Inštrumentalistu, skladateľa, producenta a dirigenta Oskara Rózsu snáď netreba nikomu, kto má v domácej hudobnej scéne aspoň ako - taký prehľad, bližšie predstavovať. Uznávaný hudobník potešil v tomto roku svojich priaznivcov hneď dvoma albumami - debutom ambiciózneho, moderne znejúceho projektu Barflies a na sklonku roka i premiérovým, eponymným titulom svojho Sextetu, ktorý uzrel svetlo sveta pod hlavičkou košického vydavateľstva Hevhetia Records. Dosť dôvodov na to, aby sme využili Oskarovu nedávnu prítomnosť na jam session v košickom Absolut Mystic bare, kde sme uskutočnili nasledujúci rozhovor.
Premiérové albumy Barflies i Oskar Rózsa Sextet-u ťa ako hudobníka predstavujú v dvoch diametrálne odlišných polohách...
"Takáto rozštiepenosť sa stala vlastne mojou prirodzenosťou. Tým, že sa venujem širokému spektru muziky- vyštudoval som vážnu hudbu, zaoberám sa komponovaním filmovej hudby, mám za sebou aj nejaké popové produkcie a tak ďalej, sa stalo pre mňa toto muzikantské hľadanie v rámci rôznych hudobných projektov tým najvzrušujúcejším momentom, či už vo sfére improvizovanej hudby, alebo vlastnej tvorby. Producentská práca - to nie je iba o tom, vedieť ľuďom vštepiť svoju predstavu, ale predovšetkým o tom, vedieť kombinovať. Dať dohromady tím ľudí, ktorý dostane maximálne slobodný priestor pre realizáciu. Akonáhle sa tá energia potom spojí, vzniká niečo veľmi slobodné a zároveň veľmi zaujímavé. To je presne aj prípad tohoto Sextetu, v rámci ktorého sa mi podarilo dať dohromady šiestich, na prvý pohľad možno nie kompatibilných ľudí. Pre mňa osobne to bol jeden veľký otáznik, no zároveň veľké dobrodružstvo, pretože sám som bol zvedavý, ako to vlastne celé bude fungovať. Vsádzal som ale na to, že všetci zúčastnení sú vynikajúci a skúsení muzikanti. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď sú v rámci nejakého projektu tieto faktory splnené, tak sa môžu dať dohromady aj muzikanti žánrovo absolútne odlišného zamerania a sú schopní nájsť nejaký prienik do sféry, v ktorej by sa dokázali stretnúť. Barflies je niečo úplne iné. Je to kapela, ktorá má svoju koncepciu, jasnú predstavu o svojom fungovaní, ktorú sa snažíme napåňať - veľmi koncepčne a veľmi racionálne."
Nevadí ti, že každý z projektov má ambície osloviť úplne iné spektrum poslucháčov?
"Možno áno, ale to v konečnom dôsledku nie je moja starosť. Keď robím hudbu, v primárnej rovine pre mňa nie je určujúce, aké publikum ju bude počúvať a či vôbec nejaké publikum osloví. Áno, pokiaľ si k nej poslucháči nájdu cestu, tak je to pre mňa veľmi príjemná odmena za prácu, ktorú som nad tým, alebo oným projektom strávil, ale principiálne to nie je mojim primárnym zámerom. To, čo robím, robím preto, aby som sa vyjadril, naplnil svoje túžby a cez hudbu, ktorá je pre mňa prostriedkom, nie dôsledkom, mohol ísť ďalej, učiť sa a spoznávať nové veci. A to je v konečnom dôsledku prípad ako Barflies, tak Sextetu. To, čo vravíš je pravda, ale iba na jednej strane. Z primárneho hľadiska s tým možno súhlasiť - cieľová skupina pre Barflies môže byť úplne iná, to znamená mladí ľudia, ktorí sú ochotní počúvať zľahka tanečnú, respektíve elektronickú hudbu. Sextet je naopak akustický projekt, intelektuálne náročný na počúvanie, skôr meditatívny, charakteristický širokými plochami, vyžadujúci si veľkú mieru koncentrácie... Na druhej strane ten, kto je schopný počúvať a obľúbiť si Barflies, si podľa môjho názoru nájde aj cestu k Sextetu. Na istej úrovni prístupu k hudbe už samotný štýl nehrá veľkú úlohu."
