Bezmocnosť! Tá krutá bezmocnosť, keď človek nedokáže ani vypätím všetkých síl, čo by len trochu zmeniť svet vôkol seba! Keď všetko plynie bez ohľadu na snahu a činy ľudského tvora, trpiaceho pod bičom osudu. V duši pália rany, ktoré okom nevidieť. Srdcom však dobrý človek vycíti, že ktosi z blížnych trpí a potrebuje pomoc. Avšak žiadna doba citlivým ľuďom veľmi nepriala. Akosi neostával čas na ľútosť, keď bolo nutné stávať skôr, ako sa slnko rozžeraví, aby sa človek mohol postarať o dobytok a vybrať za prácou. A koľko bolo takých, čo by taktiež radi k dobytku a do práce utekali ráno, ba ešte i za tmy, keď obloha iba bledne a padá rosa. Len keby dáky statok a robotu mali. Títo, veru, vstávali často ešte o čosi skôr. Hlad ich budil. Ale čo s človekom, ktorého majetok, ale ani hlad neťaží, no napriek tomu nemôže spávať? Ktorému problémy tých, ktorí majú deravé vrecká, zdajú sa smiešne? Nespí, pretože pocit bezmocnosti páli ako oheň. A ten šľahá čoraz väčšími plameňmi. To ako dolievanie oleja pôsobí detský plač neviniatka, ktoré len pred niekoľkými dňami pokropil kňaz vodou na znak krstu. Dieťa túžiace sa prisať k matkiným prsiam a prijímať ich mlieko, ako dar milujúcej osoby, ktorá sa v ňom zhliadla.

Dieťa opäť zaplakalo do tmy, túžiac po mlieku. Muž bez rozmýšľania vstal z postele a zobral na ruky batoľa, ktorému sa ešte donedávna tak veľmi so ženou tešili. Ktoré čakali plní radosti, keď izba denne zvonila smiechom. V ktorom, ako verili, nájdu pokračovateľa svojho rodu. Ktorému, ako plánovali, budú vštepovať lásku k bohu, úctu k ľuďom a pracovitosť, ktorá robí gazdu gazdom. Nebolo šťastnejších ľudí v celom Lipovci, ba možno ani v neďalekom Prešove. Keď žena niekoľko dní po pôrode zomrela, nebolo väčšieho chudáka. Tmou sa rozliehal plač dieťaťa. Vzal ho do náručia, tíšil ho. Krokmi meral veľkosť izby. Štyri kroky k dverám a štyri späť. Dieťa ešte chvíľku kričalo. Oči si zvykli na tmu. Pozoroval, ako sa utíšilo, chvíľku ešte vraštilo čelo, pozeralo kamsi do neznáma, až zaspalo. Pomaly ho uložil a ľahol si na posteľ. Čochvíľa sa malo začať rozvidnievať. Ďalšia noc, ktorú prebdel. Aj keď spomienky rezali v duši ako britva, dozrelo v ňom rozhodnutie.

- Takto to už nemôže pokračovať. Nemôžem zničiť život obom. Boh vie, prečo mi takýto osud nadelil, no ak sa nespamätám, do záhuby doženiem seba i dieťa. Musím si nájsť novú ženu - zahundral si potichu, ale vzápätí sa pozrel, či dieťa neprebudil. Pošúchal si rukami tvár a vyšiel na dvor, prichystať drevo na oheň.

K dobrej žene muža srdce dovedie, ale keď sa pri výbere manželky riadi rozumom, málokedy šťastie dosiahne. Prešlo niekoľko týždňov a priviedol si domov novú nevestu. Svadba tichá, skromná. Veď každému muselo byť jasné, že on si len dieťa chcel ochrániť, a že sa žena z rodičovského domu pod vlastnú strechu chcela nasťahovať. I pekná bola, čo mu lichotilo, ale krása v tvári a v postave sa nie vždy v duši musí zrkadliť. Sľúbila mu, že o dieťa sa bude starať ako o vlastné, že jemu dobrou manželkou a všetkým dobrou gazdinou bude. Že vie, aké zlé chýry sa o macochách šíria, lež že jej musí veriť, pretože ona má deti rada. Bolo príjemné dotýkať sa jej , hladiť ju a líhať do spoločnej postele. Dieťa však vždy chce svoje. Chce matku.

Prvé dni muž nebadal nič zlé a spokojný s vlastným rozhodnutím odchádzal za robotou. Uhlie v lese páliť a voziť ho na predaj, ak bolo nutné. Zaslepený jej príjemným zovňajškom si akosi nevšímal, že dieťatko chudne a chradne. Macocha sa netrápila, plač jej neprekážal a len čo manžel päty z domu vytiahol, opäť si líhala do postele. Ohrievať vodu na kúpanie sa jej nechcelo. Občas umyla dieža v studenej, ale častejšie ho nechávala špinavé.

