Festival Nezávislých divadiel Slovenska úspešne pokračuje: Actores opäť zaujali, prekvapili
@ Kultúra -> Divadlo
Apr 09 2002 - 17:54 GMT
|
Keď obecentsvo v divadle vstáva zo stoličiek a dlho neprestáva tlieskať, oceňuje dielo z rôznych príčin. Možno aj preto, že herci sa silno dotkli niečoho možno menej známeho, možno iba tušeného, odokryli niečo, čo sa nás priamo netýka a predsa dotýka...
Rožňavské divadlo Actores má v Košiciach svojho diváka. Oprávnene. V štúdiu Štátneho divadla mu opäť naservírovalo jednu lahôdku zo svojho jedinečného repertoáru. Vystúpilo tu v rámci Festivalu Nezávislých divadiel Slovenska s inscenáciou "Pokrvné puto" na motívy Athola Fugarda, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý hru napísal v roku 1961 a získal si ňou svetové uznanie. Vďaka hlbokým ľudským myšlienkam je aktuálna dodnes.
Hoci toto dielo nemôžem porovnať s iným - televíznym či divadelným spracovaním - trúfam si povedať, že Fugardov tragikomický príbeh dvoch bratov, existujúcich na pokraji biedy so silnou túžbou po vlastnej budúcnosti, ktorí si vo svojom svete predstáv a hier spôsobujú rany poníženia, ale zároveň sú spojení jediným putom, putom ich bratskej lásky - Actores pochopili a zahrali opäť prekvapujúco vynikajúco. Určite nebolo pre dvoch hercov Petra Szöllösa a Róberta Kobezdu jednoduché nájsť polohu, v ktorej musí byť človek - niečo medzi chlapcom a chlapom - hravý a zároveň predostierajúci nám tie najvážnejšie, možno i najsmutnejšie pravdy. Téma biedy, rozdielov medzi "čiernymi" a "bielymi"... sa určite dotýka nás všetkých.
"Je pravda, že "Pokrvné puto" má u divákov úspech", hovorí režisérka Táňa Masníková. "Na prvý pohľad by sa zdalo, že táto tématika je možno príliš silná pre našinca. Ale nie je to pravda, pretože by nás malo zaujímať všetko, čo sa na svete deje. Napríklad v Afrike, Južnej Amerike, možno v Ázii, je takáto bieda a všetko s ňou spojené, úplne bežná vec. A my o tom nevieme. Tu nejde iba o to, že niekto je beloch, niekto černoch. Ale že sa robia rozdiely a inak sa pozeráme na toho ktorého človeka. Nepripadá mi súdiť, ako by sme sa mali pozerať, ale v každom prípade ľudskosť ako taká, humánne myšlienky ako tolerancia a podobne, sú prvoradé. Akonáhle si uvedomíme tieto fakty a v každom ohľade a prípade, tak je to dôležité pre budovanie spoločnosti, pre myslenie ľudí, pre samotného človeka. Zrazu nastane zmena - budeme vedieť byť iní, ľudskejší a dokonca sa nám bude žiť ľahšie. Táto inscenácia bola podávaná hravo a život je určitá hravosť, ľahkosť, úsmev, láska, nič na tom nie je. Touto inscenáciou sme akoby aj chceli povedať: Jednoducho sa postavme k zložitým veciam, buďme k sebe milší, dobrí a bude sa nám lepšie žiť. Aj naši dvaja hrdinovia - napriek tomu, že ich život je plný biedy a túžby po krajšej budúcnosti, je aj hravý a krásny."
Actores sú divákovi známy viac ako autorské divadlo, viac experimentálne, štylizované. Tentokrát siahla režisérka po Fugardovi. "Vybrala som si ho aj preto, lebo je to autor, ktorý sa hráva na svetových javiskách. Na Slovensku je menej známy. Fugard je zaujímavý aj tým, že ponúka veľmi kvalitnú hru ako herecký part. V tomto prípade nejde o žiadne réžijné predstavenie. Ide o to, ako herec dokáže spracovať autorove myšlienky, motívy, podtexty, ktoré sú uložené pod replikami. Čiže poskytuje možnosť aj divákovi precítiť text, hru a všetko, čo sa deje. Okrem toho, aj v budúcnosti budeme siahať po realistických tituloch, lebo herectvo ako také je veľmi dôležité. Herec musí zvládnuť aj štylizáciu, ale aj základ - realistické, psychologické herectvo. Je to normálne a v alternatívnom divadle to považujem za nutnosť."
Nezávislé divadlá väčšinou pracujú na báze kolektívnej tvorby. Podľa Táni Masníkovej je to nevyhnutné. "Akonáhle nejde o kolektívnu prácu a režisér si presadzuje iba svoje myšlienky a neberie hercov ako rovnocenných partnerov, predstavenie nebude také bohaté, bude jednotvárne, režisérske."
Možno aj preto Actores núdzu o divákov nemajú doma ani v zahraničí. V novemberi vraj odohrali dvadsať predstavení. Prečo? Lebo hrajú to, čo hrajú a hrajú ako hrajú. Snažia sa zachytávať malomeštiactvo a človeka hlavne z tej boľavejšej stránky. Okrem toho, Actores na svojich atorských predstaveniach neustále pracujú - zdokonaľujú ich. Hoci Táňa tvrdí, že im dajú oveľa viac zabrať ako keď pracujú s cudzími textami. "Omnoho ťažšie sa rodia v našich mozgoch, v nás, skrz naše pocity..."
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
