Pamätáte si keď ste čítali knihy a boli deťmi? Prihodilo sa vám, že vžijúc sa do deja diela ste jednoducho prestali vnímať realitu a stali ste sa spolu s postavami takmer aktérmi daného príbehu? Pravda tieto pocity nepatria len detskému čitateľovi. Nazdávam sa, že sú to skôr vynikajúce schopnosti niektorých autorov, ktorí v mysliach ostatných navodia práve takýto nedefinovateľný stav. Medzi nich nepochybne patrí Bohumil Hrabal. Jeho košaté rozprávanie plné poetizmu (naozaj krasosmutnení) ale aj múdrostí, na jednej strane akademickej a na druhej životnej, ktorú statočne i menej hrdinsky nesú všetky tie jeho zvláštne postavičky posadené do obyčajného prostredia, aby utkali neobyčajne situácie a z nich poskladali celé príbehy a životy.
Trošku oneskorenou bodkou Českých dní bol literárno hudobný večer venovaný práve tomuto českému spisovateľovi. Bodka je iste významné interpunkčné znamienko i keď v tomto prípade by sme azda radšej uvažovali o čiarke, sľubujúcej skoré pokračovanie výnimočných vystúpení českých umelcov. Veď aj pán Hrabal s bodkou šetril. Jeho nekonečné vety zaberajú celé stránky knihy.
Z tvorby tohto lyrika absurdít aké dokáže život priniesť so všetkou krutosťou, čítal Jiøí Menzel. Nežný mág pohyblivých obrázkov. Režisér, ktorý si rád zahrá v dielach svojich kolegov. Lenže on hrá tak, akoby nehral. A filmy točí s takou ľahkosťou, že občas máte pocit, že autor najprv videl to, čo on dostal na filmové plátno a až potom vyšla kniha.
Jiøí Menzel si určite zaslúži oslovenie majstre. Oscara za Ostro sledované vlaky dostal síce pred viac ako tridsiatimi rokmi, ale keď mu podávate ruku zistíte, že na vás hľadia zvedavé chlapčenské oči, že je veľmi pozorným poslucháčom a podľa odpovedí i recesistom a že k tomuto i keď noblesnému pánovi predsa len trocha starožitné oslovenie akosi nepasuje. Tamtamy hlásili, že aj jeho program sa o mesiac posunul preto, lebo si zlomil nohu a že k úrazu sa prepracoval po menej úspešnej jazde na kolieskových korčuliach. Nuž kto vie... Barlu mal „ľahko“ pohodenú pri kresle a neskôr pri stoličke.
„Takže ako to bolo s pánom Hrabalom ?“
Pán Menzel si obzrel môj nie veľmi výkonný magnetofón, zobral ho do ruky a začal hovoriť:
„Mal som šťastie. Hrabal je autor, ktorého som mal veľmi rád od prvých riadkov, ktoré som prečítal. Bolo to niečo čo som vždy mal rád z českej literatúry od Nerudy cez Čapkov, Poláčka. Bolo to pokračovanie toho, čo som mal rád z českej literatúry. A zamiloval som sa do neho i keď som ho nepoznal. Takže by som povedal, že ja som vďačný jemu za to, že som mohol z jeho látok niečo urobiť. Bol som dieťa šťasteny. Snažil som sa mu slúžiť tak, ako slúži prekladateľ autorovi, ktorého knihu prekladá. Ja som vedel pracovať s perom, to som sa naučil v škole a mojimi prostriedkami som sa snažil dať do filmu to čo je v knihe. Nevidím v tom svoj vlastný vklad. Keď sa pozriete na filmy, ktoré som mal so Svěrákom sú trošku iné, sú naozaj Svěrákove a Vančurove (Rozmarné leto) patria Vančurovi. Ja som interpret, nie tvorca.“
Pretože to povedal naozaj úprimne a pretože som s ním naozaj nemohla súhlasiť, pokúsila som sa mu oponovať.
