Prečo Maroš Kramár nerobí Reklamátora a prečo sú najlepší nemysliaci herci : "Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého"
@ Kultúra -> Divadlo
Apr 09 2002 - 19:41 GMT
|
Nebohý pán Kopecký povedal, že povaha človeka je jeho osudom. Dovolila by som si ho doplniť - zjav tiež. Herec Maroš Kramár toto pravidlo určite potvrdzuje. Priznám sa, keď som si na internetovej stránke o ňom prečítala - ´Už od začiatku pútal pozornosť chlapčenským zjavom, besprostredným šarmom, osobnostne bezpríznakovými, všeobecnými črtami spontánnej, eruptívnej, dynamickej mladosti...´ zdal sa mi tento popis smiešny. Ale keď som sa s Marošom rozprávala, mala som pocit, že ten malý chlapec v ňom stále zostal a presne taký, ako o ňom bolo napísané, a za druhé, že zároveň pred sebou vidím zrelého muža, za ktorého zjavom sa skrýva viac, ako si jeho nositeľ možno myslí. Maroš svoju "bezstarostnosť" /ktorá určite mnohých aj dráždi, ale to je už ich problém/ rozdáva všade. Uvádzam ju v úvodzovkách preto, lebo aj Maroš je len človek a má vlastné starosti. Ale s nikým sa o nich nedelí. A práve to je jeho vzácna vlastnosť /samozrejme okrem iných, ale tie si v článku musíte nájsť sami/.
Ïakujem pán Kramár. A ďakujem aj za divadelnú inscenáciu "Mandarínková izba" autora Roberta Thomasa, s ktorou ste pred niekoľkými dňami náramne pobavili košických divákov /v Štátnom divadle Košice/. A mali ste pravdu - Zuzana Tlučková, ktorá vám bola partnerkou, je skvelá herečka. Tak, a teraz už rozhovor:
Pred chvíľou ste na vrátnici divadla ´hodili´ svoj autogram pod obrázky vystrihnuté z časopisov. Iste je to príjemný pocit, keď si vás ľudia ukladajú do archívu...
"Samozrejme to vždy poteší. Inak by nemala moja práca zmysel. Byť hercom, nepoznaným, nemilovaným..., to by sa asi minulo účinkom a skúšal by som zrejme robiť niečo iné. Herec je svojim spôsobom trochu exhibicionista a keď má svojich divákov, ktorí ho majú radi a zbierajú jeho fotografie, to len poteší. Mám ďaleko radšej kritiku bežných divákov ako odbornú. Keď stretnem niekoho, kto mi povie, že som ho potešil, rozosmial, rozplakal, dobre mu urobil na duši, je to príjemné."
Je teda divák váš najväčší hnací motor?
"Neviem, či najväčší. Ale ako som povedal, vtedy to dáva zmysel."
Mandarínková izba je komédia plná francúzskeho esprita /duchaplnosti, ostrovtipu/, šarmu... Ako ste sa snažili uchopiť tieto francúzske atribúty?
"Humor ako taký mám veľmi rád, takže s tým problém nemám. A v poslednej dobe sa mi lepšie hrajú komédie ako tragédie. Mandarínková izba je zvláštna tým, že sa odohráva v jednej hotelovej izbe, kde sa stretávajú dvojice. Je poskladaná z viacerých poviedok. Sám autor ich napísal oveľa viac. My sme vybrali šesť. Príjemné na nej je, že sa tam vystrieda viac charakterov. Sám stvárňujem osem. Takže sa viac prezliekam, ako hrám."
Dá sa ľahko preladiť?
"Dá. Ide vlastne o skeče. A potom, v tomto predstavení dominuje Zuzka Tlučková, ktorá je výborná."
Dá sa tiež povedať, že úspešné preladenie z postavy na postavu herec zvláda aj tým, že rokmi získal nadhľad?
"Samozrejme je v tom aj rutina, ale všetko závisí od hry. Mandarínková izba je ľahší žáner, netreba ju až tak prežívať. Je to skôr hranie sa na postavy. Ak ale ide o klasickú hru, tam sa treba citovo zainteresovať. Lebo divák vás odhalí. V divadle sa to ešte trošku dá oklamať, ťažšie vo filme. Lebo kamera je veľmi blízko. Samozrejme skúsenosťami, vekom prichádza určitý nadhľad. Ale aj vtedy si niektorá hra vyžaduje silné zainteresovanie. Najťažšie je zahrať postavu, ktorej človek neverí, s ktorou sa nestotožňuje alebo mu je jej myslenie cudzie, nevie sa s tým zmieriť. Alebo ak režisér žiada od herca niečo, čomu on nerozumie. Veľmi zle sa mi hrá, ak nechápem postavu. Pre mňa je dôležité pochopiť ju a tiež pochopiť, čo žiada režisér. Ak tomu uverím ja, uverí tomu aj divák. V opačnom prípade ťažko naňho niečo prenesiem."
