Včerajší večer patril v kníhkupectve Artforum spisovateľovi, sociológovi a diplomatovi Martinovi Bútorovi. Návštevníkom besedy predstavil svoju knihu Odklínanie – Odkliatie (vydavateľstvo Kalligram) a dielo, ktorého je spolueditorom, s názvom Keď ľahostajnosť nie je odpoveď (vydal Inštitút pre verejné otázky). Podujatie uvádzal žurnalista, fotograf a aktivista Andrej Bán z organizácie Človek v ohrození. Počas diskusie rezonovali rôzne témy, medzi ktorými dominovalo postavenie občianskej spoločnosti v minulom i na súčasnom Slovensku, ako i Slovensko v medzinárodnych vzťahoch v Európe a celého sveta. My sme sa však ešte pred podujatím porozprávali s Martinom Bútorom na tému „Ako si dnes žije spisovateľ na Slovensku“.
Ako si dnes žije spisovateľ na Slovensku?
„Pamätám si na jeden rozhovor, ktorý kedysi so mnou robil Štefan Moravčík. Vyšlo to pod názvom Hladný ako spisovateľ. Myslím si, že postavenie spisovateľov je dnes na Slovensku rozporuplné. Na jednej strane sa ten priestor slobody veľmi zväčšil a človek, ktorý píše, má oveľa viac možností svoju knihu vydať, na druhej strane je celkom zjavné to, čo v minulosti až tak nebolo, že len z písania sa drvivá väčšina spisovateľov neuživí. Musia mať aj inú prácu. Každá práca však privádza do iného sveta mentálneho, myšlienkového i skúsenostného. Je jedno, či pracuje na univerzite, v public relations agentúre, alebo kdekoľvek inde.
Domnievam sa, že súčasný stav je len istá fáza a vidím určité novšie šance. Tým, že sa Slovensko stáva súčasťou väčšieho sveta, je aj o našu krajinu väčší záujem. Je otázne, nakoľko sa nám záujem európskych krajín podarí využiť.
Existujú príklady z literárnej tvorby iných malých štátov, ktorá sa dokázali celkom zaujímavým spôsobom uplatniť a vypovedať o svojej krajine. V tomto sa nám zatiaľ veľmi nedarí, alebo to ide len pomaly. Tam vidím priestor, kde vnímam určité šance. Napriek tomu sa tu spisovateľ svojou tvorbou nemôže uživiť.
V rôznych krajinách sa to rieši rôznym spôsobom. Spisovatelia cestujú, sú pozývaní na rôzne prednášky, diskusie, robia verejné autorské čítanie a dostávajú za to honoráre. Nemecko je v tomto smere typickým príkladom. Existujú tam verejné fondy a jednotlivé mestá a spolkové krajiny Nemecka na to majú prostriedky. U nás je takáto forma verejnej podpory veľmi slabo rozvinutá.
Ak to zhrniem, spisovateľ má viac slobody, ale to neznamená, že jeho život je jednoduchší. Z istého hľadiska je ešte komplikovanejší.“
Ako vnímate ponuku literatúry súčasných slovenských knižných vydavateľstiev?
„Som nadšený mnohými vydavateľstvami. Niektorí vydavatelia sú veľmi dobrí v tom, ako sa vyprofilovali, ale aj ako sa dokázali presadiť na trhu. Nemusí to byť len Kalligram, alebo Koloman Kertész Bagala. Ale napríklad aj Slovart a Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT. Sú to dve veľmi špeciálne vydavateľstvá. Slovart si trúfne vydať Dušana Dušeka aj veci, ktoré sú staršie. Profesionálne a solídne robí na tom, aby sa tieto tituly na trhu uplatnili. Albert Marenčin je človek s veľmi sofistikovaným jemným vkusom, ktorý vydáva hotové klenoty a fantastické kusy zo svetovej literatúry.
Páči sa mi, že dnes máme vydavateľské osobnosti. ¼udí, ktorí majú svoje projekty a svoju víziu. Obvykle to v kultúrnom svete rôznych demokracií býva tak, že ten projekt niekedy vzbåkne, zažiari a potom zhasne. Neskôr opäť príde projekt iný. Týmto dobrým slovenským vydavateľom držím palce.“
Vráťme sa k možnostiam podpory autorov zo strany štátu a nadácií...
„Pamätám si, keď Nadácia otvorenej spoločnosti v deväťdesiatych rokoch, respektíve v tej časti dekády, kedy bolo Slovensko ťažko skúšané v demokracii, pomohla, aby vyšli rôzne slovenské literárne práce. Odchod zahraničného donora tohto typu spôsobuje svoje následky. Mám skôr poznatky od mojich kolegov, ale tie grantové projekty, ktoré v súčasnosti existujú, literárne aktívnych ľudí neuspokojujú. Podľa ich vyjadrení neposkytujú možnosť venovať sa len práci, o ktorej sú presvedčení, že má zmysel a môže niečo priniesť.
Viem však aj o iniciatíve ministerstva kultúry, ktorá sa zatiaľ v praxi neprejavila. Malo by ísť o väčšej sérii dlhších štipendií pre väčší počet autorov. Znelo to veľmi zaujímavo. Znamenalo by to, že nie jeden a nie päť, ale možno pätnásť, dvadsať autorov by mohlo získať väčšie štipendium. Neviem, koľko je to teraz.“
Maximálne osem tisíc korún na mesiac pri pôvodnej literatúre. Štipendium možno udeliť autorovi až po uplynutí 24 mesiacov od ukončenia predchádzajúceho tvorivého štipendia najviac na dobu 6 mesiacov...
