CITADELA Časť druhá

Plán, čo sa nestihol realizovať

Minulý týždeň sme sa v úvode tohto seriálu zaoberali udalosťami, ktoré viedli k rozhodnutiu postaviť v tesnom susedstve mesta Košice novú pevnosť - citadelu. Dnes sa chceme upriamiť hlavne na obdobie jej výstavby a miestne vojenskopolitické pozadie doby, keď vznikala. Do jej výstavby sa totiž cisárska strana pustila v dosť rušných časoch, keď na východe krajiny začali čoraz odvážnejšie šarapatiť povstalci, nazývaní kurucmi. Neustále tu teda prebiehali drobné či väčšie vojenské operácie, a, samozrejme, striedali sa tu rôzne cisárske vojenské jednotky. A akoby všetkým tým nešťastiam nemal byť nikdy koniec, vytrpelo si mesto vyše práva aj vyčíňaním živlov. Boli to skrátka jedny z najhorších rokov v dejinách Košíc.

OTÁZNIKY NAD ZAČIATKOM VÝSTAVBY

V mnohých prameňoch sa uvádza, že košickú citadelu začali stavať už v roku 1670, čo však asi nie je reálny termín. Je viac okolností, ktoré proti tomu svedčia. V prvom rade sám fakt pokusu o povstanie mešťanov, ktorý sa stal niekedy po 29. júli uvedeného roku, najskôr až začiatkom jesene. Keď si predstavíme určitý čas, pokiaľ príslušné správy dorazili do Viedne a čas nutný na porady a zasadnutia dvorskej vojenskej komory, musíme tento rok vylúčiť, pretože bolo nemysliteľné začať s takouto stavbou pred príchodom zimy. No nie je to jediný dôvod pochybností.

Jediný zachovaný projekt citadely /v Košiciach máme iba kópiu, originál by mal byť kdesi vo Viedni/ so všetkými náležitosťami, ktoré mala obsahovať, je datovaný rokom 1671. Keď ju teda v tomto roku projektovali, asi ťažko ju mohli stavať rok predtým. Naviac máme z roku 1671 zachovanú kópiu projektu úprav košického opevnenia /originál je taktiež kdesi vo Viedni/, na ktorej citadela ešte nie je zakreslená. Keby ju v tomto roku mali hoci len začať stavať, nepochybne by tam už bola! Takže ani rok 1671 nemohol byť rokom začatia výstavby citadely. Napokon, nehralo by to ani v súvislostiach s uväznením a vykúpením spomínaného Františka I. Rákocziho. Výkupné zaňho nemohlo byť k dispozícii už v roku 1670, čo znamená, že na stavbu citadely by neboli v tomto roku ani financie.

Všeobecne sa uvádza, že o postavení citadely v Košiciach rozhodoval prezident dvorskej vojnovej komory Rajmund Montecuccolli a že citadelu stavali podľa projektov francúzskeho inžiniera Georgesa Lucasa de Siche. Nepoznáme však žiaden ním podpísaný výkres celku, ani detailov košickej citadely. Tie výkresy, ktoré poznáme z kópií, sú iba veľmi jednoduché schémy, ktoré nemohli byť podkladom pre výstavbu takého veľkého a komplikovaného objektu. Pre citadelu by museli byť osobitne naprojektované budovy kasární, sklady, kostol, veliteľský dom, kazematy v bastiónoch veže v kurtinách a vodné čerpadlá. O ničom takom však nevieme. Alexander Mihalik sa v knižke o Miklušovej väznici venuje aj tam vystavovaným výkresom, medzi nimi aj plánom citadely, a v Magiorottiho knižke sa zase píše, že stavebné práce na citadele viedol Friulčan Germanico Strassoldo. Možno to bol príbuzný hornouhorského a košického kapitána Karola Strassolda.

MIESTO, KDE JU POSTAVILI

Skôr, ako sa otázkou položenou v medzititulku začneme zaoberať, pozastavíme sa nad jedným verejnosti málo známym detailom. V kartách pamiatkového ústavu je architektúra košickej citadely označená ako „vaubanovský štýl", podľa presláveného francúzskeho maršala, staviteľa pevností a odborníka na ich dobývanie, Sebastiana de Prestre Vaubana. Lenže v časoch, keď sa tieto karty písali, bola u nás úroveň znalostí o dejinách pevnostnej architektúry neuveriteľne nízka. Jediným konkrétnejšie známym staviteľom pevností bol spomínaný maršal Vauban, a tak všetky bastiónové opevnenia sa označovali ako „vaubanovské". Dnes sme už v tomto obore predsa len ďalej a ak by som sa mal k štýlu architektúry košickej citadely vyjadriť, označil by som ho najskôr za dielo novotalianskej pevnostnej školy.