Vnímaš teda medzi oboma projektmi nejaký spojovací prvok?
"Kuchynsky povedané, už len ja sám som zrejme tým najvýraznejším spojovacím prvkom. Notabene, hráč na trúbku - ¼uboš Priehradník má takisto veľmi výrazný hlas v rámci oboch projektov. Už tieto dva elementy sú sami o sebe dosť magnetizujúce. Som presvedčený o tom, že ľudia, ktorí majú radi moju hudbu, ktorých zaujíma to, čo robím budú počúvať jedno, aj druhé."
V ktorom z projektov sa najviac odráža tvoje súčasné umelecké myslenie?
"To sa nedá povedať. Okrem Barflies a Sextetu sa totiž venujem ďalším rôznym projektom. V týchto dňoch napríklad vychádza DVD s umeleckým dokumentom o Tatrách od Paľa Barabáša, ku ktorému som komponoval hudbu, čo je zase niečo úplne iné. Je v tom veľa ľudových prvkov, hrá tam napríklad i Stano Palúch na píšťalku a husle..."
Album Sextetu predstavuje okrem iného aj decentnú koketériu s ľudovou hudbou, a to nie len výberom nástrojov, ale sčasti i kompozične. Pokiaľ sa nemýlim, teba experimenty v tejto rovine vždy dosť priťahovali...
"Túto otázku sme s Andrejom Šebanom, v období, keď sme spolu ešte hrávali, riešili veľmi často. Jednoducho povedané, jazz, čierna hudba absolútne dokonalo napåňa vlastnú tradíciu. Ide dokonca vo veľmi širokej línii tradície. To znamená, že keď v Amerike začne mladý človek produkovať hudbu, pokiaľ nie je totálny vizionár, ktorý kašle na všetko, čo bolo pred ním a snaží sa ísť absolútne svojou cestou, tak bude touto tradíciou priam dokonale ovplyvnený. To je pre mladých hudobníkov, ktorí ešte nemajú celkom jasno, ktorým smerom sa budú uberať, veľká pomoc. My sa v našich zemepisných šírkach snažíme zachytávať odlesky tradícii, ktoré našimi tradíciami vôbec nie sú. Ak by som mal zájsť až do hudobnej estetiky, či hudobnej teórie, tak si treba uvedomiť, že čierna hudba je v rámci štvordobého metra založená na akcentoch - druhá štvrtá, zatiaľ čo naša hudba na prvú a tretiu... To zadefinoval už Bartók, ktorý zbieral slovenské ľudové piesne a ktorý vo svojej tvorbe dosť čerpal práve z ľudových motívov, a to ako slovenského, tak maďarského regiónu... To znamená, že zatiaľ čo u nás je ten rustikálny moment smerom k zemi, zatiaľ čo myslenie Američanov, jazz, swing, ide dohora... Tento fakt má natoľko silný vplyv, že to, aby našinec mohol hrať ich hudbu si vyžaduje obrovskú mieru empatie. Na druhej strane, ak má človek otvorené srdce a dostatočnú príležitosť to všetko do seba načerpávať, nevidím dôvod prečo by napríklad nemohol byť fantastický swingový bubeník Japonec... V konečnom dôsledku to takto v rámci hudobnej scény aj funguje. Jeden z najväčších jazzových kontrabasistov je Miroslav Vitouš... Nech sa páči. A takýchto príkladov by som mohol uviesť viac.