Čomu neveríte?
"Teraz ťažko o tom hovoriť. To by sme museli ísť od hry ku hre... Niekedy vyvstane aj taká situácia, že v celej hre je jeden obraz, ktorý sa minie - neviem ho vstrebať, pretaviť cez seba. Ako celku tomu rozumiem, aj sa mi dobre hrá, ale je určitá scéna, ktorej som počas skúšobného obdobia neuveril, a tá tam trčí stále. Dôležité je stotožniť sa s ňou, prijať ju... Ako sa hovorí - mama, policajt a režisér majú vždy pravdu. Niekedy pri skúšaní vzniká s autorom, potom s režisérom - ktorý tiež prichádza so svojou víziou - boj. Nakoniec do hry vstupuje herec, ktorý má takisto nejaké videnie. Preto niektorí režiséri horovia, že majú najradšej nemysliacich hercov - tvárne plasteliny, s ktorými sa dá robiť hocičo. Ak totiž príde herec, ktorý trošku aj rozmýšľa, ale s režisérom sa nestretnú, je to na škodu. Vtedy je naozaj lepšie, ak herec nemyslí. Samozrejme ideálne je, ak je herec mysliaci a s režisérom môže viesť dialóg."
Vy ste mysliaci, ale nedávate to najavo?
"Netvrdím, že som prehnaný intelektuál, ale snažím sa pochopiť to, čo hrám. Ako som povedal, chcem postave porozumieť."
Na internetovej stránke som si o vás prečítala: ´Už od začiatku pútal pozornosť chlapčenským zjavom, besprostredným šarmom, osobnostne bezpríznakovými, všeobecnými črtami spontánnej, eruptívnej, dynamickej mladosti...´ Cítite sa tak?
"Človek sa o sebe veľakrát dozvie aj to, čo nevie. Keď sme hovorili o pochopení postavy, hry, veľakrát sa dočítam až v kritike, o čom som hral. Niekedy mi kritik napíše aj veci, ktoré som v postave sám neobjavil, takže mi pomôže. Preto mám radšej desiate reprízy, keď sa človek nájde, všetko sa otrasie. Premiéry neobľubujem. Sú ešte neusadené. Podľa mňa sa predstavenie stáva predstavením až s divákom. Ten ho dopracuje, dorobí úplne. Hlavne komédie sú veľmi ťažké v tom, že keď sa skúša, herec si myslí: ´toto bude sranda, tu sa budú diváci smiať, tam asi nie´, tak nad tým nerozmýšľa, a príde prvý divák a zistíme, že tam, kde sme čakali najväčší smiech, nie je žiadny a naopak. Možno je to aj tým, že keď to človek často skúša, akoby hovoril jeden a ten istý vtip každý deň. Takže herec dorába postavu pomocou diváka. Tam, kde nezaberá, ide rýchlejšie, tam, kde začína vnímať, reaguje, spomalí, počká, kým sa zasmeje, aby mu neušla ďalšia veta. Je to zvláštne... Mám to rád."
Prečo ste prestali s Reklamátorom?
"Začal som robiť aj pre televíziu Luna a zapáčilo sa mi to. Pánovi Ruskovi asi nie. Dal mi teda na výber - buď budem pracovať iba pre Markízu alebo môžem odísť. Tak som sa rozhodol byť slobodný. Resp. ponúkol som aj takú alternatívu, že ak mám byť viazaný pre jedného, musí ísť o exkluzivitu. Nedohohli sme sa. Začal som pracovať pre Lunu, pán Rusko ma pre Markízu zrušil - načo má samozrejme právo, je to súkromná televízia. Horšie je, že Luna krachuje, neplatia. A tak som prestal robiť aj tam. Rozhodovanie v tom živote nie je až také ľahké..."
Ale zachovali ste si slobodu, a to je pre vás dôležité?
