Aj napriek tomu, že skupinu Chinaski nemala hudobná kritika za ich jednoduchý a zvukovo možno trocha jednotvárny pop rock nikdy bohvieako v láske, fakt, že ide v súčasnosti o jednu z najpopulárnejších formácií u našich západných susedov je prosto neodškriepiteľný. Ich ostatný, dvojitou platinou ovenčený výberový album „Premium 1993-2003“, mapujúci prvú dekádu existencie skupiny je v súčasnosti najpredávanejším českým titulom v Českej republike (respektíve ním aspoň donedávna bol), ich skladba „1970“ bola v rámci nedávneho udeľovania cien českej Akadémie populárnej hudby vyhlásená skladbou roka 2003... Päť a pol tisíca fanúšikov ´krepčiacich´ v brnianskej Hale Vodová, kde si Michal Malátný a spol. dali zastávku počas svojho nedávneho, úspešného Premium Tour 2004, na ktoré si so sebou ´pribalili´aj slovenskú Pehu však o tom podáva jednoznačne najlepší dôkaz.
V uplynulých dňoch si kapely vymenili garde a Chinaski sa ako hosť Pehy na ich St.Nicolaus Tour 2004 predstavili po dlhšom čase aj na Slovensku. Koncert v Košiciach organizovala umelecká agentúra GreArt.
V Košiciach privítalo obe kapely iba sporo zaplnené Jumbo centrum, čo však výkon oboch formácií nijako neovplyvnilo. Michal Malátný (spev, gitara), Franta Táborský (gitara, spev), Ondøej Škoch (gitara, basgitara, vokály), Petr Kužvart (trúbka, perkusie, vokály), Štěpán Škoch (saxofón), Pavel Grohman (bicie) sa v metropole východu predstavili vo vynikajúcej forme, s hodinovým setom predstavujúcim prierez tým najlepším, čo počas svojej doterajšej kariéry vyprodukovali. Presvedčivými speváckymi i ´hereckými´ výkonmi frontmana, veľmi slušnými inštrumentálnymi výkonmi jeho spoluhráčov (pri hodnotení ktorých by so zvlášť vyzdvihol výkon dychovej sekcie a gitaristu / basgitaristu Ondøeja Škocha) a v neposlednom rade plnou priehršťou hitov, medzi ktorými figurovali i z našich rádií dobre známe skladby ako „Klára“, „První signální“, alebo spomínaná „1970“ sa ´čuňáskom´ podarilo ´predohriať´ Pehe (ktorá podľa môjho názoru odohrala v Košiciach jedno zo svojich najlepších vystúpení) publikum skutočne na výbornú...
Krátko po zvukovej skúške sme zasadli s lídrom Chinaski, spevákom a gitaristom Michalom Malátným na kus reči.
Patríte k poslucháčsky najpopulárnejším zoskupeniam v Českej republike, vaše tituly sa tešia vynikajúcej predajnosti... Napriek tomu si sa ty, Michal, pred časom vyjadril, že na ten svoj skutočne ´veľký´album ešte iba čakáte...
Michal: „V to verím...“
Čo si predstavuješ pod tým termínom ´veľký album´?
Michal: „Snáď každá kapela nakrúti počas svojej kariéry album, ktorý bude pre ňu tým zásadným. Tak, ako bola trebárs „Straka v hrsti“ pre Pražský Výběr, alebo pre U2 „Joshua Tree“...“
Takže zaňho nepovažujete ani superúspešnú „První signální“ (ktorého sa vraj doposiaľ predalo zhruba 60 tisíc kusov pozn.red)...
Michal: „Myslím, že nie. Keď si ten album vypočujem s odstupom času, nájdem na ňom niekoľko skladieb, ktoré vnímam buď ako úplný omyl, alebo ako vyslovene zlé. Našim snom je nakrútiť album, ktorý by ´vydržal´, bol nadčasový... Taký sa nám však doposiaľ nakrútiť nepodarilo.“
Názory hudobnej kritiky na túto kapelu boli vždy veľmi rôznorodé. Na čom sa však názory takmer všetkých kritikov zhodujú je fakt, že v súčasnej zostave to tejto kapele šliape jednoznačne najlepšie...
