Boris Filan v "Nočnom tam tam-e" o tom, že iné neznamená horšie
@ Kultúra -> Literatúra
Jul 08 2002 - 10:55 GMT
|
"Dúfam, že som o tom svete priniesol správy, ktoré potvrdzujú, že iné neznamená horšie, a že aj inde sú ľudia šikovní a múdri... My Slováci a Češi nevieme prijať ani inakosť našich susedov..."
Konečne viem, prečo si ženy tak rady berú do postele Borisa Filana... On jednoducho veci, ktoré stretáva na svojich cestách, prežíva, zažíva... povedzme... trochu inak. A našťastie má odvahu zhrnúť tie svoje pravdy do kratučkých, vtipných, zaujímavých príbehov. Kus z jedného vyberám z jeho najnovšej knižky Nočný tam tam: "Podľa starých skúseností cestovateľov má mať každá cesta veľký, jednoduchý pozitívny, optimistický cieľ. Napríklad objaviť pramene Nílu. Alebo dokázať, že človek prejde peši cez Antarktídu. Môj cieľ bol pohladkať koale nos. Nezdá sa vám dosť veľký? Nos, či cieľ?..." Aké jednoduché, milé a pravdivé, nie? Svet je poskladaný z takýchto malých jednoduchých veľkostí. Len ich treba vidieť. Možno za nimi niekedy treba prejsť aj kus sveta. Spomínaná najnovšia knižka najpredávanejšieho slovenského spisovateľa B.F. totiž vznikla na základe ciest do Vietnamu, Austrálie, Londýna, Tunisu a Peru. V júni ju vydalo vydavteľstvo Ikar. Vychádza v grafickej úprave Dávida a Ivana Popoviča.
Vrátim sa k tomu, prečo Boris vie práve tak zažívať to, čo zažíva a písať práve tak, ako píše. Lebo to tak jednoducho chce. "Som presvedčený, že všetko, po čom človek túži, sa mu splní. Mám zvláštnu vlastnosť, že dokážem pretlačiť svoje myšlienky iným. Nedávno sme boli so známym v Litmanovej na bohoslužbe. Keď som uvidel kňaza, pošepkal som priateľovi, že nás určite pozve na polievku, rezeň a zemiaky. Stalo sa... Kňaz po omši pristúpil k nám a pozval nás na obed. Sú samozrejme priania, ktoré by sa nemuseli splniť..." Boris o takých radšej nepíše. Resp. píše o nich inak: "Vo Vietname som zažil ťažké chvíle ako nikdy. Napriek tomu som ich písal tak, aby to bolo príjemné. Vietnam je krajina ovplyvnená zážitkami s Američanmi. Žijú v povojnovej psychóze. A takému národu sa zmení mentalita. Sú cinickejší, agresívnejší. Málokedy sa mi stalo, žeby človek prichytený pri klamstve reagoval agresívne. Vo Vietname áno. Keď som v reštaurácii čašníčke povedal, že jedlo je studené, práskla ho o zem. Taxikár nám sľúbil, že za dva doláre nás bude voziť hodinu. Po desiatich minútach zastavil pred skupinkou svojich známych, pred ktorými začal vykrikovať, ako sme ho chceli ošmeknúť. Jednoducho, v Saigone som zažil rad súvislých pokusov ma podviesť. Ale..., možno som nespravodlivý. Vietnamci sú veľmi čistotní. Trh, ktorý tam majú, z neho sa dá jesť. So všetkým sa hrajú - cukríky vyrábajú v tvare kvetiniek. Myslím, že ľudia sú tam veľmi kultivovaní, bystrí, talentovaní. Sú vynikajúci obchodníci. A veľmi využívajú svoje zdroje. Kúsok dreva, gumky..., nič nezahodia. Spracujú to opäť na niečo užitočné. Pre nich je kúskom lana potiahnuť loď jednoduhšie ako postaviť kvôli tomu nejakú ´ohromnú´ konštrukicu. Dnes je táto krajina určite na vzostupe. ¼udia tam žijú racionálne, v pohode sami so sebou, sú hrdí a mnohí i bohatí. Sú schopní a pekní. Majú krásne čisté pobrežie, veľa dobrých exotických reštaurácií. Jedia tam úplne všetko - psy, žaby, vtákov, býkov... A varia veľmi chutne. Psie mäso tu má veľkú tradíciu..."
