"Sme absolútne slobodní,“ tvrdí kapelník formácie Monkey Business - Roman Holý
@ Kultúra -> Koncerty
Jun 20 2003 - 09:31 GMT
|
Zhruba trojhodinovým vystúpením sa predstavilo na pódiu košického Jumbo centra české zoskupenie Monkey Business, ktoré malo svojim zhruba trojhodinovým (!) setom zároveň v metropole východu svoju koncertnú premiéru. Stalo sa tak v rámci ich aktuálnej letnej ´šnúry´ s bizarným názvom "We Feel Better Than Jan Hus Tour 2003". Ešte predtým, ako sa zhruba štyri stovky funkychtivých Košičanov stali svedkami muzikantsky i vizuálne skutočne našliapnutej šou tejto pozoruhodnej formácie v čele s nepriehliadnuteľným klávesákom, spevákom a skladateľom Romanom Holým ´zahrial´ pódium Jumba i jeho osadenstvo Marián Čekovský so svojim P.E.A.C.E. Orchestra. V hodinovom bloku tohoto košicko-prešovského zoskupenia dominovali vynikajúce výkony jednej z momentálne muzikantsky najsilnejších zostáv blízkeho okolia (Marian Čekovský - klávesy, ´spev´; Braňo Valanský - basgitara, Mário ´Gaba´Garbera - saxofón; Paľo Jeňo - trúbka; Martin Janočko - bicie), ktoré umocňovali silu viac-menej improvizovaného repertoáru, skladieb, tuším, s výnimkou jednej coververzie postavených väčšinou na jednom-dvoch našliapnutých groovoch, poväčšinou, povedal by som, funkového charakteru. Aj napriek tomu, že ich vystúpenie malo správne ´grády´ mám pocit, že Marian by sa s nejakou zo svojich sprievodných formácii mohol konečne ´dokopať´aj k nejakým pesničkám. O tom, že je vynikajúci muzikant a majster improvizácie všetci dobre vieme, o svojich skladateľských kvalitách zatiaľ nikoho nejako výrazne nepresvedčil.
Hlavné hviezdy večera sa dovalili na pódium za zvukov skutočne pompézneho orchestrálneho intra, ktoré sa však po chvíli pretransformovalo do akejsi kvázi zvučky akoby vystrihnutej z nejakého gangsterského filmu. Roman Holý, Matthew Ruppert (spev), Tonya Graves (spev), Pavel Mrázek (basgitara), Ondøej Brousek (klávesy, spev), Oldøich Krejčovec (gitara) a Martin Houdek (bicie) nenechali už po pár taktoch nikoho na pochybách, že Monkey Business a stoličky v sále nejdú príliš dohromady. Snáď s výnimkou ozaj extrémnej dåžky koncertu a faktu, že milovníci starších ´kúskov´si prišli na svoje de facto až v jeho závere ich vystúpeniu vari ani nie je čo vytknúť. O muzikantských kvalitách pánov a dámy jednoducho nemožno pochybovať, Monkey Business sú prosto kapelou, ktorá by si podľa môjho názoru dokázala svojou produkciou i strhujúcim pódiovým prejavom získať publikum kdekoľvek na svete. Holý je skutočne týpek s veľkým T - v jeho osobe sa kåbia všetky dôležité atribúty správneho muzikanta - obrovský talent, triezvy pohľad na veci, zmysel pre profesionalitu s tak dôležitou, no zároveň absolútne ´nemodernou´ dávkou pokory. Monkey Business nie sú kapelou pre štýlových radikálov aj napriek tomu, že pokiaľ by ľudia dokázali zahodiť za hlavu predsudky, určite by si dokázali získať aj srdcia poslucháčov, ktorých hudobný vkus sa pohybuje v úplne iných žánrových dimenziách.
Popri skladbách z úspešných opusov "Why Be In, When You Could Be Out" a "Save The Robots" došlo aj na malú ochutnávku z pripravovaného albumu "Resistance is Futile", ktorý má byť podľa slov R.Holého doposiaľ najtvrdším počinom skupiny, na ktorého prípravách sa podieľali aj také zvučné mená ako Hirma Bullock, Iva Bittová, či Mario Clemens. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy ak si dovolím tvrdiť, že sa v sále nenašiel nikto, kto by tie dve stovky ´vysolené´ za vstupenku želel.