"Je. Vždy som bol vyznávač slobody. Veď som sa aj oženil až po štyridsiatke... Ale o Markíze by som nerád viac rozprával, už je to za nami. Okrem toho, ide skôr o vnútropolitické problémy a mne sa nechce vàtať do niekoho cez médiá. Je to vec pána Ruska, on sa rozhodol. V jeho televízii hrajú, účinkujú tí ľudia, ktorí poslúchajú alebo ktorí neodporujú... Nechcem nikoho uraziť, je to každého vec."
Spomenuli ste štyridsiatku. Aj mne sa zdá, že už ste dospelý...
"Asi je to tým, že mám dcéru. Zdravú. Ono je to strašná lotéria. Po prvykrát som to pochopil, keď lekár vyšetroval, či manželka má v brušku chlapca alebo dievča. Keď nám postupne oznamoval: ´má ručičky, jeden, dva... päť prstov, nožičky...´, zakaždým, ked¡ to hľadal, som tàpol - ´bože môj, len aby to našiel!´ Veď v dnešnom svete sa rodia kadejaké deti. Podľa mňa je najcennejšie zdravie, lebo to ostatné má v rukách človek - je si strojcom vlastného šťastia. A to ak príde, treba ho chytiť za pačesy. Ale čo dieťa, ktoré ani nemôže za to, aké sa narodí? Neskôr už je všetko na človeku. Napríklad ja, humpľujem si zdravie cigaretami, čo je zlé, ale neviem prestať. Ale to si už zapríčiňujem sám... Tamarka sa nám narodila našťastie zdravá. Onedlho, dvadsiateho piateho /február - pozn. red./ bude mať rok a jeden mesiac."
Ako si užívate s Tamarkou?
"Väčšinu času s ňou doteraz trávila mama, ktorá už začala pracovať. Našťastie máme dve babky, ktoré žijú v Bratislave. Keďže sú na penzii, o Tamarku sa bijú. No a čo sa týka mňa, keď som doma, som aj s ňou. Ale najhoršie sú rána. Tamarka vstáva o šiestej. Takže ak ma Tamarka niečo naučí, tak momentálne vstávať o šiestej. Ale... žena je dobrá. Žena vstane."
Vrátim sa k šťastiu, ktoré ste spomínali. Ste spokojný, ako ste naložili doposiaľ so životom?
"Samozrejme by sa dalo špekulovať nad tým, že keby som bol vtedy urobil ´to´, mohlo ´to´ byť inak. Ale možno by to mohlo byť aj horšie. Neviem. Som spokojný. Nič mi nechýba, je mi dobre, robím, čo ma baví, mám zdravú dcéru, dobrú manželku, zatiaľ. Vy ženy sa viete náramne zmeniť..."
Plánujete si život alebo sa rozhodujete vo chvíli, keď sa niečo deje?
"Väčšinou sa rozhodujem okamžite. Som trošku rozmaznaný, lebo od detstva mi plánujú život produkční, režiséri... Ja to iba odobrujem, pokiaľ sa dá. Ak´tú´robotu príjmem, potom sa už musím prispôsobovať, počúvať. Tým, že som začal hrávať od šiestich rokov, hovorím, že som rozmaznaný. Lebo ak mám deň voľno, nebodaj tri, neviem, čo so sebou. Sám si neviem naplánovať nič. Na stole mám plno papierov - účty, scenáre, mal by som sa pripraviť dopredu... Ale urobím to vždy, až keď treba."
Počula som, že nie ste veľmi športový typ. Na Boyard ste išli dobrovoľne?
"To som bol ešte s Markízou ´za dobre´, takže ma vybrali. A som veľmi rád, že som bol priamy účastník natáčania. Lebo v televízii ´Boyard´ vyzerá omnoho ľahšie, možno aj umelo. Ale tam nič nehráte, aj adrenalín je naozajstný. Organizátori majú celú akciu perfektne pripravenú. Dopredu vás strašia disciplínami. Napríklad ja mám panickú hrôzu z tarantuly, plazov. Keby ma k nim dali, asi by som neprešiel. Aj to na mňa chystali, ale nakoniec som skákal do oceánu. Toho sa nebojím."
Myslím, že ste vtedy uhádli vedomostnú hádanku?
"Všetky. Boli sme jeden z najlepších tímov. Mali sme už od začiatku najviac bodov."
Ešte k tomu zdraviu. Okrem zdravia vašej dcéry a určtie aj ostatných blízkych, zaujíma vás zdravie celej planéty?