Michal: „Po mnohých rokoch nás hudobná kritika viac menej vzala na milosť. Dnes už tie kritiky na nás nie sú zďaleka tak hrozné, ako kedysi... Aj podľa môjho názoru je súčasná zostava skupiny najlepšia, akú sme kedy mali. Treba si ale uvedomiť, že napríklad Ondra (Škoch – gitara, basgitara, vokály pozn.red.), ako relatívne najnovší člen, s nami hrá dva roky , takže musel uplynúť nejaký čas, kým sa nám podarilo zohrať sa. V súčasnosti nám to ale šliape naozaj skvele. Máme za sebou veľké turné, na ktorom to bolo, myslím, dostatočne počuteľné...“
Keď sme už spomínali tú hudobnú kritiku... Tá vám, aspoň podľa toho, čo som si mal možnosť všimnúť asi najviac vyčíta prílišnú žánrovú i zvukovú jednotvárnosť vašej produkcie. V minulosti ste mali ambície trocha experimentovať so soundom – vyskúšali ste si prácu s elektronikou, no takisto ste absolvovali úspešné akustické turné. Napriek tomu ste sa nakoniec vždy vrátili do tej svoj viac menej klasickej zvukovej polohy...
Michal: „Ja si myslím, že nám kritici ani tak nevyčítajú to, že by sme hrali vždy tú istú muziku ako to, že sa im naše pesničky zdajú byť príliš jednoduché. Skrátka, že to, čo hráme je prosté a banálne. My sme ale na takejto jednoduchej pesničkovej muzike vyrástli! Tri akordy, sloha, refrén – to nám ide najlepšie. Čo sa týka zvuku, máme ho taký, aký nám podľa mňa najviac sedí.“
Fakt, že na ostatnom odovzdávaní Andělov bola vaša skladba „1970“ vyhlásená skladbou roka 2003 teda pre vás musel byť vzhľadom na vyššie spomínané skutočnosti do istej miery prekvapením...
Michal: „Pre mňa to v každom prípade prekvapenie bolo. Naozaj som to nečakal. Nemal som totiž pocit, že sa nám podarilo vytvoriť čosi tak jedinečné, alebo výnimočné, že by sme za to mohli dostať nejakú cenu.“
Osobne si myslím, že v prípade skladby „1970“ zohral úlohu skôr ten podarený text, ako samotná muzika...
Michal: „Aj ja si myslím, že dosť zapracoval práve ten text, aký sa ti podarí napísať možno iba raz za život,v tridsiatich troch...“
Zatiaľ čo donedávna bola tvorba repertoáru v rámci tejto kapely výsadou troch ľudí – tvojej, Frantovej a Pavlovej, súčasnosti sa na nej podieľajú de facto všetci členovia...
Michal: „Áno, v súčasnosti sme v stave, keď je každý člen skupiny schopný skomponovať pesničku, a to ako hudbu, tak i text. Osobne som z toho nadšený, i keď potom v štúdiu, pri nakrúcaní nastávajú určité problémy, keďže každý z nás má k tej svojej pesničke určitý otcovský vzťah a chcel by, aby na albume znela presne podľa jeho predstáv... Aj keď sa tým pádom o to viac hádame, takto je to podľa mňa oveľa lepšie.“
Kto, alebo čo potom predstavuje ten ´filter´ nápadov, ktoré na album zaradíte a ktoré naopak nie? Alebo fungujete na princípe práva veta?
