Aj svetoznámy mím Milan Sládek tvrdí, že bez väčšej odvahy budeme vždy iba loptičky
@ Kultúra -> Koncerty
Sep 10 2002 - 10:28 GMT
|
"Myslím si, že osobná iniciatíva, odvaha, musí byť väčšia. Inak sme iba ako loptičky v rukách žonglérov - politikov, ktorí by mali rozumne slúžiť potrebám národa. A to sa mnohokrát nedeje. Som absolútne presvedčený, že všetko je v našich rukách. Že to nie je otázka toho, že niekto príde, ukáže nám, nadiktuje cestu. Ale vedomie, že my musíme chcieť a vedieť, kam chceme ísť."
Veľkých ľudí je možné spoznať podľa toho, že sú skromní. Rozumejú životu, vedia, čo je ich prácou na tomto svete, vážia si ostatných a svojou tvorbou otvárajú nové dvere. No tie sa nie vždy a všade dajú otvoriť. Zdá sa, že u nás na Slovensku ich máme už dlho poriadne ťažké.
Milan Sládek, svetom uznávaný mím, nestor pantomímy, ktorého nespočetné uznania a vyznamenania za tvorbu, zakladanie súborov, festivalov, divadiel, pedagogickú činnosť..., by sme museli vyratúvať hodiny. Jeho tvorivý životopis si môžete prečítať na jeho internetovej stránke. Pre nás je teraz dôležité, že tento človek, jednen z tých velikánov, ktorých zrodila naša Matka - slovenská Zem, musí po márnom, láskyplnom, tvorivom a úctivom boji opäť opustiť rodnú vlasť. Tú vlasť, ktorej chcel - už niekoľkokrát - priniesť nielen ohromnú umeleckú a ľudskú hodnotu, ale i finančnú podporu /dočítate sa v ďalších riadkoch, z úst pána Sládka/. A o takýchto ohromných ľudí prichádzame roky. Prečo? Každý to vie. Keď sa obzrieme dozadu, zistíme, že Milana Sládka sa po emigrácii v roku 1970 do Nemecka dokonca snažil minulý režim vymazať z dejín. ŠTB nariadila zničiť všetky jeho archívy. Všetky filmy so záznamom jeho práce spálili. A dnes musí odísť opäť, pretože nechce patriť k nijakému prúdu. A chce investovať svoje sily do trvalých hodnôt.
Počas víkendu Milan Sládek navštívil Košice. V rámci Slovensko - Nemeckých dní porozumenia, ktoré pripravilo združenie Feman, sa v Štátnom divadle Košice predstavil autorskými dielami dospelým i deťom. Ako uviedol riaditeľ Slovensko európskej kultúrnej spoločnosti FEMAN Eduard Buraš, podarilo sa toto predstavenie zorganizovať aj preto, že k spolupráci získal významných partnerov, predovšetkým Veľvyslanectvo SRN na Slovensku a Goetheho inštitút v Bratislave.
"Som rád, že sme boli k tomuto podujatiu pozvaní, pretože je dobré, keď sa národy zbližujú, keď sa určité predsudky odbúravajú", povedal na margo podujatia Milan Sládek.
Nie je tajomstvom, že sa vraciate späť do Nemecka...
"Toto rozhodnutie som musel učiniť, pretože mám pocit, že sa mi nepodarilo presvedčiť príslušných úradníkov, že divadlo Aréna /založil ho v roku 1992 v Bratislave - pozn. red./ je dobrý projekt, ktorý má nielen náš, slovenský význam, ale aj európsky. Keďže nie som najmladší /nedávno oslávil 65. výročie - pozn. red./ a napriek tomu pociťujem dosť síl na to, aby som urobil ďalšie projekty, rozhodol som sa život si zjednodušiť."
Nedalo sa presvedčiť Ministerstvo kultúry, že ste pre Slovensko "dobrou investíciou"?
"Ich argumentácia, že som nemal toľko obecenstva, ako muzikály, nie je opodstatnená. Vysvetľoval som im, že ´Arénu´ som musel dávať do poriadku a popri tom som sa snažil, aby prichádzali noví diváci- robil som špeciálne predstavenia pre deti, mládež. Ale tým, že sme ešte stále dostavovali /zo starej "barabizne" na nábreží Dunaja, ktorá slúžila iba ako sklad kulís - pozn. red./ stalo sa, že som musel aj na pol roka prevádzku zastaviť. A tak sme sa dostali o krok späť, čo sa týka obecenstva..."
No to ale nebola vaša jediná aktivita...
"Vždy som sa snažil, aby aj mladí slovenskí umelci dostali priestor - doma aj v zahraničí. Preto som rád, že sme boli pozvaní aj tu, do Košíc... Od roku 1979 pracujem s nemecko-francúzskym spolkom pre mladých ľudí. A jedno z podujatí, kde mladí slovenskí výtvarníci a herci boli integrovaní do tohto nemecko-francúzskeho projektu, sa konalo aj v Bratislave. Aj preto si myslím, že som urobil dostatok práce, ktorá mohla ukázať, že sa oplatí do našich projektov investovať. Peniaze, ktoré sme dostávali, boli minimálne. Boli sme totiž jedno z tých divadiel, ktoré patrilo pod krajský úrad, preto bolo dotované najhoršie. Takže, opakujem, ak som uvážil svoje sily a možnosti, ktoré si myslím, že mám, nič iné mi nezostávalo, len rozhodnúť sa pre tento krok."
