S fotografom Karolom Kállaym nielen o tom, že Slovensko je úžasná krajina
@ Kultúra -> Literatúra
Mar 26 2003 - 11:11 GMT
|
"Je úžasné vidieť tú nádheru, ktorá na našom prekrásnom Slovensku je. .. Toľko prekrásnych vecí, že si myslím: ´aká škoda, že ich nevieme predať tak, ako vedia v iných krajinách predať každú hlúposť. Napríklad, že si zaplatíte odvoz kočom, prídete do pustatiny, úplne zaprášený a ukážu vám jedno stádo koní...", hovorí na margo knihy Divy Slovenska, ktorú vo februári tohto roku vydalo vydavateľstvo Ikar, jeden z jej autorov - medzinárodne uznávaný slovenský fotograf Karol Kállay.
Druhým autorom tejto knihy je Ernst Hochberger, renomovaný nemecký historik a umenovedec, pôvodom zo Slovenska, ktorý o našej krajine napísal viacero publikácií. Slovensko je jeho srdcovou záležitosťou. Rovnako i pre Karola Kállayho. Táto zohratá dvojica špičkových autorov vytvorila jedinečný skvost. Knihu, ktorá reprezentuje úžasné kúty Slovenska. Verím, že mnohé ani vy nepoznáte, alebo aspoň nie takto, a možno by ste nikdy ani len nepomysleli, že také čosi je možné na Slovensku vidieť - utešené mestá, mestečká, skanzeny, námestia, sakrálne pamiatky, paláce, kaštiele, zámky, ruiny, výtvarné skvosty, technické pamiatky, ľudové stavby, prírodné útvary. A ten skvelý komentár k tomu... Výstižne je uvedené na obale knihy: "Každá z dvojstrán reprezentuje nejaký kút Slovenska, pričom je zjavná snaha nenechať väčšie ´biele miesta´. Platí to nielen o územnom pokrytí, ale aj o námetoch - sú volené tak, aby nebolo pochýb o krajinopisnej mnohorakosti, o architektonickej deverzite, o bohatstve vysokého i ľudového umenia, o technickej vyspelosti a v neposlednom rade i o reálnej báze, na ktorej stojí dnešná národná sebareflexia..."
Vydavateľstvo sa ďalej netají svojou ambíciou podporiť "tak neľahkú cestu procesu zviditeľňovania Slovenska vo svete" a zaradilo túto knihu do svojej edície Divov sveta. A naša internetová stránka je zasa poctená, že môže kus z tejto úžasnej publikácie predstaviť našim čitateľom /obrázky sú samozrejme vyňaté zo spomínanej knihy/.
Prečo sú fotografie Karola Kállayho také skvostné?
"Aby ste urobili dobrú fotografiu, musíte byť pri tom. Aby ste mohli byť pri tom, musíte mať šťastie. Aby ste mali šťastie, musíte ho možno aj predvídať...", hovorí. "Často pri chôdzach, keď som sám, sa rozprávam s rôznymi piatimužíkmi. Niekedy sú dobromyseľní, inokedy mi robia schválnosti. Idem niekam, aby som to ´nafotil´, a oni mi tam dajú mrak. Smejú sa mi, odíjdem, skúsim sa vrátiť a nič. Inokedy mi všetko vychádza... Fotografia je myšlienka a forma. Niekedy môže byť jedno ohromné, druhé menej. Ale keď je jedno i druhé ohromné, niet čo dodať. Ale musíte byť pri tom.
Musíte tiež predpokladať počasie, ktorou trasou pôjdete, koľko času potrebujete. Na príprave tejto knihy som pracoval asi štyri mesiace intenzívne, osem mesiacov som ´fotil´.
Objavil som veľa vecí. Sú pôvabné, pekné, nádherná architektúra. Ak som pre niekoho našiel jednu jedinú peknú vec a vyberie sa tam pozrieť, malo zmysel tú knihu robiť. V záplave kníh, ktoré vznikajú, sa totiž zvyčajne opakujú tie isté motívy - areál na Štrbskom Plese... Tu bola snaha ukázať niečo iné, to, čo človek menej navštevuje."
Naozaj, architektúra, zosnímaná jeho okom, umom, vnímaním, dovednosťou, je skvost. A nafotiť ho, je vraj náročné. "Profesor Plicka hovoril: ´Mnozí ti, co fotografují takoví lehkí věci, neumějí odfotografovat palác, nebo dùm. Je to těžký. Skus to.´ A mal pravdu."
