S Borisom Filanom o najnovšej knihe, ničení Zeme i o tom, že máme niekoľko kompletných garnitúr neschopných politikov
@ Kultúra -> Literatúra
Apr 09 2002 - 19:58 GMT
|
"Dosť dobrým zmyslom života sú životy iných ľudí"
Boris Filan, autor mnohých skvelých textov piesní pre skupinu Elán, moderátor televíznej relácie Ligapasáž, držiteľ ocenenia Zlatá kniha vydavateľstva Ikar za titul TAM TAM TRI, ktorá začiatkom tohto roka prekročila 30 tisícovú hranicu predaja a autor ďalších kníh, navštívil nedávno Košice. Pobavil návštevníkov Jumba so svojou Ligapasážou a urobil reklamu svojej najnovšej knihe Pálenica. Je v nej vraj všeličo, čo sa nezmestilo do jeho rovnomenného rozhlasového programu.
Skôr, ako sa dostaneme k rozhovoru, ktorý sme s Borisom Filanom sčasti urobili dvaja a časť odznela na tlačovej besede s ostatnými médiami, dovolím si súhlasiť s pánom spisovateľom i čosi podotknúť. V spomínanej knihe tvrdí: "Pálenica je moja hlava. Cez oči a cez uši sa do nej sypú príbehy, obrazy, správy, pesničky - a vypálené to vychádza z úst." Boris sa nikdy netajil, že po svojich potulkách životom zbiera spomínané veci a podáva ich ďalej v nových súvislostiach. No nie vždy. V Pálenici som totiž naďabila aj na príbehy, ktoré som si dávnejšie prečítala v niektorých budhistických knižkách. Možno to boli takisto prepísané múdrosti niekoho iného ako autora samotného. Neviem. A vlastne, možno na tom až tak nezáleží. Ovplyvňujeme sa navzájom a možno všetky múdrosti, ktoré už boli vymyslené, stoja za to byť opakované. Tak či onak, knižka Borisa Filana Pálenica je celkom zábavná, milá, vtipná - aj autorská. Teraz už sľúbený rozhovor:
Hovoríte, že v knihe Pálenica je všetko, čo bolo, nebolo, alebo nemohlo byť v rozhlasovej Pálenici...
"Pôvodným povolaním som dramaturg. Teda dosť dobre cítim, čo sa môže vysielať na obed o dvanástej v nedeľu, čo vo všedný deň o štvrtej, o siedmej a čo o polnoci. Iné je, čo sa dá rozprávať, keď sedí celá rodina a iné, keď sedia chlapi v krčme po piatom pive. Iné je, čo si šuškajú dievčatá, čo si rozprávajú dospelí pri ohni..."
Naozaj jednoduché. Ako to teda vyzeralo u vás doma, keď ste boli ešte dieťa?
"Keď naši nechceli, aby som im rozumel, hovorili po maďarsky. Preto aj ja viem po maďarsky."
Ak píšete knihu, nemáte pocit, že keď ju dokončíte, je stará?
"Nie. To určite nie. Nie som žena."
Viete, ako rozmýšľajú ženy?
"Keď mám dobrý sex, počujem, čo si myslia. A vás počujem aj teraz. Páči sa mi, keď sa ženy červenajú. To si cením."
Stáva sa vám často, že dostávate ženy do pomykova?
"Usilujem sa, aby sa to nestalo. Vždy si ich predtým trošku pripravím. Ale niekedy prídu nečakane..."
Počula som takú vetu: Blázon sa od muža líši tým, že za svoje činy berie zodpovednosť. Ako ste zodpovedný?
"Ak mi dajú všetky práva, beriem aj všetku zodpovednosť. Odmietam zodpovednosť bez práv - v rodine, tíme..."
Súhlasíte s tým, že človek sa nemení, menia sa iba jeho názory, pohľad na svet?
"Zdá sa vám?... ¼udia sa menia rôznym spôsobom... Neviem, odkiaľ pochádza táto myšlienka a v akej súvislosti mi ju predkladáte, ale ľudia sa menia časom a názory sa vyvíjajú s nimi."
Teda takto: Ako sa zmenil váš pohľad na lásku?
"O láske je podľa mňa najlepšia myšlienka tá - keď milujete, tak všetko, ak nemilujete, tak skoro nič. Má sa o nej málo rozprávať a veľa robiť."
Na priateľstvo?
"V poslednom čase je pre mňa Tókio bližšie a priatelia stále ďalej. Jednoduhšie sa dostanem do Tókia ako sa stretnem s kamarátom. My - Jožo Ráž, Miško Arpáš, Paľo Hammel, Kamil Peteraj... - máme také osem, desaťčlenné tvrdé jadro. To priateľstvo je úplne nezmenené. Má to jeden dôvod. Väčšinou sme basketbalisti a nemáme ho postavené iba na slovách, ale aj vyskúšané v boji."