- Nie som jeho matka. A vari som mu slúžkou? Keď sa vykričí, vysilením zaspí - hútala si sama pre seba, vychutnávajúc možnosť poležať si pod perinami, na ktoré cez okno tak príjemne svietilo horúce slnko. Maličké však vo svojom domáhaní sa jedla neustávalo. Kričalo, až macocha vstala a poriadne ním zatriasla. To ho ešte väčšmi podráždilo, až kričalo z plných pľúc. Keď sa vysililo, ešte chvíľku sa zajakávalo, a potom naozaj zaspalo.

- Parom ťa zober! Ak tak túžiš po matke, choď si za ňou, ale mne neotravuj život! - zakričala naň, akoby tomu malo rozumieť. Prsty sa jej zatvárali v päste, keby sa muža i ostatných ľudí nebála, skoncovala by jeho i svoje trápenie. Dieťa chcelo lásku a život, macocha pokoj a pohodlie.

Duše mŕtvych sú údajne vo vzťahu k nám, živým, bezmocné. Vidia nás, cítia naše radosti i smútok, ale nesmú do našich životov zasahovať. Dozaista, sú aj výnimky. Duchovia zblúdilých, ktorí hľadajú odpustenie a vykúpenie, ale i milujúcich bytostí, ktoré porušia všetky pravidlá, len aby ako anjel strážny podržali ochrannú ruku nad tými, ktorí ich za života milovali, a teraz potrebujú ich pomoc. Tak i duša zosnulej matky dieťaťa sledovala osud neviniatka a prežívala trápenie nad mužovou slepotou a macochiným cynizmom. Keď v noci všetci zaspali, prišla ku kolíske a jemnými pohybmi kolísala dieťa. Tomu sa vždy očká rozžiarili, špúlilo pery a potom slastne usnulo. Nikto mŕtvu matku nevidel, možno len to maličké.

Macocha si všimla hýbajúcu sa kolísku a premkla ju hrôza. Bála sa čo by len pohnúť, od strachu dýchala len veľmi plytko a cítila, ako sa celá potí. Rozhutovala nad tým, že ak je dieťaťu dobre s mŕtvou, určite by mu bolo lepšie, ak by už nežilo. Šialené, vražedné myšlienky ju úplne opantali. Nahovárala si, že dieťa vlastne len vráti skutočnej matke. Jej prestane prekážať a konečne začne žiť tak, ako všetky ostatné ženy po vydaji. Ba možno že aj lepšie, lebo muža má takého zaslepeného, že si ani nevšíma, aký je v celom dome neporiadok.

- A možno, že si ho sama mŕtva zoberie. Keď ho nebude môcť upokojiť, dá mu pokoj večný - polobláznivo sa zasmiala, keď muž opäť pálil v lese uhlie a maličké zasa plakalo na celý dom; žiadalo si mlieko a trochu lásky. Bosými nohami prešla od stola ku kolíske a pokúšala sa mu pozrieť priamo do očí. Aj sa jej to podarilo, ale čosi také nevinné, ako detský pohľad, nezniesla. Prehodila mu cez tvár kus látky a prešla k peci. Mala by polievku navariť, ale tie divoké myšlienky ju úplne pohltili.

Dieťa prestalo plakať. Pribehla k nemu, či sa látkou neudusilo. Ono však pokojne spalo, rúčky zodvihnuté k ústočkám, malé uvoľnené pršteky zvýrazňovali jeho krehkosť a odkázanosť na pomoc druhých. Ani nevedela, či sa má radovať, či hnevať, že malé ešte žije. Rozhodla sa však, že ak jeho mŕtva matka po ňom tak túži, urobí všetko, len aby im to prekazila. Aby to malé úbohé decko nemohol nikto upokojiť a učičíkať. Takto sa možno skôr stane, že mu nebesá ponúknu svoj pokoj večný a ono opustí tento svet. Večer vždy uviazala kolísku povrazmi tak, aby sa ňou nedalo ani pohnúť.

Raz, keď otec zavčasu ráno odchádzal do hory, kľakol si ešte na chvíľku k dieťatku a začal sa modliť.

- Choď, lebo už bude deň a teba slnko nájde ešte tuto - pri tomto šteňati - skríkla macocha z postele. Vzápätí si však uvedomila, čo povedala a preľakla sa.