Vracajúc sa ale k tej tradícii a uvažujúc nad tým, kam sa môžeme vracať k niečomu, vďaka čomu by sme mohli byť v rámci svetovej tvorby aspoň trošku partnerský - je predsa hlúposť, aby sme vyvážali do New Yorku mainstreamový jazz, to by vyzeralo dosť čudne, vždy sme uvažovali nad tým, ako by sme tieto naše ľudové prvky mohli zľahka implantovať do našej hudby. V jazze je to možno o trošku jednoduchšie, pretože je modálny, využívajúci rôzne stupnice. Mimochodom, naša, slovenská, podhaľanská stupnica je v Amerike nazývaná lidy and flat seven. Je to výsostne jazzová stupnica. Keď som na Berklee povedal, že je to naša ľudová stupnica, všetci boli veľmi prekvapení... To znamená, že tá tradícia tu stále je, akurát sa vždy nejako stráca, zabúda sa n ňu. Posledný z hudobníkov, ktorý v tomto smere vykonal nejakú prácu bol Marián Varga, v ktorého hudbe sú tieto vplyvy veľmi výrazne cítiť. Nechcem, aby to teraz vyznelo tak, že som nejaký veľký folklorista, to zase nie. Ako som spomínal, v poslednom období sa snažím spolupracovať zo Stanom Palúchom, ktorý je v tomto smere naozaj ortodoxný. Jednak preto, že je to huslista a zároveň človek, ktorý pochádza z Kysúc, čiže tie korene má v sebe veľmi silno zapustené. Ako si povedal, s ľudovou tvorbou sa snažím koketovať, no naozaj iba veľmi decentne. Podľa môjho názoru totiž ide o zvukovo veľmi zaujímavú plochu, ktorá by mohla zarezonovať aj u svetového publika."
V tomto ohľade by tvoj chystaný, no zatiaľ hybernovaný projekt s Mariánom Vargom mohol vyznieť naozaj zaujímavo...
"Nepochybne. Tu je skôr problém v tom, že Marián je typ človeka, ktorý nie je energeticky ľahko rozhýbateľný. V súčasnosti by potreboval mať okolo seba crew ľudí, ktorý sa mu bude o všetko starať. Ja som zase človek veľmi vyťažený a nie som schopný sa momentálne venovať iba práci na jednom projekte. Marián potrebuje niekoho, kto by ho neustále ´nakopával´. Vzhľadom na to, že veľmi dlho nehral už nie je v tom tempe a rytme ako kedysi. Tým pádom je ten projekt, bohužiaľ, ´zaspatý´. Ako vravím, Marián nemá síl na to, aby ho inicioval a ja zase nemám toľko času, aby som ho na fúriku dotlačil do štúdia..."
Pri nakrúcaní debutu Sextetu sa v štúdiu opäť po čase zišla jedna z inkarnácii ASH bandu. Nepadlo nejaké slovo o tom, dať zostavu Šeban-Rózsa-Buntaj opäť dohromady?
"ASH band mal svoje zlaté obdobie, na ktoré s úctou spomíname nie len my, ale i mnohí poslucháči. V rámci Sextetu sa ale ASH Band zrkadlí skôr de jure, iba prítomnosťou hudobníkov, ako by ho bolo cítiť zo samotnej produkcie. O tomto ohľade mal oveľa väčšiu váhu prínos klávesáka Mikiho Škutu, alebo dychárov."
Takže táto možnosť zatiaľ neprichdza do úvahy..?
"Myslím, že nie."
Za obdobie, čo ste spolu nehrali sa zrejme vaše muzikantské cesty rozišli úplne inými smermi..?
