"...Amy to vidí tak, že ľudia by sa mali snažiť spolu vychádzať. No ja vravím nie, prečo, kašlime na to. Chybou je pokúšať sa byť milý. Pozývať napríklad herečky na rozhovor o divadle len preto, že ich prenasleduje smola... ...Mám ti odpustiť, lebo bola oveľa lepšia ako ty? Niektorí ľudia sa zmôžu. Však? Na úkor iných. Na to, aby sa mohli zmôcť, musia iní padnúť...
Karierizmus, sila i údel žien, smrť i život divadla... v emotívnej búrke
réžia, scénografia, výber hudby: Róbert Šveda
dramaturgia : Katarína Procházková
preklad: Marián Andričík
hrajú: Miroslav Kolbašský, Peter Orgován, Eva Ryšáková, Mariana Ïurčeková, Beáta Dubielová, Ivan Sogel, Juraj
V réžii mladého tvorcu Róberta Švedu uvedie dnes večer scéna Jorik inscenáciu súčasného anglického dramatika popredných britských scén Davida Hare "Prečo AMY?". Ide o celoslovenskú premiéru.
"Hra reflektuje prechod 70 až 90-tych rokov. To, čo v Anglicku prežili za dvadsať rokov, my sme stihli za desať - revolucionalismus, komercionalizmus... Dostali sme sa tam, kde oni", hovorí režisér. "Konflikt drámy je postavený na: umenie versus komercia. Teda - ponúkneme divákovi to, na čo je naučený z reklám, televízie... alebo mu predostrieme umenie?" Boj o spontánny záujem diváka je každodennou úlohou divadiel a kín. Otázkou je, či vyhrá svet peňazí alebo spoločnosť, ktorá plodí rozhľadeného a sebavedomého, nezmanipulovaného "konzumenta" umenia.
Inscenácia by mala vtiahnuť do deja diváka tým, čo sa nedá prežiť cez film, video. Tej dnešnej /19. apríl 2002/sa to podarilo.
Dominik, jedna z postáv v tejto hre, predstavuje novodobý produkt, zástupcu mladej generácie. Nie je zlý, iba nerozumie. Je to človek bez ideálov. Ak aj nejaké má, hľadá ich okľukou - cez karierizmus, po ktorom podľa neho následuje voľba - môžem robiť, čo chcem. Lenže v tom kolotoči sa na raný ideál často zabúda a mladý človek sa uspokojí sa s tým, čo má. K ideálom sa nevráti. Môže ho tam vrátiť až nešťastná udalosť, ktorá mu umožní prehodnotiť svoje kroky. Na tejto ceste mu pomáhajú dve ženy - manželka Amy a jej matka a herečka Esme, ktorá vie, že je dôležité, či človek to, čo robí, má význam. Nastoľuje tak spomínanú otázku - či divadlo môže niekoho osloviť, či je živé, či je schopné konkurencie filmu...
Autorov text je naozaj príťažlivý aj pre dnešného mladého diváka odchovaného na televízii, reklamách. Možno o to viac, že hovorí aj o tej téme, ktorú máloktorý mladý človek zažil - o neľahkom živote ženy - matky, milenky, manželky, dcéry... ktorá stále, aj v dnešnej dobe, ťahá za kratší koniec vo vzťahu k mužovi, k zaťovi, ku práci, k ostatným ľuďom. Je to silná osobnosť Esme, ktorá sa ale nechá obrať o peniaze, i jej dcéra Amy -Dominikova manželka - ktorá vidí, že jej manžel je karierista, slaboch, nevediaci, kde je sever a kde juh, i že sa štverá po jej chrbte, no ona mu ho z poznania a lásky nastavuje. A je ochotná aj zomrieť. Zomrieť, pretože neprežije vlastnú slušnosť. Ale odohráva sa tu aj zaujímavý vzťah medzi matkou a dcérou: rodinné chyby, vlastné skúsenosti, sklamania, vysnívané ideály...