Boris vlastne do Vietnamu ani nechcel ísť. Dostal sa tam iba preto, že chcel vidieť Saigon. Ten Saigon, o ktorom sa spieva v jednej pesničke: Saigon, ty prístav krásnych žien. A vraj naozaj, ženy sú tam krásne. "V jedno popoludnie som sa tam zamiloval do tristo Vietnamok. Sú naozaj pekné, dobre sa stravujú, majú dobré postavy. Vôbec, v Saigone ľudia hneď ráno behajú, posilujú, sú hrdí na to, že sú pekní...
Veľmi som túžil prežiť atmosféru na Machu Picchu. A zistil som: To je to, čo si človek môže pokojne odpustiť! Machu Picchu je najkrajšie na fotkách. Inak je preľudnené turistami. Nenávidel som stovky ľudí, čo sa tam vytrepali, keď som ja chcel mať zážitok. A oni nenávideli mňa. A každý nenávidel každého... Myslel som si, že Machu Picchu je miesto bližšie k Bohom. Máme o ňom zvláštne vymyslené predstavy. Nie je vysoko, ale ďaleko. Z Cusca sa tam ide takmer päť hodín vlakom. Najprv sa vlak v Cuscu 40 minút posúva od výhybky k výhybke smerom dolu a potom už len nekonečné klesanie koľajníc popri rieke. Vlastne na kopec idete dole... Peru je zložitá krajina. Prešla kadečím. Ale večer je to jedna záhradná slávnosť. Na ulici tu šijú, perú... sú plní remesiel. Prečo to my nevieme? Každý rok sa zastavím na Horehroní. V krčme sedia chlapi, nerobia, sú na podpore, krčma je špinavá... Hanbím sa za nich a zároveň mám týchto ľudí rád. A tak si k nim sadnem a dám si s nimi tú borovičku..." ažko sa porovnávajú mentality, národy, lebo sú to veci aj tak neporovnateľné, no každý pozoruje. A tak má možno šancu niečo zmeniť, vylepšiť... "My Slováci vôbec, veľa si odpúšťame. Lebo dúfame, že aj nám bude raz odpustené. Myslím, že Slováci majú v sebe srdečnosť a beťárstvo. Ale čo mi je veľmi ľúto - máme garnitúru, ktorá z nás robí somárov. A nepoučíme sa. Stále sa necháme okrádať novou. A ľúto mi je to preto, lebo u nás je toľko talentovaných ľudí... A somárov sú šíky... Verím, že pravda raz zvíťazí. Len sa obávam, či to nebude nová lož. Čo sa s tým dá urobiť? Neviem. Môžem hovoriť za seba: Mám svet, a ten sa snažím žiť slušne - nekradnúť ani neukradnúť iným. A bohužiaľ, iné veľké veci sú nad moje sily... A tiež si myslím jedno: Nehľadajte darebákov, všetky svinstvá robia slušní ľudia."
Keď bol Boris Filan v Košiciach spropagovať svoju knižku, priznal sa, že sa momentálne utiahol do Piešťan /medzitým - kým som napísala tento ´kus´ - z nich zrejme aj odišiel/. Vraj preto, lebo Bratislava je najhnusnejšie mesto na svete. Je zaplavené holohlavými výpalníkmi... Ale! Hlavný dôvod jeho návštevy v kúpeľnom ústave bola rehabilitácia kåbov, ktoré si vraj zničil pri basketbale.
Vraj už má B.F. napísaný ďalší, ale posledný diel Tam tam-ov. Prečo posledný? Vraj sa už - v tomto smere - vypršal. Zatiaľ stále má čo povedať, a ak si pomyslíme, že stále chce svojich priaznivcov potešiť, pobaviť, možno poučiť..., držíme mu palce. Lebo podľa neho noviny a médiá /dúfam, že nie všetky - pozn. red./ nanucujú čitateľom, že žijeme jednu hnusnú dobu. "My a politici žijeme v dvoch odlišných svetoch...
¼udmila Paňáková |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