Citadelu situovali južne od mesta tak, že ovládala prístup doň od peštianskej cesty /dnes Južná trieda/ a zároveň aj Dolnú mestskú bránu, od ktorej bola vzdialená asi 250 metrov. Vtedajšie delostrelectvo by v prípade potreby mohlo z citadely postreľovať terén od hlavného koryta Hornádu, po dnes rozostavaný zimný štadión, a od Ryby až po sochu Immaculaty v meste. Do citadely viedli dve brány vytvorené vždy uprostred valu medzi dvoma susednými bastiónmi. Jednu vybudovali oproti mestskej Dolnej bráne, druhú tak, že smerovala na Peštiansku cestu. Keďže bola citadela päťuholníková, zvierali osi brán navzájom uhol 72 stupňov.

Vybrané miesto, ako spomínajú dobové pramene, bolo mierne vyvýšené. Voľakedy tu stávalo dolné predmestie, mestský majer, starý kostol s kláštorom a je možné, že aj kráľovský dom najstarších Košíc, známych ako villa Cassa z listiny z roku 1230. Výstavbou citadely sa asi zotrela väčšina stôp najstaršej minulosti Košíc. V tej dobe sa však nezvykli zaoberať takýmito „drobnosťami".

Je pravdepodobné, že keď sa pevnostní inžinieri rozhodli pre toto miesto, tamojšie predmestie práve nestálo, bolo zničené predchádzajúcimi bojmi a šarvátkami. Je dokonca možné, že vyvýšeninka, ktorá sa staviteľom dobre hodila, bola umelým pozostatkom tunajšieho stáročného osídlenia. Čosi z neho však predsa len prežilo, aj keď len v podobe toponyma - miestneho názvu. Jeden z bastiónov citadely, mieriaci svojim hrotom na juhozápad, kdesi na dnešnú Astóriu, bol pomenovaný ako Gotes Acker Bastion - Cintorínsky bastión. Na jeho mieste asi stál, alebo s ním tesne susedil, predmestský cintorín, jediný pozostatok bývalého dolného predmestia.

AKO MALA VYZERAŤ?

V roku 1671 nakreslil cisársky plukovník Jakub von Holst celkovú schému projektu citadely, v ktorej sú jednotlivé jej objekty popísané v šestnástich písmenami označených položkách. Holstov neveľký plánik prekreslil v roku 1910 študent Štefan Halmos a táto kópia je dnes deponovaná vo Východoslovenskom múzeu a pomocou nej si vieme pomerne dobre predstaviť, ako naša citadela mala vyzerať. Jej základný pôdorys tvoril päťuholník so stranou dlhou 203 metrov. Z tohto päťuholníka vybiehal z každého jeho rohu bastión s lícom dlhým 90,5 metra a bokom vysadeným od vonkajšieho obvodu hradby /kurtiny/ 24,5 metra. Hlineno - murovaný val obvodovej hradby bol hrubý rovnako 24,5 metra.

Veľký päťuholníkový priestor vnútri citadely mal stranu dlhú 149 metrov a celkovú výmeru asi 5,7 hektára. Na tomto dvore bol naprojektovaný celý rad budov. V južnom rohu citadely to bol kostol obklopený viacerými budovami, z ktorých jedna je označená ako Das Commendanten Haus, čiže to mal byť veliteľský dom. Ostatné budovy sú pravdepodobne projektované byty dôstojníkov. Kostol mal mať svätyňu orientovanú na juh. Pozdĺž celého vnútorného obvodu valu hradby mali byť umiestnené kasárne označené ako Soldaten baraquen. Nestáli iba v miestach, kde boli brány so strážnicami popísanými ako Corps des guardes beij den thorn.

Na východnej strane dvora, rovnobežne s kasárňami mala stáť budova označená ako Zeughaus, und was dazu gehöret, čiže zbrojnica a čo k nej náleží. Naproti nej, na západnej strane dvora, mala stáť podobná budova, ktorú Holst popísal ako Provianthaus und bäckhaus - sklad potravín a pekáreň. V rohoch dvora sa plánovali štyri studne. Voľný priestor uprostred citadely, ktorý by po výstavbe uvedených budov zostal a slúžil ako nástupište /tým, čo absolvovali vojenskú službu známe skôr pod termínom „buzerplac"/ posádky, by mal úctyhodné dva hektáre.