O novinke, no nie len o nej sme sa s kapelníkom Romanom Holým porozprávali krátko pred vystúpením pri pohári chladenej dvanástky v neďalekej pizzerii.
Nezdá sa vám to tak trochu komické, že aj napriek tomu, že drvivú väčšinu projektov, v ktorých ste boli zaangažovaný bolo a je možné označiť termínom "exportné", vždy sa tieto nachádzali v určitej outsiderskej pozícii? Myslím, z toho typicky komerčného pohľadu...
"Pravdu povediac, tieto veci sme nikdy nejako zásadne neriešili. De facto od detstva vnímame muziku stále rovnako - chceme hrať a robiť dobré pesničky, zabávať sa... Nikdy sme nerozmýšľali nad tým, či album, na ktorom práve pracujeme sa bude predávať, alebo nie, či nás bude hrať Fun rádio..."
Na druhej strane ste nikdy neskrývali svoje ambície stať sa úspešným hudobníkom, k čomu je však potrebné mať určité ´mediálne zázemie´...
"Podľa môjho názoru to vôbec nie je potrebné. Znie to absurdne, ale je to tak. Pozri, v Česku nás nehraje takmer žiadne rádio, v televízii sme boli za celú našu existenciu možno dvakrát. Napriek tomu nám napríklad v Prahe príde na koncert vyše tisícovka fanúšikov."
Zrejme je to tým, že to funguje určitým, povedal by som, komunitným systémom...
"Presne tak. ¼udia o nás vedia bez toho, že by boli odkázaní na nejaké ´masáže´ zo strany rádií. Vedia, že keď prídu na koncert, dostanú od nás to, čo očakávajú. A to je hlavné. Predávať ľuďom s veľkou láskou to, čo milujeme. Myslím, že v tomto ohľade sme na našej scéne dosť veľkou výnimkou. Aspoň ja osobne nepoznám žiadnu inú kapelu, ktorá by bola v podobnej situácii."
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť vašich krajanov Support Lesbiens, ktorí sa vypracovali do svojej súčasnej pozície takisto de facto bez akejkoľvek podpory rádií. Navyše, ani oni neboli ochotní robiť voči vydavateľstvu ústupky, takže si jednoducho museli pár rokov počkať, až na ich muziku dozreje čas... To je, dovolím si tvrdiť, povedzme aj prípad J.A.R...
"To je pravda. Čo sa týka Support Lesbiens, v ich prípade je situácia predsa len trošku iná, pretože posledný zhruba rok a pol sa tešia silnej podpore rádií. Ako si ale spomenul, na to, aby sa veci dostali do tohoto štádia si museli pár rokov počkať. Oni to však na rozdiel od nás veľmi chceli, vo všetkých rozhovoroch sa vyjadrovali asi v tom zmysle, že oni by veľmi chceli do rádií, no tieto ich veľmi nechcú hrávať... Nám je to jedno. Okrem toho, oni robia oveľa viac kompromisov, ako my. My vlastne nerobíme žiadne kompromisy."
Ako vlastne môže človek s tak profesionálnym prístupom k veci, ktorého prácu uznanlivo hodnotia aj zahraničné muzikantské celebrity, dokázať fungovať na scéne, na ktorej sa to len tak hemží amatérmi?
"Asi tak, že muziku miluje viac, ako čokoľvek iné a hlavne si nesmie myslieť, že na nej zarobí ťažké peniaze."
Tie sú však nevyhnutné k tomu, aby to všetko znelo a fungovalo tak, ako má...
"Samozrejme, ale ono to potom príde akosi samo. Človek, ktorý zakladá kapelu, či už v Česku, alebo na Slovensku do toho prosto nesmie ísť s tým, že sa bude muzikou živiť. To je podľa môjho názoru úplne vylúčené."
Nikdy vás nenapadlo, vzhľadom na tie spomínané dobré referencie, pokúsiť sa o šťastie za ´veľkou mlákou´?
"Tak v mojom prípade by to asi nešlo. Aj keď si myslím, že by sme si vonku nejakú hanbu rozhodne neurobili, problém je v jazykovej bariére. Teraz si trošku zafabulujem, ale pokiaľ by sme patrili do tej budúcej generácie, ktorá, predpokladám, bude jazyky ovládať bezproblémovo, bola by veľmi reálna šanca so všetkými týmito ľuďmi, ktorí majú podľa mňa ozaj obrovský talent, vyraziť za hranice. Žiaľ, vyššie spomínaný dôvod nám to znemožňuje."