Michal: „Právo veta funguje iba málokedy. Ak už k nemu dôjde, tak ho obyčajne vysloví autor nápadu. Ono je to obyčajne tak, že s každý nápadom sa pohráva vždy celá kapela – robíme s ním, rôzne psie kúsky a keď sa nakoniec nevieme dohodnúť, rozhodnutie ostáva na autorovi. Ale ako vravím, tento spôsob využívame iba pri vyslovene patovej situácii.“
Máš pocit, že po odchode Petra Rajcherta sa kapela zbavila toho, povedal by som, vnútorného pnutia, daného konfliktom dvoch výrazných osobností, ktoré z nej za čias jeho pôsobenia v Chinaski bolo cítiť?
Michal: „Petr s nami nehrá už štyri roky a presne tak dlho nám trvalo, kým sme dokázali tejto kapele dať novú tvár. Kým sa nám podarilo dohodnúť sa, ako by to malo znieť, ako by to malo vyzerať... Práve v tom medziobdobí sme vydali album „Nanana a jíné popjevky“, na ktorom sme skúšali nejaké nové postupy a tak. Mnohí nás vtedy obviňovali, že sme dosť vymäkli, ale my sme to prosto chceli začať robiť inak. Začali sme pracovať s novými hudobníkmi, novým producentom... Myslím, že z posledného albumu je cítiť, že kolektív ľudí, ktorí v súčasnosti tvoria skupinu do seba, ako sa vraví ´zaklapol´. V minulosti bol tvárou skupiny človek, ktorý ani nekomponoval hudbu, nepísal texty, dohromady ani nespieval iba hral na saxofón, no napriek tomu za ňu hovoril, prezentoval ju v médiách... To nás štvalo a práve to bol dôvod, prečo sme sa nakoniec rozišli.“
Aj napriek tomu, že ste de facto súčasťou mainstreamu, je váš vzťah ku komercii dosť zvláštny. Na jednej strane úspech v hitparádach, vypredané koncerty, spomínaná vysoká predajnosť albumov, na strane druhej nie práve vrelý vzťah k tým možno síce častokrát nie veľmi príjemným, za to však v rámci komerčnej scény nevyhnutným, ´mimohudobným´ veciam, ktoré predstavujú pre kapely vo vašej pozícii určitú dph za úspech...
Michal: Veď práve. Mňa baví stáť na pódiu a baviť ľudí, nie to množstvo vecí, ktoré s muzikou dohromady vlastne ani nesúvisia, ale jednoducho ich robiť musíš x-hodín denne...“
Pred časom si sa nechal počuť, že hitovka „Klára“sa ti vlastne vôbec nepáči... Aj to bol dôvod, prečo ste ju na nejakom vystúpení, respektíve vystúpeniach odohrali s nemeckým textom?
Michal: „Nedá sa povedať, že by som „Kláru“ vyslovene nemal rád. Pokiaľ by to bola nejaká ´ôsma skladba z albumu´, tak by som ju mal dokonca veľmi rád. V rádiách sa však natoľko ´rozmydlila´, až mi trošku začala liezť na nervy. Potom prídeš na koncert a všetci chcú počuť práve „Kláru“. Priznám sa, trocha nám to začalo liezť krkom, tak sme sa rozhodli, že si urobíme srandu a dali sme ju v nemčine... Nechcem však, aby to teraz vyznelo tak, že si za svojimi pesničkami nestojíme, to vôbec nie. Ak by sme si o nejakej pesničke mysleli, že ide o úplnu srač.., tak si píš, že ju na album nedáme.“
Ak by si mal stručne zbilancovať uplynulú dekádu fungovania skupiny...
Michal: „To je ťažká otázka. Sekec, mazec, blázinec (smiech)... A v neposlednom rade neustále zmeny zostavy. Na prvom albume hrajú iní ľudia, ako na druhej, na tretej zase iní, na štvrtej a piatej takisto... To znamená, že máme za sebou desať rokov hľadania. Našťastie, zdá sa, že to nebolo zbytočné.“
Igor PETRUŠKA – autor je redaktorom inzinu music.box.sk, ktorého vydavateľom je Box Network - vydavateľ Cassovie.sk
Foto: Karol HATALA |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