Vráťme sa späť do roku 1992, kedy ste založili divadlo Aréna, no museli ste odísť...
"Bol som zhýčkaný /jeho skromnosť, pokora nemajú hraníc - pozn. red./ a zvyknutý na to, že keď sa na niečom so svojimi predstavenými dohodnem, dodržia slovo. Keďže nedodržali, odišiel som na rok a pol preč. Ale vrátil som sa, aby som pokračoval v tom, čo som začal. Divadlo sa podarilo zachrániť a myslím si, že urobiť aj dostatok práce, bilancia nie je najhoršia - okrem toho, že divadlo existuje, pripravil som sedem krát medzinárodný festival pantomímy Kaukliar, jednu inscenáciu na Novej scéne, v Národnom divadle som režíroval operu a v divadle Aréna ďalších osem inscenácií. Čo si myslím, je na desať rokov dosť. Pretože na gro tých predstavení sa podieľam aj ako autor. Myslím si, že Aréna je krásne divadlo - festivalom i mnohými inými akciami, ktoré budem robiť ďalej bez divadla Aréna. Získaval som kontakty k rakúskym i nemeckým divadelníkom. Projekty, ktoré robím pre nemecko-francúzsky spolok, nemajú malý význam. Jedného, ktorý chystám na júl budúceho roka, by sa mali zúčastniť aj nemeckí i francúzski štátni prezidenti. Takže na to, že tu máme nejaké divadlo pantomímy, by som mohol upozorniť v zahraničí. Ale mám pocit, že nikto neveril, že je to možné."
Patríte medzi tých mnohých schopných ľudí, ktorí sú pre štát nesmiernym bohatstvom. Napriek tomu, náš štát zrejme takýchto ľudí nepotrebuje. Prečo je to tak?
"Myslím si, že v prvom rade my /my, bežní smrteľníci - pozn. red./ si musíme povedať, že sme tí, ktorí udávajú tón politike, ktorá sa u nás robí., či už je to kultúrna politika alebo iná. Porovnám to s jednou vecou: Keď som v Kolíne nad Rýnom moje Divadlo Kefka založil /1974 - pozn. red./, prišiel do mesta nový kultúrny referent. Nepoznal ma. Keďže zrejme dostal pokyn od mesta, aby ušetril peniaze, povedal si: nedám tých pár peňazí tomuto divadlu. Vtedy sa objavili politici i diváci, ktorí proti tomu protestovali. Urobili pred radnicou mesta demonštráciu. A tak divadlo získalo väčšiu popularitu. Ale tu, na Slovensku, keď som sa rozhodol odísť - pretože za daných podmienok sa tu robiť nedá, po umeleckej ani po mojej zdravotnej stránke - až na to, že som dostal z celého Slovenska mnoho telefonátov, listov..., pokrčilo sa ramenami a povedalo sa: Na Slovensku je to tak, nedá sa nič robiť. Hovorím to preto, lebo si myslím, že osobná iniciatíva, odvaha, musí byť väčšia. Inak sme iba ako loptičky v rukách žonglérov - politikov, ktorí by mali rozumne slúžiť potrebám národa. A to sa mnohokrát nedeje. Som absolútne presvedčený, že všetko je v našich rukách. Že to nie je otázka toho, že niekto príde, ukáže nám, nadiktuje cestu. Ale vedomie, že my musíme chcieť a vedieť, kam chceme ísť."
Čo môže pantomíma otvoriť ľuďom?
"Či už sa pozrieme na dávnejšiu, alebo na najbližšiu históriu tohto umenia, vždy práve tam, kde ideológovia, reklama... hazardujú slovami, prichádza toto umenie, ktoré prehovára k ľuďom veľmi nekonvenčne, ale i veľmi presne o potrebách citových. Strácame sa. Vidím, aj u nás, že popri silnej reklame i viere v techniku, ktorá je samozrejme tiež potrebná, sa zabúda, že stredobodom je človek. Myslím si, že preto má táto scéna opodstatnenie. Ukazuje na kvalitu toho, čo sa v človeku odohráva."
Na začiatku tohto článku som uviedla, že slovenské dvere sú dosť ťažké. V čom, podľa vás, ešte máme čo doháňať, v čom sa máme viac otvoriť?
"Pripravil som jeden projekt - Labyrint. A naschvál som doňho zakomponoval určité veci, ktoré som videl inde. Týka sa to napríklad skúsenosti, ktorú som mal s Nemeckom. V sedemdesiatych rokoch tam zašla spoločnosť so zmenami tak ďaleko, že sa hľadali úplne iné hodnoty vo výchove detí, vzťahu žien, pozície žien, tolerancie, sexuálnych minorít, uznaní... Ale videl som, že naši mladí ľudia nie sú tak ďaleko, aby o týchto veciach otvorene rozmýšľali. Proces vo výchove sa musí uskutočniť aj na školách. Je potrebná doba na to, aby sa to u nás začalo rozširovať. So všetkým treba začať zdola."
Napriek všetkému, o čo ste usilovali, čo vám vyšlo, nevyšlo, aký odkaz by ste smerovali na človeka?
"Myslím si, že je potrebné, aby človek nespasívnel. Lebo keď pasívnieme, zomierame. Že aktivitu, ktorá je potrebná, hoci nie vždy ľahká, musíme stále prevádzať. Vždy musíme dávať energiu. A lepšie tú pozitívnu, ako negatívnu."
Ïakujem za rozhovor
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