To je zaujímavé. Väčšina tunajších hudobníkov by totiž na takúto otázku zareagovala asi v tom zmysle, že pre našinca je šanca presadiť sa povedzme v Štátoch absolútne mizivá predovšetkým z dôvodu množstva veľmi kvalitných hudobníkov, ktorí sa tam pohybujú a ktorí sami majú veľký problém uživiť sa. Osobne však mám pocit, že tento problém nespočíva ani tak v silnej konkurencii ako skôr v tom, že máloktorý z nich, nech je trebárs sebaväčším virtuózom v rámci svojho nástroja, dokáže skomponovať obyčajnú pesničku. Nemyslím nejakú dvadsaťminútovú improvizáciu, ale klasickú, troj-štvorminútovú skladbu, ktorú by povedzme bolo možné pustiť v rádiu. Mnohí tvrdia, že to nechcú, ale ja mám skôr pocit, že to jednoducho nevedia...
"Tak to si vystihol absolútne presne. Presne o to totiž v tejto branži ide. Áno, Západ. respektíve Amerika je plná superkvalitných hudobníkov, či už rockových, alebo jazzových, málokto z nich však dokáže udržať pohromade teleso, ktoré by malo nejaký názor... Povedzme špičkoví jazzoví muzikanti vôbec nehľadia na texty, oblečenie, či obaly albumov, nemajú vtipné klipy a hlavne... Ako už bolo spomenuté, nedokážu napísať pesničku. Nás naopak zaujíma práve silná a dobrá pesnička, s dobrým textom, dobrou melódiou, sprevádzaná nejakým zábavným klipom."
Čiastočne ste naznačili, že či už J.A.R., alebo Monkey Business sú jednými z mála formácií ktoré pochopili, aký je v tejto branži dôležitý napríklad imidž. Väčšine muzikantov totiž ego nedovolí robiť zo seba na pódiu ´šašov´.
"My sme sa snažili naše ega potlačiť na zem prakticky už v začiatkoch. Jediné ego, ktoré nás zaujíma je ego tejto kapely ako celku. Keďže patríme medzi tých, ktorí sa radi zabávajú, vlastne si ani žiaden imidž vytvárať nemusíme. Radi si uťahujeme jeden z druhého, sme veľmi škodoradostní... Skrátka, zhadzujeme sa navzájom kde to ide. Nie však za každú cenu. Toto je prosto náš štýl humoru. Takto sme sa poznali ešte ďaleko predtým, ako sme spolu začali hrať. Ako vravím, tým pádom nemusíme špekulovať nad tým, čo by sme vymysleli, aby sa ľudia zasmiali. Nie,z nás ide všetko úplne prirodzene. Možno to niekomu bude znieť ako klišé, obyčajná fráza, ale tak to v prípade tejto kapely skutočne je."
Nemáte pocit, že sa celková situácia okolo vašich projektov dostala do štádia, keď sa jednoducho budete musieť rozhodnúť, ktorý z nich uprednostníte viac a ktorý bude tak trošku v pozícii outsidera? Aj napriek tomu, že ste povestný svojou hyperaktivitou, veľa vecí odrazu sa prosto zvládať nedá, niečo budete musieť logicky uprednostniť, iné trošku odsunúť do úzadia.
"Osud to väčšinou vždy zariadi za teba. Veľmi veľa energie som dal napríklad do projektu Sexy Dancers, ktorej životnosť sa nakoniec obmedzila vlastne iba na jeden album a turné..."
Prečo bola vlastne životnosť Sexy Dancers iba tak krátka? Tá kapela bola predsa istým spôsobom prelomovou ako pre vás, tak i pre Dana Bártu a v konečnom dôsledku i Daru Rolins?
"Ja som veľmi chcel, aby tá kapela fungovala, no problém bol zrejme v tom, že som to chcel až príliš a navyše, zrejme ako jediný... Na to kapela jednoducho nebola pripravená. Išlo o band zložený prevažne z jazzových muzikantov... Dnes už viem, že keby som mal ešte niekedy ambície zakladať nejakú novú skupinu, tak si do nej radšej vezmem nejakého mladého, talentovaného chalana z ulice, ako nejakého síce excelentného, no na druhej strane supervyťaženého jazzmana."
Ktorú z formácii teda považujete v súčasnosti za svoju prioritu? Pokiaľ sa nemýlim, práve táto nezodpovedaná otázka už mala napríklad na svedomí ponorkovú nemoc v J.A.R....