"Bohužiaľ je to tak, že vždy, keď sa stretneme a dôjde k nejakému náhodnému hraniu tak sa čoraz silnejšie presviedčam o to, že každý z nás sa vydal úplne iným smerom. Nevravím nie, ani nič podobné, no neviem si predstaviť, že by sme spolu v dohľadnej dobe hrali. Otázkou takisto je, na akej úrovni by sme sa vlastne mali šancu stretnúť. Vtedy to bolo všetko veľmi spontánne, intuitívne, nevedomé a energetické. Skrátka sme prišli, začali hrať - voľne, špinavo, ´šmochtlavo´ a hociako, no s obrovskou energiou a vierou. Zatiaľ čo dnes si každý z nás modeluje realitu iným spôsobom. Za seba a možno čiastočne aj za Andreja môžem povedať, že v súčasnosti sme v tom tvorivom procese oveľa viac vedome, čo je na jednej strane dobré, no na strane druhej to predstavuje určitú prekážku. Navyše, ak tie ideály už nie sú jedna k jednej... Andrej má o hudbe úplne inú predstavu, ako ja. Neviem, možno na nejakom jame to môže fungovať, no netrúfam si povedať, aký zvláštny filozofický zázrak by musel nastať, aby mal ASH band aspoň toľko energie, ako kedysi."
Nevnímaš s odstupom času svoje pôsobenie v IMT Smile ako, povedal by som, krok vedľa? Nehovoriac už o tom, že na koncertoch si vďaka svojim technickým groovom častokrát zatienil aj smotného frontmana...
"To je záležitosť, ktorá sa dá iba veľmi ťažko objektivizovať. Na koncerte, na ktorom je povedzme päťsto mladých dievčat a rovnaký počet chlapcov, ktorí tam prišli iba kvôli pesničkám IMT Smile - tí možno ani nemali tušenia, kto tam vlastne na tú basu hrá... Možno tí, ktorí majú vo veciach určitý prehľad sa na to mohli pozerať inak, ale to ja veľmi neriešim. Treba si uvedomiť, že toto je zároveň sféra, ktorou si zarábam na benzín... To znamená, že radšej budem hrať s Ivanom, ktorého si vážim ako hudobníka a skvelého pesničkára, ako by som išiel hrať, ja neviem, trebárs s Hasprovou... To, že som sa rozhodol byť aktívny aj týmto spôsobom bolo moje vedomé rozhodnutie. V konečnom dôsledku, vieš kto svojho času tvoril sprievodnú kapelu Madonny? Victor Bailey, Omar Hakim a Luis Conte (smiech). ¼udia, ktorí sa pohybujú v rámci jazzovej scény, respektíve v nej majú aspoň trochu prehľad sa pri myšlienke zhliadnuť týchto troch pánov na jednom pódiu asi budú potrebovať nadýchnuť z kyslíkovej fľaše, zatiaľ čo možno väčšina ľudí v sále ani nevedela o koho ide... Ja som sa však k týmto veciam nikdy nestaval štýlom - čo to má znamenať, že Bailey hrá s Madonnou..? Práve naopak, snažil som sa všetko sledovať a do posledného detailu vychytať ich prístup k veci. V tomto ohľade je však Amerika oveľa ďalej. Prístup muzikantov k veci rozhodne nie je tak zamindrákovaný, ako u nás, kde je čudné už len to, že niekto ako ja stojí na pódiu s IMT Smile (smiech). Čoby nie, veď som starý poper, že (smiech). Mimochodom, môj veľký sen je zahrať si s Karlom Gottom... S Ivanom sme sa po profesionálnej stránke dali dohromady v období, keď som Richardovi produkoval jeho český album, na ktorý skomponoval polovicu skladieb.