„Tak očakávaný projekt sa pohybuje vo vyšších sumách. Myslím si, že to by malo zmysel. Či si už zoberieme strednú generáciu, alebo i mladšiu generáciu, každá má autorov, ktorých dielo dokázalo, že sa to spoločnosti v konečnom dôsledku oplatí.
Veľmi sa mi páčila úvaha, ktorá nedávno vyšla v denníku SME. Podľa nej to, čo sa teraz dialo s počiatočným slovenským zaspaním ohľadom zbierky na pomoc Ázii, súvisí s tým, aká ľudská činnosť zobúdza city solidarity a empatiu. Je to predovšetkým kultúra. Preto súhlasím s ľuďmi, ktorí tvrdia, že u nás kultúra ostala niekde úplne na chvoste. Je to smutné.
Mnoho závisí od financií, ktoré vláda z rozpočtu kultúre vydelí. Ak má naše ministerstvo 0,6 percenta, tak môže pracovať len v tomto rozmedzí. Ale 0,6 percenta je niečo nemysliteľné, keď sme členmi EÚ, kde majú krajiny v tomto smere aspoň dve percentá. V Maďarsku je to 1,2 percenta a Maďari sú nespokojní. Pritom maďarská kultúra je už dobre zapísaná vo svete a má svoje výsledky, kontakty, ceny a uznávaných autorov. Ak veríme, že slovenská kultúra a spisovatelia majú čo povedať, mal by sa systém verejnej podpory naozaj zmeniť.“
Žijeme v časoch, kedy predaj zbraní z roka na rok stúpa a predaj kníh klesá. Nezdá sa vám, že knihy sú už takmer underground a hlavne mladú generáciu oslovujú skôr audiovizuálne diela?
„Je toho oveľa viac, a nielen na Slovensku. Voči tomu sa treba brániť. Ak sa pozícia knihy ubráni, bude to na prospech nielen toho citlivého výhonku, ktorým je empatia na osudy iných, ale aj na konkrétne konanie v rozhodovaní ľudí. Má to dopad na verejných činiteľov, politickú kultúru, na to, čo Slovensko ako krajina ponúkne širšiemu európskemu spoločenstvu a podobne.“
Slavomír Szabó
Oficiálny životopis Martina Bútoru
Zdroj: Kampaň Za dobrého prezidenta
Martin Bútora sa narodil v roku 1944 v Bratislave.
Vyštudoval Univerzitu Komenského v Bratislave.
V rokoch 1966-69 bol redaktorom časopisov Echo, Reflex a Kultúrny život, v rokoch 1971-77 bol dokumentaristom vo Výskumnom ústave práce. Po sovietskej okupácii bol v politickej nemilosti a v roku 1977 odmietol hlasovať za rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. V nasledujúcich rokoch 1977-88 pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni a súbežne s tým pôsobil v okruhu nezávislých sociológov a spisovateľov kritizujúcich komunistický režim.
V novembri 1989 bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu. V rokoch 1990-92 pracoval ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla pre ľudské práva; v rokoch 1991-92 tiež vyučoval na Fakulte sociálnych vied pražskej Karlovej univerzity, kde sa koncom roku 1992 habilitoval na docenta sociológie.
Po rozdelení Československa sa vrátil na Slovensko a zapojil sa do zápasu o demokratický charakter nového štátu. V rokoch 1993-1998 vyučoval na katedre politológie Trnavskej univerzity, v rokoch 1994-96 bol predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu. V roku 1997 prišiel s ideou založiť Inštitút pre verejné otázky a stal sa jeho prvým prezidentom. Na pôde IVO inicioval výskumy a publikácie, ktoré kriticky hodnotili stav demokracie a poukazovali na možnosti, ako priblížiť Slovensko k štandardu demokratických západných krajín. V rokoch 1993-1997 absolvoval študijné pobyty (Oxfordská univerzita, Princetonská univerzita, Collegium Budapest), intenzívne prednášal a publikoval v zahraničí, najmä v USA.
V rokoch 1999-2003 pôsobil ako veľvyslanec SR vo Washingtone. Jeho hlavnou úlohou bolo získať podporu USA pre vstup Slovenska do NATO a rozvíjať vzájomné vzťahy v politickej, ekonomickej a kultúrnej oblasti. Toto poslanie úspešne naplnil a po ratifikácii členstva Slovenska v NATO v americkom Kongrese sa v júni 2003 vrátil do vlasti.
Je autorom sociologických štúdií a kníh zaoberajúcich sa budovaním demokracie na Slovensku, zahraničnou politikou, občianskou spoločnosťou, ako aj sociológiou a psychoterapiou alkoholizmu a svojpomocnými skupinami. Okrem toho napísal viacero prozaických kníh a so svojou manželkou prekladal divadelné hry.
Je nositeľom domácich i zahraničných vyznamenaní, vrátane Medaily za službu demokracii od Národnej nadácie pre demokraciu (National Endowment for Democracy) vo Washingtone (1999), Radu ¼udovíta Štúra II. triedy za obhajobu ľudských práv a rozvoj občianskej spoločnosti (2002), Krištáľového krídla (mimoriadna cena za diplomaciu – 2002). Žije v Bratislave. |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