"Celý minulý rok sa de facto venoval takmer výlučne iba J.A.R. Vzhľadom na rôzne okolnosti sa nakrúcanie posledného albumu trošku skomplikovalo... Tento a s najväčšou pravdepodobnosťou aj ten budúci rok chcem dať energiu predovšetkým do Monkey Business. Nakrúcame nový album, chceme veľa koncertovať..."
Odmysliac od toho, že si človek splní nejaký životný sen, má podľa vás v týchto zemepisných šírkach zásadnejší význam prizývať si na nakrúcanie albumov špičkových hudobníkov zo Západu, ktorých aj tak väčšina ´konzumentov´ vlastne ani nepozná a tým pádom to ani nedokáže nejako významnejšie oceniť?
"V tejto súvislosti si spomínam na príhodu, keď som prišiel za šéfom Sony Music Bonton a s nadšením mu oznámil, že nám bude na albume hosťovať Hiram Bullock - človek, ktorý nakrúcal albumy s tými najväčšími muzikantskými kapacitami, na čo mi on odpovedal presne v tom duchu, či to vôbec má význam, veď toho človeka tu dokopy nikto nepozná. Má to veľký význam, aspoň pre nás určite. Mám dokonca pocit, že na Slovensku to dokáže oceniť oveľa viac ľudí, ako v Česku, pretože u vás je tento štýl muziky oveľa viac rozšírený, ako u nás. Nie všetko človek robí iba preto, aby sa mu album dobre predával, respektíve, aby mohol byť za frajera, že mu na ňom hosťuje nejaké ´veľké zviera´. My si tých ľudí pozývame v prvom rade preto, že ich máme radi a že si ich prácu nesmierne vážime. Drzo sme sa to rozhodli vyskúšať a čuduj sa svete, ono to vyšlo."
Dá sa vôbec hosťovská účasť takýchto celebrít finančne utiahnuť...
"Veľmi ťažko, no v každom prípade to stojí za to. Ten zážitok zahrať si či už s Hiramom Bullockom, Fredom Wesleyom, alebo Dennisom Chambersom - to je na nezaplatenie, to nám nikto nezoberie. To je pre mňa vrchol toho, čo sa nám vôbec mohlo podariť. Jasné, je príjemné keď ťa ľudia neustále ´plácajú´po ramenách a vravia ti, aký si dobrý, no my sa radšej držíme pri zemi pretože si veľmi dobre uvedomujeme, že na svete sú oveľa, oveľa lepší ´strelci´. A práve tých si chceme pozývať do štúdia, aby sme sa aspoň čiastočne mohli dotknúť toho skutočne veľkého muzikantského sveta, ktorý nás tak fascinuje a vzrušuje."
Napriek tomu, prečo sa tak vehementne bránite označeniam ´otec českého funku´? Myslím si, že je to celkom príjemná lichôtka, nie?
"Ja sa tomu a priori nebránim. Samozrejme, je to veľmi príjemné keď ťa takto ľudia titulujú, no ja sa prosto veľmi nerád bavím o svojej osobe. Túto kapelu predsa netvorím iba ja, ale kolektív ozaj vynikajúcich hudobníkov, bez ktorých by to celé nikdy nešliapalo tak, ako má."
Je podľa vás vôbec možné vniesť do tak z rôznych strán ´prefackaného´ žánru ešte nejaký progres, alebo je to v súčasnosti všetko striktne iba o experimentoch so zvukom?
"Mám pocit, že v prípade funku je to rovnaké, ako v prípade ktoréhokoľvek iného žánru - jazzu, hard rocku, vážnej, či filmovej hudby. Všetky tieto žánre sú už z obsahového hľadiska zopár rokov prakticky vyčerpané. Tým pádom už nejaký zásadný progres, či osvieženie možno iba ťažko očakávať. Ak, tak skôr v rámci nejakých fúzií, no predovšetkým práve v súvislosti so zvukovýmni experimentmi. Svoju úlohu zohrávajú nepochybne aj texty, či fúzovanie rôznych ´divných´ nástrojov. Viem si napríklad predstaviť, že sa na pódium postaví povedzme šesť bubeníkov, každý si sadne za obrovskú súpravu a do ich ´vyčínania´im bude hrať pani na píšťalke..."
