umenie. Lebo kultúra sa týka všetkých možných i nemožných okolností, udalostí... života. Inak by som sa nezaoberal kultúrou, keby som si nemyslel, že je to najpodstatnejšia, najvyššia forma, ktorou možno dať pocit prítomnosti v tomto živote k bohu i k životu ako k nekonečnému príbehu, zjavu... výber boha, to je vždy výber určitej filozofie, smeru. A keď hovorím o nekonečnosti života, mám na mysli to najširšie spektrum. A myslím, že kultúra musí práve tam trafiť. Tam patrí Shakespeare, Čechov, Gogoľ, Dostojevskij, tam patrí Sam Shepard.
Premiéru inscenácie uvedie Štúdio Štátneho divadla Košice zajtra - 22. marca 2002.
text a foto: ¼udmila Paňáková |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