"Myslím, že je to dané výchovou. Celkovo v tomto smere sme asi dosť zle vychovaní. Zahadzujeme hocičo a do jedného koša. Napríklad v Amerike delia odpad, recyklujú baterky. My Slováci tieto veci ešte nemáme v krvi. Sám k tomu nie som vychovaný. Ale nejak podvedome neplytvám vodou. Keď si umývam zuby, zastavím ju. Nepúšťam ju zbytočne. A niekedy sa zamyslím, že ďalšie generácie možno tú vodu mať nebudú, tak prečo by som ju mal len tak vypúšťať? Alebo zbytočne nenechám v kúpelni svietiť svetlo. Ale tieto veci robím skôr podvedome ako uvedomelo. Myslím, že výchovou by sa dali zautomatizovať. Lenže u nás neexistujú koše na triedený odpad. Aj keď snahy boli. Ale opäť sa našli nejakí blázni, ktorí tie umelohmotné koše podpaľovali. A opäť sme pri tom, že tieto veci treba vštepovať človeku odmalička..."
Zdá sa, že vám vštepili hlavne bezstarostnosť. Pôsobíte tak pohodovo...
"Každý má dosť vlastných problémov. Prečo by som niekoho zaťažoval svojimi? O mne hovoria ľudia presne to, čo ste povedali: ´Ten Kramár je taký bezstarostný, jemu je tak dobre...´ Nie je to tak. Ale ja sa snažím na ľudí usmievať. A o mojich problémoch vám budem zbytočne rozprávať. Vy mi ich nevyriešite. Tie musím zvládnuť sám. Snažím sa ich riešiť, neunikám pred nimi. Ani k alkoholu, ani k iným drogám. Je to zbytočné. A tiež to ovplyvňuje môj pocit pre slobodu. Alkohol a drogy zabíjajú slobodu človeka. Neznášam ten pocit, že chcem ísť rovno a alkohol ma ťahá doprava alebo doľava. Mám rád, ak niečo chcem urobiť a môžem. Naopak, drogy si s človekom robia, čo chcú. Nehovoriac už o heroíne a iných ťažkých drogách."
Hovorili ste, že si život neplánujete. Máte nejaké sny? "Rád by som išiel do Austrálie, do Thajska... Svet je krásny, treba cestovať. Ale nebaví ma klasická turistika - ísť do Paríža na tri dni, vidieť Louvr, Eiffelovku... schodiť si nohy a mať zmätok z toho, čo všetko som videl. Mám rád dlhodobejšie pobyty, keď krajinu, ľudí trošku spoznám. Samozrejme, ideálne by bolo niečo popri tom aj urobiť. Ale neviem, ako by sa mi to mohlo podariť... Pri mojom povolaní sa nedá odísť na pol roka niekam inam a potom pol roka pracovať. Možno keby som bol svetový filmový herec..."
Ale to by ste nesmeli byť na Slovensku...
"Nóóó, netvrdil by som. Aj to sa dá. Ale nepodarí sa to každému. Mnohí Slováci dobyli svet. A v Amerike som stretol samých východniarov. Čo Slovák, to východniar. Ale keďže som Býk, takéto vzdušné zámky si nestaviam. "
Čo ste si z Ameriky priniesli?
"Hlavne nadhľad. Tam som zistil, že Slovensko nie je pupok sveta, čo si veľa Slovákov myslí a že sa dá žiť aj v takej slobodnej zemi..., ktorá nie je až taká slobodná, ako si myslíme. V Amerike platia tvrdé zákony a musia sa dodržiavať. Ale sloboda, to je napríklad Los Angeles - babylon. Žijú tam ľudia každej farby pleti, všetkých vierovyznaní, kultúr, národností. A nemajú s tým problémy. My sa tu stále otočíme za černochom. Pritom je to taký istý človek ako ja. Musí takisto dýchať, jesť, milovať, zarábať peniaze. Úžasné na Amerike je aj to, že ľudia nevedia, kto je ich minister a čoho. Nezaoberajú sa tým. Oni žijú život. Svoj. My žijeme neviem čo? Všetci pozeráme v ´telke´, ako sa hádajú v parlamente, potom to čítame v novinách. Dookola nás tým kàmia. Je mi to z duše odporné. ¼udia by mali žiť. Ži a nechaj žiť. Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého."
Ïakujem za rozhovor
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