Spomenuli ste texty. Vy sa však dosť bránite textom v rodnom jazyku...
"My sa tomu nebránime. My jednoducho nevieme písať české texty! Bol by som veľmi rád, keby sme mohli spievať po česky, ale ako vravím - nevieme to. Dokonca sme svojho času uvažovali nad tým, že sme dali dohromady nejaké texty v slovenčine, ktorá sa aspoň mne osobne javí byť oveľa zvučnejšia, ako čeština. Je to zaujímavé ale pri nakrúcaní nového albumu nás napadali samé slovenské frázy, ktoré nám zneli oveľa lepšie, ako české."
Viete v súčasnom štádiu povedať, v čom sa bude nový album Monkey Business líšiť od jeho predchodcov?
"Určite bude tvrdší a razantnejší. Opäť sme trošku zablúdili do rôznych žánrových smerov.... Inak to bude o tom istom, ako v prípade predchádzajúcich albumov - snažíme sa, aby sme dali dohromady kolekciu dobrých pesničiek, vymysleli nejaký zábavný obal. Skrátka, aby to šliapalo tak, ako má."
Mám pocit, že na území oboch našich republík sa zase nepohybuje nejaké veľké množstvo kapiel, ktoré by boli schopné zachovať aspoň čiastočne rovnocenný pomer medzi zvukom na koncerte a soundom, akým sa prezentujú na albume. Mám na mysli najmä kapely, ktoré pri živej produkcii využívajú predohraté podklady...
"To je pravda. Jednou z priorít tejto kapely je dobrý koncertný zvuk. Mám totiž pocit, že práve koncerty sú našou najsilnejšou zbraňou. Aj preto sme sa už od začiatku snažili vraziť čo najviac peňazí do kvalitnej aparatúry a zaplatiť si kvalitných ľudí, ktorý by jazdili iba s nami. Máme dvoch vlastných zvukárov, ktorí sú s nami prakticky neustále a každý z nich presne vie, čo má robiť."
...a ako som si všimol, pokiaľ by aj došlo k nejakému problému, tak ju vykorigujete sám...
"Presne tak, veľa vecí si korigujeme priamo z pódia."
Pokiaľ viem, váš ´strojový park´je ozaj bohatý. Je vo vašej výbave nejaká ´súčiastka´, na ktorú ste zvlášť pyšný?
"Určite originálny talkbox od Electroharmonix-ov. Ten v Česku v súčasnosti nepoužíva vôbec nikto, na Slovensku som ho tiež nezaregistroval. Klasický talkbox Roger Troutman... Takisto som veľmi pyšný na synťák Arp Axxe - to je veľmi vzácny kus. Nájde sa toho viac, naša zbierka je naozaj bohatá."
Považujete sa vyslovene za ´hardvéristu´, alebo vám rovnako vyhovuje aj práca s počítačom, VST inštrumentmi a podobne?
"My to vždy kombinujeme. Počítače mám veľmi rád. Vo svojom PC-čku mám napríklad 32 funkčných VST inštrumentov ozaj špičkovej kvality."
Máte aj medzi nimi svojich obľúbencov...
"Mám rád prakticky všetko, s čím príde na trh firma Native Instruments, to znamená, či už je to skvelá B4-ka, veľmi slušne znejúci Absynth, FM7-ka, absolútne skvelý Reaktor, či vynikajúca Pro53-ka. Našou veľkou výhodou je nesporne fakt, že nás ´ošetruje´ jeden z najväčších odborníkov cez tieto druhy softvéru v Česku. Je to chlapík, ktorý vlastne všetky tieto výrobky zároveň oficiálne testuje, takže k mnohým z nich sa dostaneme niekedy o rok, inokedy i dva skôr, ako sú vlastne vypustené na trh. Kým sa dostane vonku finálna verzia toho, či onoho synťáku, už s ním vieme perfektne narábať. To je super a navyše nás to veľmi baví. Máme toho naozaj dosť. Povedal by som, že v počítači máme softvér tak za dva milióny... Rôzne kompresory, vocodery, syntezátory a tak."
Vráťme sa však ešte k samotnej muzike. Nemrzí vás tak trochu, že mnohé z kapiel, v ktorých ste počas svojej muzikantskej kariéry pôsobili je možné označiť za nedocenené? Snáď ukážkovým príkladom môže byť napríklad formácia Polobozi, ktorá predstavovala vo svojej dobe a na domáce pomery ozaj slušnú elektronickú alternatívu...