"Hra je veľmi emotívna, pôsobivá, človek akoby prežíval svoj vlastný osobný život. Struna citu je krehká, dá sa ľahko rozozvučať", hovorí jedna z herečiek na margo práce s inscenáciou, ktorá vraj bola náročná. "Často sme sa neubránili slzám..." Pravdu povediac, aj divák bude mať možno zovretý žalúdok. "Človek robí v živote veľa chýb, možno preto sa táto inscenácia hrala hercom ťažko", dopåňa režisér a ďalej hovorí:
"Snažil som sa akceptovať autora, ale to sa nedá stotožniť s smojim myslením. V texte som urobil posun. Divadlo by totiž malo komunikovať s divákom. V našom prípade s košickým. Inscenácia je tiež malou poctou hercom. Záver som zmenil. Na scénu vystupuje herečka Joriku. Profesionálka, ktorá má svoje medze, a to, čo prežíva, je dôležitejšie ako to, čo robí..."
´Nový´ režisér /Jorik niekoľko rokov viedol Valentín Kozmenko-Delinde/ priniesol v tejto inscenácii, na toto javisko kameru, potlačenie teatrálnych prejavov, zaujímavý prvok, pri ktorom si divák musí zostrihať predstavenie sám. Nielen prijímať spracované. Myslím, že sa mu to podarilo.
Súhlasím tiež s tvrdením, že v prípade tejto inscenácie ide o zrelé štúdiové herectvo. Herci opäť postúpili o kus ďalej. Beáta Dubielová, Eva Ryšáková i Miroslav Kolbašský svoje hlavné postavy precítili tak silno, že divák musí z tohto predstavenia odísť emotívne prešpikovaný, šokovaný.
A nakoniec k téme: Možno by sa zdalo, že ide o tú menšinovú - popri drogám, zneužívaniu, AIDS... Ale od nepamäti sa všetko začína v rodine, pri žene..., pri autorovi. Preto je toto predstavenie pre mladých ako ušité.
O Robertovi Švedovi je potrebné spomenúť, že ide o Košičana, scéne Jorik i košickému divákovi nie neznámeho tvorcu. Bol prvým prevádzkovateľom Scény Jorik od jej vzniku v roku 1995 a "vošiel do dejín" štúdia aj v hereckej epizóde v inscenácii Čajka. Počas pôsobenia v Joriku viedol dramatický krúžok na Gymnáziu Poštová. V roku 1998 založil divdelné združenie mladých tvorcov Quido, kde uviedol svoje prvé divadelné réžie od Edwarda Albeeho Zoostory a Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?. V súčasnosti končí štúdium réžie hraného filmu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
O autorovi
David Hare /1947/ bol zakladajúcim členom slávneho kočovného divadla Joint Stock. Začiatky jeho dramatickej tvorby inšpirovali denníky Franza Kafku /Inside Out/. Už v rokoch 1970-71 bol stálym dramatikom londýnskeho Royal Court Theatre a v Nottingham Playhouse, neskôr sa stáva kmeňovým autorom Národného divadla, ktoré dodnes uviedlo vyše dvoch desiatok jeho hier, fakticky všetky nové texty. Pre Harea je typický konflikt medzi idealistami a pragmatikmi, ktoré prezentoval v jednej zo svojich veľkých trilógií: Racing Demon /preteky s diablom/, Murmuring Judges /Vypískanie sudcov/ a Absence of War /neprítomnosť vojny/, kde prehodnocuje piliere moci anglikánskej cirkvi, britskej justície a parlamentu. Hare je rovnako skúseným scenáristom, filmovým a televíznym režisérom.
Dramaturgia
scény Jorik si zvolila tento titul, aby ním zdôraznila viaceré aspekty svojho programového zamerania. Jedným z nich je viera v elementárnu slušnosť a ľudí, ktorí ešte celkom nerezignoval. Hra hovorí o mieste divadla a modernej drámy ako súčasti umenia, ktoré má svoje opodstatnenie. Zaujímavým motívom hry je aj diskusia životaschopnosti divadla v ére filmovej a video-kultúry, ktorá tak ako kedysi divadlo, hľadá svoje kompromisy medzi originalitou umeleckej výpovede a komerčným úspechom.
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