Keď ma oslovil s ponukou na spoluprácu, zrejme dobre vedel, čo robí, pretože videl, ako som jeho skladby schopný posunúť do úplne inej, pre neho dovtedy nepoznanej roviny. Odleskom našej spolupráce sa potom stal jeho sólový album. Podľa môjho názoru má Ivan ďaleko na viac, než čo mu je schopná dať tá kapela okolo neho. Myslím, že to tak cíti aj on. Ono je to všetko ale ovplyvnené do nemalej miery aj tým, že v tejto krajine je naozaj veľmi ťažké robiť hudbu, ktorú by mal človek ambície posúvať vždy niekam ďalej. Pozri, prednedávnom som pozeral koncert Pavarottiho a jeho priateľov, kde spieval naozaj kadekto, od Enrique Iglesiasa, cez speváčku podľa mňa už za zenitom - Annie Lenox. Bol to celé naozaj veľmi smiešne, no na druhej strane sa v istom okamihu objavil na pódiu George Michael a svojim výkonom to tam celé zrovnal so zemou... Na bicie tam nehral nikto menší ako Steve Gadd - v súčasnosti asi najdrahší štúdiový hudobník na svete. Hral tak fantasticky, ešte aj s tým poondiatym Iglesiasom, že som sa nevedel odtrhnúť od televízora. Ja sa v týchto veciach dosť vyžívam.
Ak by som dostal lano od nejakej kvalitnej svetovej popovej kapely, dlho by som neváhal. Bola by to pre mňa obrovská škola. V rámci takýchto popových projektov človek na sebe navyše pracuje úplne iným štýlom - naučí sa svoj prejav kontrolovať - kedy ego áno, kedy nie... Je to dokonca ťažšie, ako v jazze, kde to človek jednoducho ´púšťa´. Tuto na Slovensku ma to však nebaví i keď má človek často veľmi hlboko do vrecka a občas by bodlo si privyrobiť v rámci scény, kde sa točia iné peniaze. Práve nedávnom som sa ocitol v štádiu, keď som nemal doslova ani halier vo vrecku, na čo mi zavolal Peter Cardarelli - jazzový saxofonista, s ktorým som hral v bratislavských kluboch za päťsto korún... Bolo to veľmi zábavné, no vydržal som asi iba tri koncerty. Povedal som, že to radšej pôjdem predávať hot-dogy do Bostonu...(smiech)."
Aký vlastne bude ďalší osud Sextetu? V zostave, ktorú sa ti podarilo dať dohromady figurujú skutočne vychytení hudobníci, pre ktorých určite nepredstavuje ľahký oriešok zladiť nejako voľné termíny pre spoločné hranie. V inej zostave, predpokladám, by to už zrejme nemalo význam...
"Čo som sa s chalanmi zatiaľ zhováral, všetci sa na hranie veľmi tešia. Akurát jediný, s kým som sa nedokázal spojiť je Rado Tariška, ktorý je momentálne veľmi vyťažený najmä v Česku. Bolo by mi veľmi ľúto, keby s nami nehral, no na druhej strane je vždy menší problém, ak bude chýbať niekto z dychárov, ako keď by nebol trebárs bubeník, či klavirista. Momentálne máme v pláne dva koncerty na Slovensku, plus sa črtá nejaké vystúpenie v Poľsku. Nad nejakým veľkým turné s touto kapelou ani nepomýšľame - to by sme museli všetci hrávať za tisícku a potom sa traja tlačiť na jednej hotelovej izbe... Pred polhodinou som telefonoval s Martinom Valihorom, ktorý sem ako vždy dotiahol partiu excelentných hudobníkov - dvoch Nemcov a Gréka a sťažoval sa, po akých ubytovniach musia spávať, že majú na izbe namiesto uterákov také tie tenučké utierky...zlé. Tie podmienky pre hranie sú na Slovensku momentálne naozaj veľmi zlé. Treba si ale uvedomiť, že v prípade Sextetu hovoríme vyslovene o projekte, ktorý ani nemá ambíciu, na rozdiel napríklad od Barfiels, stať sa nejakou ´regulérnou kapelou´.
Igor PETRUŠKA
(Autor článku je redaktorom inzinu Music.box.sk, ktorý rovnako ako Cassovia.sk vychádza prostredníctvom spoločnosti BOX NETWORK.)
Foto (archív): Karol HATALA |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