Bojujete aj v živote?
"Sám so sebou. Kladiem si rôzne pasce a rád do nich padám. Súhlasím s Oscarom Wildom, že človek sa nemá brániť pokušeniu. Lebo hrozí, že už sa nikdy nevráti. A najlepšie sa človek zbaví pokušeniu tak, že mu podľahne."
Váš názor na dôveru?
"Nedôvera je múdrosť hlúpych."
Na slobodu?
"Čo je sloboda, neviem. Netúžim po nej."
Na pomoc - druhým, sebe...?
"Som ako ten pán, čo chodil mrviť do parku vtáčikom chlieb. Jedného dňa za ním prišiel strážca a hovorí: Vy tu rozhadzujete chlieb a v Indii hladujú. Pán na to: Tam až nedohodím. Takže ja sa snažím pomáhať tam a tak, ako mi to dovolia moje schopnosti... Raz som bol v Prievidzi. Jeden chalan sa ma spýtal, čo je zmysel života? A ja som vedel, že musím skúsiť odpovedať. Čakal som, či mi rozum podá dáky nápad. A zrazu som počul sám seba, ako hovorím: ´Dosť dobrým zmyslom života sú životy iných ľudí.´ To znamená, že dokážete postaviť nad seba potreby iných - svojho dieťaťa, neznámeho opilca, starého človeka... Že zmyslom vášho života nie je iba to, čo robí radosť vám."
Určite ste zažili sklamania...
"Samozrejme. Som úplne obyčajný človek, ktorý prežíva radosti i sklamania. Ale... aj keď prehrávam, nezneistiem. Poznám svoje schopnosti. Jediné, čo ma sklamalo - že niekoľkokrát som prehral s manželkami svojich priateľov v súboji o ich dušu. Pohodlnosť zvíťazila nad dobrodružnosťou."
Vráťme sa ku propagácii vašej knihy a k turné po Slovenku s Ligapasážou. Naplánovali ste si to dobre - dve muchy jednou ranou...
"Je mi vzácne nielen to, že ma diváci vidia na obrazovke. Po pol roku som sa rozhodol pre turné. A naozaj, videl som mnoho zaujímavých ľudí vo Vrútkach, Spišskej Novej Vsi, Poprade... Keď človek žije v jednom meste, nevníma úžasné zmeny v iných. Ale s polročnými intervalmi... Keď som videl, čo sa zmenilo tu i tam... Som rád, že nestretávam tých ľudí, ako nám ich predstierajú v novinách, správach. Skutočnosť je iná."
Zaregistrovali ste nejakú zmenu v Košiciach?
"Keďže som tu iba deň, nemal som príležitosť spozorovať niečo. Ale do zajtra sa pokúsim posedieť si s niektorými ľuďmi a zistiť, čo sa zmenilo v ich hlavách a potom pozerať, čo sa zmenilo v meste. Veľmi sa mi páči básnik Holub. V jednom fejtóne hovorí o pasáži v Prahe: Tú pasáž raz zatvorili a tridsať metrov pred ňou napísali PØECHOD UZAVØEN. Každý si to prečítal, prešiel tridsať metrov presvedčiť sa, či naozaj a potom prešiel obkľukou. Prechod po roku otvorili, no ľudia stále chodia okľukou. Holub povedal, že chodníčky, ktoré určujú náš život, sú vychodené v našej hlave."
Aké nové sú vychodené vo vašej?
"Usilujem sa venovať viac času rodine. Zmenil som trochu aj spôsob života. Často chodievame s Jožom Rážom na prechádzky, robím mnoho vecí, ktoré som predtým nerobil. Viac si vážim súkromie."
Spomínali ste, že už odmietate cestovať, lebo svet je taký zglobalizovaný...
"Je mi smutno... Bol som nedávno v Thajsku na Srí Lanke a v Mexiku. Vrátil som sa tam na miesta, o ktorých som písal a ktoré som miloval. Tie miesta sú... nechcem povedať zničené, pretože možno aj k lepšiemu..., ale sú zmenené na zábavné časti obchodných domov. Viete, keby vás vysadili v Thajsku na nejakom ostrove a nevideli by ste písmenká - názov, nevedeli by ste, či ste v Mexiku, na Kube, vo Viedni. Tie isté čokolády, tie isté slnečníky, tie isté krémy. Napríklad na Srí Lanke som sa potápal pred piatimi rokmi. Teraz som vošiel do mora, kde je jeden z najkrajších koralových rifov na svete. Za päť rokov zahynul. Ten rif je živý tvor, taký veľký ako futbalové ihrisko. Za päť rokov ho krémami, šampónmi, odpadkami z kuchyne zavraždili. Boli tam tisíce krásnych korálových rýb, dnes je tam pár kaprov, čo prežívajú. Kedysi tam bolo šesť lodičiek, ktoré prevážali turistov, teraz ich je osemdesiat. Z toho mám zlý pocit. Dvanásť až pätnásť percent tvorov v mori zahynulo, pretože v oblasti Indického oceánu je teplota vody 27, 28 stupňov a nad dvadsať šesť stupňov pätnásť percent tvorov neprežije. Hovorím o otepľovaní. A na to všetko sa mi už nechce veľmi pozerať."
