13. 7. – 12. 9. 2004
Múzeum Vojtecha Löfflera, Alžbetina 20
Anton Ihnát (5. 8. 1951, Jastrabie – 23. 2. 1997, Košice) pôsobil v Košiciach. Výtvarne sa profiloval ako samouk, sporadicky vystavujúci na uliciach. Školou mu bola vlastná skúsenosť. Cez počiatočné napodobovanie, krajinomaľbou sa prepracováva k originalite. Prirodzené výtvarné vzory – v začiatkoch Mousson, Ajvazovsky, Šiškin, neskôr jakoby, Gogh – sú pre neho výzvou, nie inšpiráciou.
Svoje maliarstvo vníma ako návrat k tradičnej moderne. Rád experimentuje. Do obrazov vtláča dlane, vpisuje literárne texty, alebo ich skladá z kúskov potrhaného a pomaľovaného plátna, dotvoreného podľa námetu farbou. S malou prestávkou, spôsobenou zmenou spoločenských pomerov v novembri 1989, na ktorých sa podieľal, jeho maľovanie možno zhrnúť do viac ako desiatky rokov. Počas nich sa výtvarne osamostatňuje, hľadá aj nachádza vlastnú tvár. Živí sa samostatnou tvorbou. Chce ostať nezávislý, preto odmieta členstvo v umeleckých spolkoch. Nečakaný úder choroby však nepovolil dokončiť započaté. Umiera predčasne vo veku nedožitých 46 rokov.
Z početnej pozostalosti približne 25 olejomalieb stredného a väčšieho formátu môžeme pokladať za jeho umelecky najzrelšie. Nenávratne stratený zostáva cyklus asi 30 študijných kresieb a náčrtov pre pripravované obrazy, ktorý vznikol počas autorovho pokusu o arte-terapiu na Psychiatrickej klinike v Košicach.
Napriek zlomkovistosti, poznačenej hľadaním, olejomaľby Antona Ihnáta pôsobia uceleným dojmom, silným, miestami expresívnym výrazom. Dominuje kruh, zachytávanie ľudských osudov, spirituálna snová poetika a kontemplatívne prostredie. Nepokojne vibrujúce čiary, obrazmi akoby pretekajúce. Do seba sa stláčajúce obrysy farebných plôch predstavujú výstižnú charakteristiku jeho maliarskeho rukopisu.
Súborné výstavy mal v Košiciach (1997, 2001) a v Michalovciach (1998).
Kurátor výstavy: Štefan Lazorišák |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