„Nemyslím si, ak dovolíte, že ste len interpretom. Mnohí z nás si totiž pri čítaní Hrabala predstavovali trebárs kolorit doby Maryšky strýca Pepina a Franciho asi tak ako to uvideli neskôr v Postrižinách. A je tam evidentný váš rukopis a tým aj krásna poézia. Je to pán Hrabal a zároveň vy. Pre mňa však „ najsilnejšou“ knihou pána Hrabala bola Príliš hlučná samota. Pokiaľ viem, práv na nakrúcanie tohto diela ste sa vzdali v prospech Věry Cais. (Autorka niekoľkých dokumentárnych filmov, od roku 1967 žijúca vo Francúzku.) Film sme videli u nás v kinách a aj televízii. Mala som však pocit, že hrabalovská poetika sa z neho vytratila...Zostala epika a bizarnosť...
Zdalo sa mi, že mu oči trocha zosmutneli.
„Ono sa to malo takto. Príliš hlučná samota bola látkou Evalda Schorma. On urobil vynikajúce predstavenie v divadle Na zábradlí, ktoré bolo krásne a pán Hrabal mu potom dal práva, aby to natočil. Evald urobil scenár, ale nestačil ho natočiť, pretože zomrel. Pani Schormová spoločne s pánom Hrabalom mi ponúkli Evaldov scenár a ja som prišiel na to, že by som to nevedel urobiť ako on, lebo niektoré veci vidím inak a niektorých vecí sa štítim.
Evald mal iný vzťah k životu. Videl jeho negatívne stránky a niektoré ho dokonca fascinovali. A ja som sa práve tomu vždy starostlivo vyhýbal... Pretože som rozmaznaný chlapec z meštianskej rodiny... Takže to bolo mimo mňa. Mrzí ma to. Pokúšal som sa napísať svoj vlastný scenár ale nakoniec som od neho odskočil.
Keď to čítate, alebo dokonca vidíte v divadle, kde sa o tom len rozpráva, znesiete napríklad to, že dievča má mašle od fekálií a postrieka nimi tanečníkov. To znesiete vo svojej predstave. Ale na filmovom plátne by som to nezniesol. Alebo že sa zbierajú zbytky màtveho srnca a zoškrabúvajú z betónovej dlážky. Na to jednoducho nemám. To je silne tragický príbeh a ja som cítil, že by som naň nemal. Tak som sa ho vzdal. Že to robila pani Caisová, za to nemôžem. Vybojovala si to veľmi - razantne. Dala mi prečítať scenár. Povedal som jej celý rad pripomienok, ktoré ale ona nechcela akceptovať. Potom prišla a točila. Mala tam aj Kachyňu, pretože to bol jej prvý celovečerný film. Dovtedy točila len dokumenty. Mala Kachyňu na place, ktorý jej robil poradcu, ktorý tam bol s ňou každý deň, ale ona si ho nevšímala. Bol tam zbytočne. Bohužiaľ. Čím to totálne zabila. Mala väčšie sebavedomie, než schopnosti. Mrzí ma to. Bol som tam niekoľko raz, lebo som vo filme tiež hral. Pokúšal som sa jej niečo povedať, ale ona bola tvrdohlavá, mala svoju víziu. Režisér má najlepšie vedieť, čo z toho bude a keď si nedala povedať, tak som ju v tom nechal.“
„A film Obsluhoval som anglického kráľa?“
