Oslavy Dňa mesta Košice patria k vrcholným sviatkom, či ak chcete festivalom na východe Slovenska. Tie tohoročné sú na rozdiel od predchádzajúcich programovo trochu menej nabité, čo je v súlade s ekonomickým postavením mesta pochopiteľné. „Košické Benátky“ sú už minulosťou, ale stále ostáva dosť atrakcií, kde sa môžu ľudia dobre zabaviť. Rozhodli sme sa každý deň zmapovať aspoň niektoré z nich.
1. deň, 1. 5. 2004 - sobota
Vstupom do Európskej únie sa dosť výrazne zmenila rétorika ľudí prehovárajúcich k davu. Rovnako tomu bolo i pri slávnostnom spustení prevádzky Detskej železnice v Čermeľskom údolí. Je skutočne obdivuhodné, že táto stále technická pamiatka stále funguje a dokáže potešiť hlavne deti, ktorým je určená.
Z novinárskeho hľadiska to bolo až stereotypné. Vyrečnia sa zástupcovia mesta, ŽSR, DPMK, prestrihne sa páska a vláčik je pripravený na prvú sezónnu oficiálnu jazdu. Nechýba každoročné divadielko – do vagóna pristúpia chlapíci vo westernovom oblečení, ktorí nesú zločinca. Po ceste vláčik prepadnú jeho kumpáni a zločinca oslobodia.
Keď som sa pýtal „westerňákov“ z Via Cassa, čím sa líši ich tohtoročný prepad od minuloročných, odpovedali: „Je to to isté“.
Treba však povedať, že tieto akcie, nech sa pravidelným návštevníkom zdajú akokoľvek stereotypné, sú určené predovšetkým deťom a tie sa bavili dobre, takže to plne splnilo svoj účel.
Ak v celom procese možno rátať nejaké zmeny, tak boli tri. Pri slávnostnom ceremoniáli proti vlaňajškom nehrala skupina Veslári, ale Veteráni. Prišlo podstatne menej ľudí ako po minulé roky, čo je vzhľadom na predošlé tlačenice a zúfalé pohľady detí snažiace sa dostať do vláčika tiež pochopiteľné. Mnohí dali prednosť neskorším jazdám, nie premiérovej.
Treťou odlišnosťou bola spomínaná rétorika ľudí otvárajúcich vláčikovú sezónu. Koľkokrát v ich prejavoch padlo slovné spojenie „Európska únia“ by bolo ťažko spočítateľné aj keby na to nasadili všetkých jej komisárov. História vláčika v Čermeľskom údolí však siaha po rok 1955, neviem čo to má s EÚ spoločné, ale také sú moderné trendy a ideologická propaganda si vždy nájde cesty a spôsoby...
Počasie bolo nádherné, príchod do rekreačnej oblasti Alpinka však trochu prekvapivý. V tomto termíne tu totiž každoročne robilo svoje oslavy SD¼, takže detičky mali veľa príležitostí na rôzne súťaže a zábavy. Po „esdeľáckom“ politickom kolapse sa tu teraz veľa nedialo. Neviem, možno sa SD¼ už stiahlo niekam hlbšie do lesov, ale z detských atrakcií bol na Alpinke len nafukovací hrad a jazda na poníkoch.
Vcelku milým prekvapením bol počin Mestských lesov. Súčasťou programu osláv bolo totiž otvorenie náučného chodníka, ktorý začína na Alpinke približne oproti zastávke vláčika na druhej strane asfaltky. Spoznáte ho podľa schodov vedúcich do lesa.
Tento chodník má 1500 metrov a nachádza sa na ňom 10 informačných tabúľ. Je to jednoduchá a príjemná prechádzka, ktorú zvládnu aj deti predškolského veku. Spomínané tabule poskytujú základné informácie o ekosystémoch, pohybu vody v prírode, lesoch, zvieratách a podobne. Trasa končí v údolí Diany, odkiaľ sa dá asfaltkou vrátiť na Alpinku.
2. deň, 2. 5. 2004 - nedeľa
Bol to nádherný deň a prímestské rekreačné zóny sa začali napåňať ľuďmi už od skorého rána. Hlavným ťažiskom programu osláv boli folkloristické vystúpenia na Dolnej bráne v centre mesta, ale radšej som sa pripojil k tým, čo pochopili, že konečne sa už dá váľať na tráve a je jedinečná príležitosť nájsť si čas na dopoludnie, kedy sa dá ležať hore bruchom a čumieť na mraky. V programe ma však zaujalo vystúpenie folklórneho súboru Beľanka z Košickej Belej, tak som do mesta predsa len prišiel. Cudzie svadby som mal vždy rád a naviac, program sľuboval, že to nebude len také bezbrehé ujúkanie, ale solidná rekonštrukcia svadby z čias, kedy naši predkovia pobehovali po vidieku vo vyšívaných krojoch a ctili si mnohé obyčaje a tradície, čo zavial čas.
Súdiac podľa množstva cyklistov a rodiniek, čo okupovali okolité lesy, som predpokladal, že v meste nájdem pred pódiom len náhodných chodcov. Kruto som sa zmýlil.
Okolo stánkov na trhu tradičných remesiel sa premieľali davy. Vyrezávané sošky, ľudové výšivky, umelecké dielka pletené z drôtu – to všetko značilo, že sa v našej krajine nájde ešte dosť šikovných ľudí, čo dokážu zachovať ľudové umenie a snáď z neho aj prežiť, ak nie slušne žiť.
Na pódiu sa práve predvádzala Čarnica – pekné dievčatá, príjemné melódie so strhujúcim rytmom, krása krojov – nečudo, že boli všetky miesta na sedenie obsadené a okolo ešte v niekoľkých radoch postávali ľudia.
Potom prišiel rad na Beľanku. Táto folklórna skupina vznikla v roku 1985 z čistého nadšenia zachovať ľudové zvyky a tradície aspoň v pódiovom prevedení. Sympatický bol aj vekový rozptyl členov súboru. Od iskrivej mladosti až po penzijný vek.
Ako mi krátko pred vystúpením povedali, ich program je rekonštrukciou svadby asi tak zo 40. rokov minulého storočia tak, ako sa odohrávala u nich na dedine. I keď tu dominoval abovský folklór, v tom čase už predsa dochádzalo k určitému kultúrnemu prieniku medzi regiónmi a tak sa okrem abovských piesní do ich repertoáru dostali aj iné známe ľudovky.
Divadelno-hudobné predstavenie tohto druhu by si snáď zaslúžilo aj filmové spracovanie ako dokument, s ktorým by sme sa nemuseli hanbiť nikde na svete.
Pytačky, zásnuby, odpytovanie, svadba, sviečkový tanec, snímanie venca, rejdový tanec – to všetko pôsobila ako exkurzia do ani nie tak dávnej, ale nebyť folkloristov, azda už zabudnutej minulosti. Nie len postarší, ale aj kopec mladých ľudí pozerali na podarené predstavenie. Amatérsky súbor vďaka svojmu nasadeniu naozaj zaujal, takže som kvôli nemu zmeškal začiatok hokeja. (Vyhrali sme 8:0 nad Dánmi).
Slavomír Szabó
|
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
