Múzeum Vojtecha Löfflera, Alžbetina 20
23. 7. - 5. 9. 2004
Ingo GLASS, narodený v Timisoare v Rumunsku v roku 1941, si po absolvovaní Inštitútu výtvarného umenia „Ion Andrescu v Cluj Napoca“ v roku 1967 vybral profesionálnu dráhu, ktorá vôbec neniesla znaky pohodlnosti.
Nevybral si návrat do rodnej oblasti Banatu, kde sa mal stať profesorom, ale považoval za vzrušujúcejšie, respektíve za priekopnícke to, že spolu s inými „šialenými krásavcami“ vtedajších čias založili múzeum súčasného umenia v Galati, na juhu Dunaja. Boli to časy nie práve najšťastnejšie z hľadiska voľnosti prejavu a umeleckého vyjadrovania sa.
Po úspechu v práci a vďaka cieľu, ktorý si vytýčil ako umelec - výtvarník, sa stal zamestnancom nemeckého kultúrneho Inštitútu „Schiller“. Od tohto momentu sa začala krížová cesta (kalvária) posledného obdobia živobytia v Rumunsku. Krížová cesta bola spôsobená jednoducho z nasledovného dôvodu - na jednej strane si sťažoval a chcel byť slobodným ako človek a duša – a na strane druhej chcel opustiť tých, ktorí ho podozrievali z nedostatku lojality voči rodnej krajine. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo dostať súhlas autorít, ktoré urobili všetko preto, aby sa zbavili jednej nepohodlnej osobnosti, ktorá sa neprispôsobila zásadám. V Nemecku si našiel prácu v Mníchove, v rámci smerovania mesta k umeniu. Z tejto pozície sledoval presadzovanie vzťahov so všetkými krajinami sveta, prednostne s krajinami z východného bloku. S Rumunskom menej, lebo nebol akceptovaný komunistickou vládou, s Maďarskom trvalo. Cez tento postoj voči výtvarným umelcom, ktorí žili v socialistickom tábore zistil, že väčšina z nich má, reprezentuje ozajstné hodnoty, preto by mali mať nárok na uznanie a ich rešpektovanie za tvrdo vykonanú prácu v odbore výtvarného umenia. Takto objavíme sentiment, ktorý ho prenasledoval dlhý čas doma v Rumunsku, kedy aj on mohol existovať za podmienok, ktoré vôbec neboli povzbudzujúce vo výtvarnom súperení.
V rokoch, keď Ingo Glass pracoval v Rumunsku sa mu podarilo zosobniť štýl v sochárstve, typ umenia, v ktorom sa špecializoval.
V čase, keď sa usadil v Galati, sa mu začala kariéra a zároveň dostal príležitosť dozvedieť sa o aktivitách najznámejších domácich umelcov. S istotou bol to prvý krok pre vyjasnenie vyjadrenia reprezentovania v sochárstve. Vo všeobecnosti ho železo a špeciálna oceľ fascinovali. Táto záľuba vznikla aj preto, lebo jeho pracovisko bolo v blízkosti dôležitej oceliarne, ktorá bola situovaná v juhovýchodnej Európe.
Nič nie je náhodné, a teda ani to, že sa práve tu narodila prvá práca zo série siedmych kolosov. Tieto kolosy budú musieť strážiť napokon všetky brehy Podunajských krajín. Galati (Rumunsko), Dunaújváros (Maďarsko) a Neu-Ulm (Nemecko) sú zatiaľ impozantnými vlastníkmi kozmickej štruktúry z ocele, ktorá symbolizuje ideu neustálej existencie vo vesmíre a v čase, ale aj vzájomného porozumenia medzi ľuďmi.
Je nesporné, že práve toto obdobie „galateana“ ho mitivovalo, aby si zadefinoval svoj výber a rozhodol sa pre nonfiguratívne výtvarné umenie. Potom v duchu sebaistoty, vo svojej vnútornej predstavivosti krásy si naznačil jeden program na dlhodobom základe, ktorý po etapách prehlboval. Najprv pomerom veľkosti a potom pokračoval oveľa komplexnejšie, a to: formou – farbou–vesmírom– časom.
Táto výstava je potvrdením splnenie cieľa, ku ktorému sa dostal v pláne svojej špecifickej tvorby. Počas tvorby môžeme objavovať vesmírne zloženie, teda menšie alebo väčšie rozmerné spracovanie z nekonečného materiálu hliníka a ocele. Toto prinúti divákov, aby meditovali nad pomerom : forma– vesmír–čas.
Z hľadiska výtvarného, (plastického), expresívneho predstavuje Ingo Glass kocku, trojuholník a kruh ako základy geometrických modulov a zároveň aj im predurčené základné farby ako je modrá, červená, žltá.
Na začiatku teórie povýšenia formy (tvaru) veci od Johannesa Ittena Ingo Glass akceptoval časť – štvorec, trojuholník a kruh – ,teda formy, ktoré sú predstavované niektorými ako pojmy vonkajších kritérií, ale neakceptuje im navrhnuté, pridelené farby.
Kruhu, ktorý symbolizuje nekonečno, pohyb bez začiatku a konca, neustále tvorenie, Ingo Glass pridáva jednu teplú farbu a to červenú. Nie studenú modrú, ako to praktizuje Itten. Červenú prirovnáva ku vitálnemu princípu, zásade ( krv – energia – oheň – slnko – pohyb). Naopak, modrá farba sa stane farbou štvorca, teda geometrickej formy, ktorá je spojená so zemou, s „ tvorivým vesmírom“ v zmysle dosiahnuť „upevnenie v dokonalosti“. Zároveň je modrá farba preferenciou Ingo Glassa, a vsugerúva kontrast nekonečného vesmíru, ale aj možnosť zmeny imaginárnej reality. Žltá je určená trojuholníku, a to v poslednom rade ako jeden božský symbol oplodnenia. Reprezentuje ju solárna farba, ktorá obsahuje svetlo večnej energie, svetožiau mladosti bez starého a zároveň aj božskú nesmrteľnosť.
Základné farby a formy sú pre Ingo Glassa jediné zámienky na to, aby založil (dal základ) , nové poradie spojeniu medzi znakmi a symbolmi s univerzálnou hodnotou, aby uplatnil kreatívnu hru bez konca, neustály generátor nádeje. prísnosť a božský život sa tak stanú zásadami, ktoré vládnu zdokonaľovaniu v sochárstve, dávajú zmysel umeniu pod znakom trvanlivosti.
Aurel Chiriac |
tlačiareň
|