„Stálo ma to rok aj pol života, a žerie ma to. Krásna Hrabalová knižka sa stala predmetom špekulácií. Počul som, že to má robiť Honza Svěrák, Šulík, ale okrem toho pán Železný hľadá všetkých možných režisérov po celom svete. Neviem. Žerie ma to, ale nebudem o tom radšej hovoriť.“
„Vrátim sa ešte k filmu Postrižiny. Dočítala som sa, že treba názov filmu vnímať aj hlbšie - filozoficky, že už u starých Slovanov strihanie vlasov znamenalo uvádzanie detí do života. Napadla mi úvaha, že ja som vnímala pri tomto vašom filme krásu obrazov, vrátila som sa do čias spomienok mojej babičky a nežiadala sa mi hlboká filozofická úvaha o symbolike a starých Slovanoch... V tejto súvislosti som sa však chcela opýtať, či je rozdiel medzi tvorbou pre masy a pre elitu. Vnímate tento rozdiel pri vlastnej tvorbe?“
„Najprv k výkladom. Ono je mnoho ľudí okolo filmu. A tí, ktorí majú odvahu, sa živia tým, že rozprávajú aké tie filmy majú byť. Je to celý rad kritikov a teoretikov. Neberiem ich vážne. Čo sa týka filmov pre ľudí a pre elitu, mám kacírsku myšlienku, že trebárs filmy Martina Friča dali svojim divákom, tým že boli určené pre veľké množstvo ľudí, ďaleko väčšie hodnoty než filmy exkluzívne ocenené, ale na ktoré sa už dnes nemáme ani čas pozerať. Už ich ani nechceme vidieť, lebo by nás nudili. Pričom vo Fričovi bola jednoduchá humánna myšlienka, humor a inteligentní a niečím to ešte obohatil. Čo všetko trebárs vieme o prvej republike vďaka Voskovcovi a Werichovi a to aj napriek tomu, že vedľa nich bolo oficiálne vážne umenie? Čo by sme vedeli o našej dobe, nebyť Cimermanov a Jiøího Suchého? Pričom i vedľa nich existuje celý rad ďaleko vážnejších a dômyselnejších diel? Ja si myslím, že práca pre masy je nie menej užitočná ako nejaká exkluzivita. Keď sa pozriete naspäť do histórie literatúry, divadla, výtvarného umenia, tak vlastne všetko čo má cenu, alebo všetko čo zostáva bolo vo svojej dobe populárne. Či budeme hovoriť o Michalangelovi alebo o Shakespearovi. Alebo keď zoberiete Moliéra, tak čo zostalo z tej doby z divadla? Moliére bol ľudový, na rozdiel od Racena, Corneille... Čo sa dnes z toho dá hrať? Shakespeare bol ľudový, na rozdiel od iných alžbetínskych dramatikov, na ktorých sa ale dnes nedá pozerať. Shakespeare to písal pre divákov aby uživil divadlo. Chaplin, Čechov...Pre mňa je veľkým príkladom Karel Čapek. Jeho cieľom bolo písať tak, aby to mohli čítať gazdiné v domácnosti.“
„Nedáte sa na nejakého Čapka?“
„Predtým než ste prišli sme to prebrali. Ono je už všetko sfilmované.“
„Keď som počula úvodnú budovateľskú skladbu z Čonkina, napadli ma prvé máje. Človek mal vtedy krásny vek a nie na všetko spomína s horkosťou. Nedávna doba bola síce tvrdá, ale mám dojem že práve preto sme boli aj my trocha iní.