"S kapelou Polobozi momentálne pripravujeme nový album. Veľmi sa naňho teším, pretože to je muzika, ktorú mám veľmi rád. Vyjde to dokonca pod krídlami Warner Brothers. Paradoxné je, že Polobozi vlastne nikdy nemali byť ´regulérnou´ kapelou. Sprvoti išlo vyslovene o srandu, všetky skladby som pripravil doma v izbe s tým, že som tam aplikoval systém á la Frankie Goest To Hollywood. To znamená, že som dal dohromady neexistujúcu kapelu. Na novom albume však bude hosťovať zopár zaujímavých hudobníkov, takže to bude mať už predsa len trochu ´konkrétnejšiu´ podobu. Nemáme v pláne koncertovať, pôjde vyslovene o štúdiový projekt. V každom prípade to bude veľmi zaujímavá elektronika."
Vyhovuje vám takáto žánrová rozštiepenosť?
"Maximálne. Sazmorejme, v súčasnosti sú mojou srdcovkou Monkey Business, ale to neznamená, že môj žánrový záber začína a končí funkom. S Ondrom Brouskem sme napríklad veľkí prianivci filmovej muziky. Niekedy v období Vianoc sa chceme pustiť do príprav fiktívneho filmového soundtracku. Chceme to urobiť tak, že si nafotíme nejaké fotografie s hercami, aby to vyzeralo, že ten fil je naozaj nakrútený, normálne dáme dohromady príbeh, scenár... Skrátka, bude to vyzerať ako skutočný soundtrack, akurát k neexistujúcemu filmu. Už sa na to obaja veľmi tešíme."
Tak mi napadá... Prečo vám vlastne nevyšlo to spoločné turné s Jamiroquai?
"Jednoducho to bolo pre nás technicky i finančne neúnosné. Skrátka sme si nemohli dovoliť zaplatiť každý týždeň letenky do Londýna pre celú kapelu, nástroje a štáb. Fakt by sme na tom museli veľa doplácať. Možno by to bola dobrá investícia, ktorá by sa trebárs aj vyplatila, no nám sa to vtedy zdalo byť príšerne drahé."
Ste spokojný so stavom, v ktorom sa vaša muzikantská kariéra v súčasnosti nachádza?
"Môžem povedať, že som maximálne nadšený. Ešte pred pár rokmi by som neveril tomu, že raz príde na koncert nejakej mojej kapely, ktorá sa nikomu nesnaží pchať do zadku viac, ako tísíc ľudí. To je fakt skvelé. Robíme to, čo nás hrozne baví a ľudia nás majú radi. To je asi tá najfantastickejšia kombinácia. Sme absolútne slobodní, môžeme vymýšľať jednu pič...nu za druhou... Fakt sa na tom všetko skvelo zabávame a ľudia s nami."
Nemyslíte si ale, že niekedy to vaše vtipkovanie možno prekročí určité ´konzumné´hranice, takže z vás ľudia majú trošku, povedal by som, zvláštny pocit?
"To je v poriadku. Je to náš typický humor, či už si ho ľudia rozšifrujú, alebo nie. Snáď jedinú rezervu pociťujem, ako som už spomínal, v slabom kontakte so zahraničím. V kútiku duše verím, že pokiaľ by sme povedzme dostali príležitosť zahrať si vonku na nejakom väčšom festivale... Strašne rád by som to totiž ´natrel´ všakovakým tým umelým hviezdam s ofinou padajúcou do očí, ktorá sa klátia na pódiu pri nejaký kostrbatých gitarových riffoch... Na scéne je totiž kvantum zlých, slabých kapiel, ktoré mali šťastie, že sa im s nejakým hitom podarilo preraziť. Som si istý, že pokiaľ by sme dostali príležitosť zahrať si povedzme pred niekým slávnym, určite by sa naša muzika páčila aj ľuďom vonku. Práve ten prvý skok do toho ´veľkého´ sveta je však zo všetkého najťažší. Po technickej i hráčskej stránke sme, dovolím si tvrdiť, dobre vybavený, takže mi neostáva nič iné len veriť, že sa to jedného dňa podarí. "
Igor PETRUŠKA
(Autor článku je redaktorom inzinu Music.box.sk, ktorý rovnako ako Cassovia.sk vychádza prostredníctvom spoločnosti BOX NETWORK.)
Foto: Karol HATALA |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
