V osudovej nevyhnutnosti nádej Napriek tomu, že Valentín Kozmenko-Delinde ako režisér "opustil" scénu Jorik, na ktorej päť rokov experimentoval s dielami svetových klasikov nesporne zaujímavo /momentálne je šéfom činohry Štátneho divadla Košice/, Jorik nadaľaj uvádza tie diela svetovej drámy, ktoré sa stali medzníkmi divadelnej tvorby. Medzi takýchto autorov patrí aj nositeľ Nobelovej ceny Maurice Maeterlinck /1862 - 1949/ z belgického Gentu, známy inovátor štruktúry drámy a symbolista. V hre Slepci, ktorej inscenačnú podobu v réžii Matúša Oľhu dnes večer uvedie scéna Jorik o 19. hodine, vytvára alegóriu ľudstva, ktoré rezignovalo na aktívny prístup k poznaniu a prežívaniu.
Skupinu slepcov vyvedie z ústavu starý mních v jesenné predpoludnie na vychádzku do blízkeho lesa. Počas cesty umiera. Slepci ostanú bez vodcu, nevšimnú si to, repcú a sťažujú sa. Ide o nevidomých rôznych generácií - od najstarších po mladú krásavicu. Deväť účinkujúcich /Miroslav Kolbašský, František Dolejší, Ivan Sogel, Juraj Fotul, Richard Tilinger, Peter Orgován, Beáta Dubielová, Mariana Ïurčeková, Eva Ryšáková a Viktória Kažimírová/ vám chce dramaticky ba až tragicky vypovedať dej o človeku ako takom, resp. o filozofii dejín. Celá akcia sa rozbieha v banálnych, subjektívnych ponosoch. Nejde o dialógy, ale skôr do neznámeho priestoru prenášané nesúvisiace poznámky jednotlivých aktérov. Tragédia sa odvíja vtedy, ak si títo nevidomí uvedomia, že ich život môže bez vodcu skončiť tragicky. Vyslobodením alebo nádejou pre nich je dieťa, ktoré je s nimi a vidí.
Dramaturgička /zároveň riaditeľka divadla/ Katarína Procházková vsadila v prípade dnešnej premiéry na text. "Maeterlinck napísal Slepcov v roku 1890. Ich kúzlo, ako vlastne vo všetkých jeho drámach, tkvie v statickosti, pripomínajúcej archaické grécke chóry. Dramatické pnutie v divákovi vyvolá práve tá strnulosť, takmer civilná nehybnosť. Na Slovensku doposiaľ Maeterlinckovych Slepcov neuviedlo žiadne divadlo azda práve z obavy spomínanej Maeterlinkovej zdanlivej meravosti. Išli na dračku skôr ako čítané diela. Až neskôr autor usvedčuje svojich oponentov, že krásno i gagy možno nájsť aj vo všených tragédiách a netreba sa báť ich témy priviesť na javisko. Maeterlinck prilákal diváka do divadla aj napätím, ktoré vytvárali herci tým, že šepkali na javisku pri jednej lampe. A jeho hry mali obrovskú divácku odohru aj v čase, keď sa tancoval kankán. Maeterlinck sa tiež vydáva často na cestu od viditeľného k neviditeľnému. Ide mu zachytenie čohosi, čo človek rozumom nedokáže pochopiť. Obdivoval včely, mravce, a keď došiel k človeku, ťažil z tohto odpozorovaného tápania. Páči sa mu človek, ktorý nejde naisto, ktorého neovláda len vedecko-technická revolúcia, striktné ideológie, na ktoré on počas života natrafil. Inklinuje k tomu, aby sa človek sám trochu staral o seba. V tom neurčitom a tragickom sa zaskvie ľudská duša ako krásna a jedinečná..."
Pre režiséra Matúša Oľhu, ktorý do Košíc prišiel ako hosť z martinského divadla, a ktorý sa orientuje na realistickejšiu dramatiku, a v poslednom čase na našu klasiku, sú Slepci akýmsi vybočením: "Verím, že práve experimentálne štúdio Jorik, ktoré odvážne siaha po svetovom repertoári, je ten správny priestor, kde sa dá uviesť aj taký špecifický text ako sú Maeterlinckovi Slepci. Je to reakcia na istý boom a optimizmus vedeckého poznania na konci devätnásteho storočia, kedy si ľudia mysleli, že také exaktné poznanie prírody aj človeka, im pomôže lepšie žiť. A táto hra je výsledok istej skepsy na túto tendenciu. Muslím si, že je to podobná situácia dnešnej. A že je to hra, ktorá hovorí o temne v človeku, o istých neznámych silách, ktoré modelujú náš život do väčšej miery, ako sme si ochotní pripustiť. V tom je vzrušujúca. Formálne to bolo vždy novum. Maeterlinck sa cituje od antických, tragických autorov cez Shakespeara ako novátor, pretože jeho hry nevynikajú zvláštnou príbehovosťou, ale jasnou ostrou situáciou. V tomto prípade sú to slepci, ktorí stratia svojho vodcu. To je prvý plán veci. Hra sa nám javí aj ako isté podobenstvo o živote človeka a o medziach, ktoré jesvujú v jeho poznaní vlastnej existenčnej situácie."
V tejto hre i inscenácii nemožno hovoriť o sólistoch a protagonistoch. Ide o chór ľudí s jednym postihnutím a ich charakterové odchylky sa odvíjajú od tej situácie, v ktorej sa momentálne nachádzajú. Aj keď v kútiku duše sa Maeterlink zahráva s týmto slepeckým ústavom na ostrove a jeho púťou do neznáma ako alegóriou ľudstva, ktoré rezignovalo na poznávanie a na pasívne prežívanie. Lebo aj v ťažkej situácii je potrebné sa orientovať. "Hra je stavaná na dramatickom paradoxe, že divák je trochu viac ako herec - sleduje proces, ako si herec uvedomuje svoju situáciu. Je to pre herca neľahká úloha, pretože si to vyžaduje súdržnosť, jednoliatosť kolektívu. Je to niečo archaické, lebo chór existuje v divadle od antiky. A vždy ak je na scéne chór, hovorí sa o zásadných veciach ľudskej existencie", dodal režisér. Na javisku zaznie Ravelovo Bolero, ktoré režiséra inšpirovalo azda aj preto, že Maeterlinck najviac inšpiroval svojou tvorbu M. Ravela. "Je vzrušujúca svojou magičnosťou, je nesmierne dramatická, akoby vťahovala, ilustrovala istú situáciu v ´našej´ hre - postupné približovanie akejsi osudovej nevyhnutnosti. Sugestívny motív veľakrát sa opakujúci je ako ďalší herec v hre." Pod scénografiu sa podpísal Štefan Hudák.
Maeterlinckovi Slepci nesporne ponúkajú človeku zaujímavý pohľad na tému, ktorú rozoberá, i na samotný život. Možno aj, ako bolo spomínané, jeho diela prilákali divákov do hľadiska aj v časoch, keď sa ľudia väčsinou radšej zabávali /vlastne kedy tak tomu nebolo/. No obávam sa, že to, čo "dnešní" protagonisti stvorili, napriek prítomnej dramatickosti, ktorú sa im podarilo na javisko dostať i výstižnej scéne a vzrušujúcej hudbe, by sa predstavenie pokojne zmestilo i do rozhlasovej podoby. 1. december 2000
¼udmila Paňáková
Foto: Karol HATALA, Matúš O¼HA |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