„Preto, že sme žili v dobe, ktorá nás škrtila, bola v nás túžba po niečom dobrom. ¼udia čítali Hemingwaya a chodili na Bergmana. Nachádzali v tom úľavu proti režimnému útlaku. Teraz keď máme slobodu, akoby to ľudia naraz nepotrebovali.“
„Seifertove Všechny krásy světa mi tiež evokovali vašu tvorbu...“
„On nemá žiadny príbeh, on je lyrik, nemá žiadnu epiku. Keď chcete robiť divadlo, alebo film, musí to mať začiatok, prostriedok a koniec. Musí to byť príbeh, ktorý začína a končí. Sledujete príbeh, vývoj určitých figúr a ste zvedavá ako to dopadne a keď to dopadne tak z toho máte taký pocit...Katarzia sa tomu hovorí. To je to základné, čo potrebuje film a v tom Seifertovi to nie je. Ja by som staršne rád točil Jiøího Suchého. Má impresie, krásne momenty, krásne verše ale nemôžete z toho urobiť celovečerný film, lebo to nikde nezačína a nekončí.“
(Pán Menzel sa neskôr priznal, že už raz vyhlásil, že si zoberie spacák a pôjde si ľahnúť pred Suchého dom, kým nenapíše veršovanú hru, ktorú by mohol režírovať)
„Ale dielom nás sprevádza sám pán Seifert...“
„No dobre, tak životopisný film...“ Po chvíli: „ ale neviem či by to bolo obzvlášť dnes nosné.“ A už celkom presvedčivo: „ To teda naozaj neviem.“
Pána Menzla sa opýtali, či je nejaká téma, ktorá mu nedá spať.
„Ja som nikdy nerobil film pretože by niečo nedalo spať. Ja spím dobre...Dostanem ponuku na prácu, ktorú robím.“
„Ale Bohumila Hrabala ste si vybrali sám. Nie?“ Skáčem mu do reči.
Usmeje sa, akoby ho chytil niekto na hruškách.
„No áno pretože som ho mal rád, ale tiež mi ponúkli aby som robil Perličky a ja som si vybral poviedku, ktorá sa dá točiť. Ïalšie, veľké filmy mi ponúkli. Pravdou je, že Hrabal bol v nemilosti a ja som vedel, že Postrižiny sú najlepšou cestou ako dostať Hrabala naspäť k filmu. Ostatné filmy som robil ako niečiu ponuku.“
„Ako ste vnímali pána Hrabala?“
„Bol ako môj straší brat... On žil úplne inak ako ja. Mal ďaleko divokejší a bohatší život. Mal úplne inú povahu... ale to nás asi zbližovalo. Zažil som s ním krásne chvíle... To je pravda.“
Zachytila som azda nostalgiu, alebo smútok v hlase ? Možno. To vie len tento Veľký mág pohyblivých obrázkov, ktorý už dávno prekročil so svojou tvorbou geografický stred Európy a zachytil majstrovsky jej chvenie na začiatku posledného storočia práve v Postrižinách.
Vo foyer Domu umenia pri sviečkach čítal veľký umelec - režisér Jiøí Menzel z diela veľkého umelca - spisovateľa Bohumila Hrabala. Bol to príbeh Haňťu z Príliš hlučnej samoty popretkávaný Mozartom v podaní Marty Nemcovej.
Pán Menzel tichým hlasom začal:
Tøicet pět let pracuji ve starém papíøe, a to je moje love story. Tricet pět let lisuji starý papír a knihy, tricet pět let se umazávam literami, takže se podobám naučným slovníkúm, kterých jsem za tu dobu vylisoval jiste tøicet metrákú, jsem džbán plný živé a mrtvé vody, stačí se maličko naklonit a tečou ze mne samé pěkné myšlenky, jsem proti své vúli vzdelán, a tak vlastne nevím, které myšlenky jsou moje a ze mne a které jsem vyčetl, a tak za těch tøicet pět let jsem sa propojil sám se sebou a světem okolo mne, protože já když čtu, tak vlastne nečtu, já si naberu do zobáčku krásnou větu a cucám ji jako bonbón, jako bych popíjel skleničku likéru tak dlouho, až ta myšlenka se ve mne rozplýva tak jako alkohol, tak dlouho se do mne vstøebáva, až je nejen v mým mozku a srdci, ale hrká mými žilami až do koøínku cév.
Bolo to smutná epická poézia o absurdite života zabalená do noblesy strieborných svietnikov, tónov Sonáty pre klavír a skutočného, na nič sa nehrajúceho mäkkého svetla plamienkov. Bolo to krásne stretnutie.
Katarína BEDNÁØOVÁ
Foto: Karol HATALA
17. decembra 2000 |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