Muža až pri srdci pichlo, ale ovládol sa. Nebol čas na okamžité riešenia. Nakoniec, ešte ani sám nevedel aké. Bolesť bola priveľká, aby dokázal správne uvažovať. Hnev je zlý radca, to vedel dobre. Vstal teda a len zašomral: -Dnes budem v lese páliť len predpoludním. Potom musím zaviesť uhlie až do Krompách. Ťažký, plný voz. Nevrátim sa teda ani večer, ani v noci. V Krompachoch prespím. Až zajtra ma čakaj. Daj mi jedlo na obed i na večeru.-

Macocha si uvedomila, že ak jej teraz tieto reči odpustil, naozaj je na ňu odkázaný a tak ešte pridala: - Jedlo na obed a na večeru? Hneď a zaraz?! Neboj sa, hladného ťa nenechám. Ale pretože ty odchádzaš, nemusíš aj mňa z postele duriť. Na obed ti prinesiem pagáče. Nič sa neboj, len choď.-

Muž ešte raz pozrel do kolísky a nepokojný odišiel. Macocha nakoniec vstala a začala piecť. Hlavou jej však opäť vírili myšlienky, aké by to bolo, keby sa nemusela starať o mužovo dieťa. V hore by ho najradšej nechala, nech osud s ním tak naloží, ako sám rozhodne. Potom si spomenula na Jozefa a jeho bratov. Na biblický príbeh, v ktorom opustený chlapec získal výsostné postavenie v ďalekom Egypte, takže sa mu všetci klaňali a jeho rodina po rokoch stretnutia pokorne prosila o odpustenie. Zľakla sa vlastných myšlienok, ale tie ju neopustili.

Vložila pagáče do misky, previazala ju chlebovkou. Dieťa vzala do náručia a prešla blatnou ulicou dediny. Prešla aj lúkou, vstúpila do lesa. Pred ňou sa rozprestierala známa dolina i cesta, ktorou by trafila za mužom aj poslepiačky. A predsa sa stalo niečo, čo jej úmysel skrížilo. Možno vidina, možno skutočnosť. Dozaista však videla, že na jednej zo skál sedí diabol. Strašná tvár pokušiteľa na ňu hľadela s výrazom očakávania. Strach ju úplne premkol, nedokázala sa ovládnuť. Len sa rozbehla do svahu, pričom hlava dieťatka bezvládne visela, kymácala sa. Vybehla až nad dolinu, odkiaľ mala výhľad na cestu. Z rozrušenia sa jej až pred očami zahmlievalo, keď vyzerala kde má muža.

Tu uvidela, že furmani už tiahnú cestou, vedúcou skalnatým úbočím. Medzi nimi aj jej muž. Prišla teda neskoro. Chcela naň aspoň zavolať, ale hlas jej uviazol v hrdle. Muž už bol určite hladný a namosúrený, ale to jej neprekážalo. Aj krik by zniesla, len aby sa s ním stretla, len aby sa diablovi vyhla. Znova sa pokúsila naň zakričať, avšak skôr ako zaznel je hlas, ozval sa mohutný hukot. To balvany zo skalistých brál začali padať so strašným rachotom. Jeden z vozov ťahaných volmi sa naklonil a rútil sa do priekopy. Bezvládne, ako detská hračka padajúca na zem. Začula krátke výkriky. Uvidela, že tam dole spolu s vozom i zvieratami padol aj jej manžel. Jeho telo ležalo dodrúzgané v potoku. Voz rozbitý, uhlie rozsypané, len jeden z volov ešte ryčal od bolesti. Ostatní furmani zastavili a bezradne pozerali na tú galibu, ktorá prišla ako blesk z jasného neba.

- Nie, nie - kričala. Pustila misku s pagáčmi, celý svet sa s ňou zakrútil. Chytila ju triaška, keď si uvedomila, čo ju v ďalšom živote čaká. Vdova starajúca sa o sirotu. Žena, ktorú už nikto nebude chcieť! Zúrivá zdrapila dieťatko, že ho šmarí do priepasti. Nech sa zabije, rozdrúzga o skaly! Zovrela maličké pevne do dlaní, a ako ho zodvihla, skamenela.

Sivá skala pripomínajúca ženu s dieťaťom v ruke tu stojí dodnes. A rovnako pri vchode do doliny aj kamenný čert, ktorý ju pozoruje, aby ju nik viac nemohol vzkriesiť. Aby sa kameň nepremenil na telo. Napokon, nebolo by to ani úplne možné. Pretože ten, kto dokáže byť hrubý a bezcitný aj k celkom bezbrannému batoľaťu, musel mať srdce kamenné už v čase, keď ešte žil.

Slavomír Szabó

Literárna spoločnosť Pravé orechové