„Lepší úvod sme si ani nemohli želať,“ zažiarila riaditeľka usporadúvajúcej agentúry ADS Ballonning Ingrid Blichová. Presne podľa programu podujatia balóny v stredu večer odštartovali z Námestia osloboditeľov. Bolo ich celkom 17 a nechýbal ani najväčší európsky špeciál v tvare kohúta. A nechýbal ani početný prizerajúci sa dav, ktorý si túto raritu nenechal ujsť. “Takúto účasť si z doterajších ročníkov nepamätám,” doplnila Ingrid Blichová celkom spokojne, na čo mala i dôvod, pretože táto akcia sa nerobí len kvôli balónovým pilotom a propagácii mesta, ale hlavne pre zatraktívnenie života obyvateľov Košíc.
Mňa však oveľa viac zaujímal druhý deň akcie, štvrtok, kedy sme mali naplánovaný novinársky let aj my. Predpoveď hlásila výrazné zhoršenie počasia, dokonca búrky. Našťastie, nič z toho sa neudialo. Ráno bolo pokojné, obloha čistá, takmer ideálne podmienky. Štart bol plánovaný na 6:30, ale počítal som s každou alternatívou. Nechcel som zmeškať, aj keby mi cestu prekrížilo stádo zúrivých nosorožcov. Ako každý rok, aj teraz som vyrazil z domu oveľa skôr a ako každý rok, aj teraz som bol na námestí pre istotu už pred šiestou a prvý.
Balónové lietanie nie je adrenalínový šport. Už som raz o tom písal, že podľa môjho názoru ide skôr o šport endorfínový. Teda pri lete sa zaktivizujú žľazy produkujúce endorfín – hormón šťastia a blaženosti. Letieť nad mestom v bezprostrednom styku s ovzduším, pozerať na známe ulice pohľadom, ktorý sa častejšie naskytuje holubom, to je vec nevšedná a svojim spôsobom aj úžasná.
Okrem domácich i zahraničných pilotov a novinárov využili možnosť lietať aj mnohí pasažieri, ktorí si objednali miesto v balónovom koši v rámci akciových cien fiesty. Mylím, že Košice majú šťastie, že na ich území sídli najväčší balónový klub na Slovensku, prevádzkujúci 10 teplovzdušných balónov a možnosť polietať si prevádzkuje vlastne non-stop.
Už o 6:10 prichádzali na parkoviská prvé auta s balónmi. Pretože som mal letieť už šiesty krát, začala pre mňa vlastne už rutinná príprava. Vytiahnutie balóna, jeho kontrola, upnutie k balónovému košu, kontrola plynových tlakových fliaš, prístrojov, nafukovanie studeným a potom horúcim vzduchom ohrievaným plameňmi z horákov.
Bol som pridelený k maďarskému pilotovi, ktorý už akosi patrí k stálemu inventáru košických ročníkov fiesty. Mihály Rácz Szabó, či ako mu všetci hovoria “Miška báči” má 63 rokov a balónovému lietaniu sa venuje 25 rokov. Okrem toho je stále aktívny parašutista. Jeho balón je červený s reklamou Top Joy.
Až keď sme sa stretli, pochopil, že zhoda našich priezvísk je len náhodná, pretože ja neviem po maďarsky a on neovláda angličtinu. Ukázalo sa však, že neverbálna komunikácia stále funguje a mimika s gestikuláciou sú celkom dobré dorozumievacie prostriedky, keď slová strácajú význam.
Bolo 6:56, keď sa dno nášho balónového koša odlepilo od betónovej plochy parkoviska na námestí a začali sme stúpať. Štart má svoje čaro. Zem sa vzďaluje, strechy domov sa dostávajú pod nohy a otvárajú sa nové pohľady. Tie sa ani zďaleka nedajú porovnať so štartom liedala. Skôr so snami o lietaní, ale s tým, že toto nie je žiaden sen, skôr, povedané našsky, je to splnenie sna “alive”.
Prvá budova vo výhľade bol hotel Slovan. Strohý architektonický socialistický funkcionalizmus, ktorý nahradil úžasnú budovu niekdajšieho hotela Schalkház. Ten si pamätajú už len tí skôr narodení. Hneď na to sa otvoril pohľad na Hlavnú ulicu. Presne tú istú ulicu, ktorou mnohí z nás prešli už tisícky krát, ale z balóna sa skýta výhľad, akoby ju človek videl prvý krát. Dóm sv. Alžbety, Kaplnka sv. Michala, ale aj ostatné architektonické klenoty sa objavujú v novom uhle pohľadu.
Ešte pred štartom som sa dozvedel, že letisko ráno rýchlosť vetra 0. Teda bezvetrie. Keď sme sa však vzniesli nahor, vánok nás presúval smerom na juh, teda sme sa vydali v smere Južnej triedy. Dopravná tepna pulzovala v nastávajúcej rannej špičke, ľudia na chodníkoch sa však zastavovali a dlaňami si clonili výhľad na balóny. Let nabral idylickú atmosféru.
Smerovali sme k sídlisku Nad jazerom. Naskytli sa ďalšie pohľady. Zo západnej strany na Terasu, Sídlisko KVP, neskôr Barcu, na východe sa tiahla železničná trať a tiekol Hornád. Postupne sme preleteli nad sídlisko Nad jazerom. Ranný opar nedovoľoval robiť kvalitné fotografie zamerané do diaľky, snažil som sa fotiť to, čo sa práve odohrávalo kolmo pod našimi nohami. Všimol som si, že niektoré balóny už pristávajú. Napríklad český tím s balónom v trave krígľa piva Budvar pristál na okraji poľa blízko cesty. To pretože každý balón sprevádza na zemi auto a je dobré, keď sa šofér vie dostať až k miestu pristátia a balón potom v pohode naložiť.
“Miška báči” si vytipoval futbalové ihrisko pri Šebastovciach. Pomaly sme klesali, nacvičenými pohybmi prostredníctvom lán otváral balónové klapky, teplý vzduch z balóna unikal a my sme klesli do trávy ako do vankúša. Let trval asi hodinu a pol a mne bolo trochu ľúto, že sa nezopakoval kúsok, ktorý sa tomuto maďarskému pilotovi podaril vlani. To sa mu stalo, že si vytipoval miesto na pristátie, ale potom videl, že asi ide o bažinu, zapol horáky, opäť sa trochu vzniesol a pristál o pár metrov ďalej. Lenže to už bol v Maďarsku. Pohraničníci ihneď pribehli a tak sa pán Mihály Rácz Szabó stal aj prvým Maďarom, ktorý emigroval do Maďarska na balóne. Vec sa vysvetlila a vrátil sa do Košíc...
Teraz, keď píšem tieto riadky, neprešli ani dve hodiny od nášho pristátia. Ešte stále vo mne doznievajú pocity z toho nevšedného zážitku. Našťastie, vďaka ADS Ballonning, je už prístupný každému.
Pre všetkých záujemcov, ktorí by si balóny chceli aspoň prezrieť, dávam do pozornosti PROGRAM NASLEDUJÚCICH AKCIÍ BALÓNOVEJ FIESTY. Naplánované sú ešte ďalšie lety, atraktívne nočné nafukovanie balónov a akcie pre deti.
Slavomír Szabó |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