Čo vy sám robíte pre záchranu Zeme?
"Zjem aj natural... Viete, som veľmi usilovný potápač. Potápam sa po celom svete, kde sa len dá. Na ostrove Hvar sú zvláštne miesta - plytčiny a hneď hlbočina. Uvidel som tam niečo zvláštne - vyzeralo to ako spermie od všetkých vorvaňov sveta. Zistil som, že to boli opaľovacie krémy. Stovky litrov sa ich usadilo na dno a okolo všetko umiera. A takisto sú tam obrovské ostrovy fliaš... Ja som sa nekrémoval."
Každé mesto vyžaruje svojskú energiu, má svojho ducha. Boli ste v Londýne. Pekne o ňom píšete...
"Je to múdre mesto. Spôsob postavenia ulíc, rituály. Neviem, či ste si všimli, že vo svete sa všetko infantilizuje. Všetko je zamerané pre blbcov a deti. Londýn je pre dospelých."
Čo nové pripravujete pre vašich poslucháčov, televíznych divákov, čitateľov?
"Program Tri opice. Iste poznáte tie opice - nevidím, nepočujem, nehovorím. Ten môj program bude naopak - vidím, počujem a rozprávam. Pobeží to v televízii i v rozhlase, kde by som mal reagovať na aktuálne veci. Do konca mája by som mal dopísať TAM TAM ŠTYRI. Popri potápaní som mal toľko času, že som doniesol Jožovi Rážovi deväť nových textov. Jožo odišiel do Egypta dať sa trošku do poriadku a bude tam aj skladať, takže platňa je v štádiu vážnych príprav. Napísal som tiež divadelnú hru Love. Hovorí o tom, ako sa dnes každý pokúša byť iným ako je. Dej sa odohráva v Senci a v Amerike. Medzi inými tam vystupuje aj Michael Jackson. Jeden z hrdinov sa ho tam pýta, prečo sa tak strašne zmenil? Michael mu odpovedá: ´Zistil som, že na tejto planéte to majú najhoršie starí, farební a chudobní. A rozhodol som sa, že nič z toho nebudem.´ Teraz pripravujem ďalšiu Pálenicu. Mal som šťastie, že som stretol jedného človeka, ktorý počas môjho pobytu v Amerike v roku 1991 bol jedným z najvyhľadávanejších reštaurátorov - pripravoval vtedy jeden z van Goghových obrazov. Volá sa Aladár Bodlik. Vrátil sa a porozprávali sme sa. Na 23. marca je pripravená Ligapasáž, v ktorej bude účinkovať Jožo Ráž, Juraj Jakubisko, Mirek Donutil. Bude sa rozprávať o neúspechoch úspešných."
Aj o vašich?
"Najviac. Mám úžasné veci. Okrem iného, tým, že sa rozpadlo Československo, prišiel som o stotridsať dielny kreslený seriál Puky s Alan Lesikom, na ktorý som už mal zmluvu a ktorý sa mal nakrúcať v Hong Kongu. Seriál si objednala jedna nemecká firma. Keď sa rozpadlo Československo, vyhlásili, že oni na Slovensko toľko peňazí nedajú. Zrušili zmluvu, dali nám pár korún... Nevydarilo sa niekoľko muzikálov, réžií... Viete, zaujímavé je, že ľudia väčšinou považujú päťdesiat percent vydarených vecí za neúspech. Ale z histórie aj najúspešnejší ľudia dosiahli horko-ťažko polovičnú úspešnosť."
Čoho sa musíte vystríhať, keď ponúkate svoju tvorbu?
"Všetci čakajú, kedy si domňa kopnú. Ale to nevadí. Jeden vynikajúci operetný režisér Bedøich Kramosil hovorieval: ´Dobre naplánovaný neúspech je viac, ako úspech.´ Treba to striedať, aby bolo s čím porovnávať."
Rád píšete ´na telo´?
"Raz som napísal hru na telo Milanovi Lasicovi - Návrat malého princa. Lenže z rôznych dôvodov ju nehral. Nevedel som to už nikomu zavesiť na krk. Hru mám doma v šuflíku. Nie je až také dobré písať na telo."
Knihy, ktoré sa nám dostávajú do rúk, si pamätáme možno aj cez postavy. Na ktorú osobnosť si čitatelia spomenú, keď budú listovať vo vašej knihe?