Karol Kállay toho v živote nafotografoval dosť, vrátane reportážnych fotografií pre magazíny, území ako Thajsko i adresné veci: "Najluxusnejší hotel sveta, kde najlacnejšia noc v prepočte nanaše koruny činí 80 tisíc, alebo megalomána, ktorý si dal postaviť najväčší príves na svete v tvare zemegule... Hrôza, ale ohromné, zaujímavé."
Fotografovanie ho začalo zaujímať už v mladom veku, ako šestnásťročný zožal prvé úspechy. Hoci počas života dostal mnoho ponúk - štátnici ho nahovárali na rôzne lukratívne diplomatické miesta - nemohol vraj zradiť to, čo má rád. "Dostávam sa do situácií, ktoré nikto nezažil. Vizuálnych, ale aj ľudských. Za boľševikov som fotogravoval Moskvu a bol som na večeri u jedného veľkého básnika, ktorý dostal Leninovu cenu za poému Syn. Bolo tam toľko známych osobností... Človek sa zrazu ocitol v osemnástom storočí. Niekto začal recitovať verše, všetci počúvali, potom niekto zaspieval... Dajú sa zažiť fantastické veci. Ako sa v Rusku hovorí: ´davaj, popijom, o duši pogavarim´.Všeličo vidíte, zažívate. Milujem fotografovanie..."
Historické pamiatky
"Neviem, čo všetko zlé či dobré robili páni v minulosti, ale viem, že práve oni stoja za palácmi, hradmi, ktoré dnes môžeme obdivovať..., veď to museli urobiť architekti. Bardejov, ten čarovný urbanizmus, nádherná harmónia... alebo Spišská Sobota alebo iné. Veď to museli robiť miestni. A nemohol do toho ktokoľvek ´kecať´. To je to zaujímavé. Dnes si v rôznych oblastiach dovoľuje každý všetkému rozumieť. Vrátane štátnikov. Mám rád tie ich "múdrosti"... Doknca v súvislosti s mojou knihou: Nájdu sa takí, ktorí by ju urobili oveľa lepšie. Jednému takému som povedal: "Môj priateľ, profesor Fischer, operuje srdcia. Zatelefonoval som mu minulý týždeň, že som si prečítal štyridsať stranovú brožúrku o ľudskom srdci a dostal som strašnú chuť operovať. Aj som ho zavolal: ´Julo, počúvaj, dovoľ mi trošku si zaoperovať, môžem ten rez robiť na riťke, tam to nebude vidno.´ Tu každý všetkému rozumie! Ale keby tam hore boli ľudia naozaj múdri a starali sa o to a to mestečko... Sú veci, ktoré sa dajú presadiť. Prosperita je tam, kde je človek ´hore´ osvietený. Keď má národ predstaviteľa, pred ktorým dáva celý svet klobúk dole, ten národ musí ísť hore. Pretože má predstaviteľa, ktorý to, čo povie, je férové, čestné, platné a nielen prázdna fráza. Sme príliš malý národ, netreba byť netrpezlivý. A vláda by mala preberať dôlezitejšie veci, ako to, či niekto bol odpočúvaný či nie, alebo či sa stretnú a či nie...
Áno, vo všetkých postkomunistických republikách sú švindleri, podvodníci... Je potrebné to asi prekonať a to nie je asi jednoduché. Politická skupina ľudí je neskúsená, nevie to, niektorí to skúšajú úprimne, niektorí sú podvodníci. Tento národ by si mal v prvom rade uvedomiť, že je sám strojcom svojho osudu, ako je to všade na svete. A je zbytočné čakať na nejaký štát, pomoc. Musím sám makať, zodpovedať za svoje činy! Myslím si tiež, že tento národ trvale nejaká skupina, dokonca intelektuálov, uhráva do situácie, že je trvalo prenasledovaný. Stále sme boli bití po krížoch, zohýnali sa. Pri čom z histórie - aké nádherné mestá sme vytvorili! Treba byť pyšný na to, že všetci rakúski králi, cisári boli korunovaní v Bratislave. Máme obrovskú históriu... Ale my stále ohýbame chrbát. Potrebujeme byť trochu snobmi. Priznám sa, a veľmi rád, ak mi niekto povie, že som snob. Samozrejme, že si vyberám, s kým sa budem rozprávať, tráviť čas. Mám rád rozumných ľudí... Znovu sa vrátim ku veľkým mestám - nie každý z ulice mohol ´kecať´ do architektúry... Intelektuáli sa, bohužiaľ, venujú viac politike, starajú sa o to, čo Amerika, čo Európa? Namiesto toho, aby skúsili tento národ dvíhať..."
Karol Kállay to robí - napríklad aj touto úžasnou knihou.
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Kállay
Karol Hatala |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