"Nikdy by som nezabudol na Lilian Malkinu. Je to človek z iného vesmíru a hovorí úžasne zaujímavé a hlboké veci. Myslím si, že kto sa s ním už raz stretol, zostane mu v krvnom obehu. Lebo Malkina je krásny, hlboký človek."
Podľahli ste boomu Pottera a Pratchetta?
"Premeškal som ich vekovo. Harryho Pottera som si prečítal už dávnejšie v angličtine a vtedy som si myslel, že je chyba vo mne, že tomu nerozumiem. Ale ušiel mi aj Pán prsteňov, už som sa s tým vekovo nestretol. Pre mňa Maroško vo Vtáčikove, Zbojnícka mladosť..."
Podľa čoho si vyberáte hostí do relácií?
"Na ceste po Slovensku je aj dôležité, kto s vami sedí v autobuse. Vyberám si ľudí, s ktorými mi je príjemne nielen na pódiu, ale aj v živote. Nazábavnejší v autobuse je Pavol Hammel. Vždy hovorím: Preboha, len nebuďte šoféra!
Ako vnímate rozhlas ako médium?
"Čím menej konkrétne médium, tým viac fantazie poskytuje. Mám priateľa, syna Janka Lehotského - Ïurka. Ako režisér pripravuje fantastický projekt. Šesť ľudí bude rozprávať autentické veci a na konci sa dozviete, že je to vrah, farár, mäsiar... Sme predpojatí. Veríme, že farári musia hovoriť všetko dobré..."
Nemáte pocit, že svet je taký bohatý, že všetko nestihnete?
"Každý deň pred spaním si odfajknem, čo som urobil. Existuje jeden príbeh o chlapovi. Príde do baru s opicou, objedná si koňak, vypije ho. Opica zožerie praclík, pagáčik, slaný rožok, nasype si soľ do ústi, korenie, vyskočí na biliardový stôl, zhltne guľu. O týždeň prídu zas, chlap si dá koňak a opica siahne po višni, strčí si ju do zadku, vytiahne a dá si ju do úst. Barman sa pýta: Prečo to tá opica robí? A chlap odpovedá: Viete, odkedy zožrala tú biliardovú guľu, radšej si všetko premeria.´ Ja to tak v živote robím."
Sú ľudia, ktorí si vytvárajú pocit, že niekto iný za nich niečo vyrieši. Chodia za vami takí?
"Skôr mi chodia porozprávať vlastné príbehy. Stalo sa mi, že za jeden večer mi porozprávali celý svoj život jeden režisér, jeden hasič a jedna ´hajzelbaba´."
Keď hodoríme o ľuďoch a vy ste obišli svet. Aké rozdiely ste si všimli?
"V Ázii sú ľudia pokojnejší. Tam pracuje aj sedem ľudí - dymia tyčinkami, púšťajú muziku, tancujú... Napríklad geniálny Miloš Forman v Amerike pohorel s jednym filmom. Dokonca prepadol tam aj jeho film Hoøí, hoøí, má panenko, pretože Američania nechápu, ako sa môže niekto smiať na hasičovi, ktorý nehasí. Američania si myslia, že ho treba vyhodiť z roboty. Preto Forman nikdy nenatočil spoločensko-kritický film. Tá ´švejkárna´ v Európe ešte platí, ale na mnohých miestach, napríklad v Austrálii, sa pracuje."
Nepracuje sa na Slovensku o čosi viac?
"Nie. Máme takých hnusných, neschopných politikov, že idú takým zlým príkladom, že kazia i to, čo by mohlo byť dobré. Máme niekoľko kompletných garnitúr neschopných politikov. Na všetkých stranách politického spektra. Som z toho vydesený, koľko neschopných ľudí môže byť v politike. Viete, na konci predstavenia hovorievam ľuďom, že nikto to za nás nespraví. Musíme si to sami vybaviť, so všetkými politikmi. Do volieb je ďaleko a potom si zvolíme zasa neschopných. Zúfalo niet na výber. A musím sa priznať, nerozumiem politike. Rád by som to vedel nejakým spôsobom riešiť... Keď som čítal, že Rezeš s ´tým´domom nič nespravil, že je nedostavaný štadión a že výsledok je ten, že sa vraj nič nestalo, nerozumiem, je mi z toho čudne, neviem sa s tým vyrovnať."
Hovorí sa ale, že ľud si zaslúži takých politikov, akých je sám schopný mať...
Je to taký zácharnný únik. Neviem... Mal som nedávno zvláštny výstup s policajtami, ktorí ma chceli pokutovať za hlúposť. Povedal som, že im nedám nič, že ich inštitúciu neuznávam. Potom som sa ho opýtal, koho budú voliť? Vraj pána Fica, lebo už sú tiež nahnevaní na ten neporiadok."
¼udmila PAŇÁKOVÁ
Foto: Karol HATALA |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