K bránam citadely mali viesť mosty stavané tak, že mali pevné i spúšťacie úseky. Dve padacie úseky boli umiestnené v strede mosta a tesne pred bránou do citadely. Plytká vodná priekopa bola široká 37 metrov pred bastiónmi a až 54 metrov pred kurtinami, čo bola zároveň aj dĺžka premostenia k bránam. Za priekopou bola naplánovaná 7,3 metra široká krytá cesta so zhromaždiskami a glacis široké asi 20 metrov. Plocha vodnej priekopy by po úplnom dokončení mala asi 7 hektárov a celková plocha citadelou zabratého, zastavaného a upravovaného územia by bola až 25,4 hektára - na porovnanie uvediem, že opevnená časť stredovekej Bratislavy nedosahovala takúto výmeru.

Nakoniec si dovolím ešte jedno porovnanie, s podobnými stavbami na území dnešného Slovenska. Celková plocha košickej citadely vymedzená jej bastiónmi a hradbami, teda bez priekopy, krytej cesty, zhromaždísk a glacis, bola 12,97 hektára. Stará bastiónová pevnosť v Komárne, stavaná v 16. storočí, zaberala plochu asi 2,5 hektára. Pevnostné mesto Nové Zámky, založené tiež v 16. storočí, malo za tých istých podmienok výmeru asi 15 hektárov a nakoniec pevnostné mesto Leopoldov stavané súčasne s košickou citadelou zaberalo plochu asi 18 hektárov.

DÓM OPÄŤ V KATOLÍCKYCH RUKÁCH

Asi najdôležitejšou udalosťou odohrávajúcou sa v Košiciach v časoch, keď poniže mesta začali stavať citadelu, bol návrat dómu svätej Alžbety do rúk tunajších katolíkov. Kronikár doktor Plath to opisuje svojím typicky kvetnatým spôsobom takto: V roku 1672 jágerský biskup Szegedy okupoval, nech je odpustené tomuto slovu, lebo sa sem nehodí, lebo tak by sa malo povedať, že revindikoval - spravodlivo žiadal späť vlastníctvo katolíkov, kostol svätej Alžbety, ktorý im bol zabratý. /Buďte spravodliví a dajte každému čo je jeho, zacitoval na tomto mieste dobrý katolík Plath/. Úchylkári /tak nazval protestantov, vtedy ešte väčšinu Košičanov/ odmietali princípy takejto spravodlivosti a preto ju bolo potrebné silou a sprostredkujúcou mocou.

Tu sa kronikár v texte pristavil pri fakte, že katolícka fara bola navrátená už v roku 1670, pri inštalácii kapitána Spakaua a pokračoval priamym popisom udalostí, ako keby sa na nich osobne zúčastnil: Biskup, sprevádzaný kanonikmi a pod ochranou Spankauových vojakov, zastal pred kostolom. Jeho kľúče /rozumej kostolné/ jedna strana žiadala, druhá odopierala. Tu biskup rozkázal, aby bola brána do kostola preborená, ale stolári ho odmietli poslúchnuť. Na to jeden kanonik vytrhol stolárskemu majstrovi sekeru kresačku a zasadil bráne prvú ranu, pričom zakričal: „Bite ďalej a otvorte luteránsku herézu". I stalo sa, a biskup žehnajúc vrátil kostol kultu katolíkov, ktorému pôvodne patril.

Kronikár Tutkó datuje túto udalosť inak, do roku 1671, a opisuje ju tymito slovami: Cisár Leopold určil pre spätné získanie dómu svätej Alžbety ako svojho kráľovského poverenca Boršického. Keď sa občania, evanjelici i reformovaní, dopočuli, že sa už chystá vykonať zverenú mu úlohu, radili sa, že sa postavia na odpor, a to tým viac, že hlavný valiteľ mestskej stráže, kapitán Spankau, bol z ich náboženského tábora. Tento im však, keď ho požiadali o pomoc, takto odpovedal: „Keby cisár rozkázal zakovať do okov aj samotného Luthera, aj to by som s radosťou vykonal."

Tutkó pridáva navyše jeden detail z prvých chvíľ po prevzatí dómu katolíkmi: Radosť katolíkov z prevzatia tohto veľkého výdobytku bola znásobená aj tým, že sa našla monštrancia z čistého zlata, ktorá už dávno bola hlboko zamurovaná v kamennej stene jedného boku kostola. Bol to poklad krásny a taký veľký, že nebolo od neho vyššieho človeka v meste. V tomto roku si užili Košice a ich kapitán Spankau aj nepríjemnosti. Od Sedmohradska sa do týchto krajov rozšírilo povstanie vedené Štefanom Petrócim, Matejom Szuhajom, Gabrielom Kendem a Pavlom Sepešim. Kurucom sa podaril aj husársky kúsok - porazili kapitána Parida Spankaua pri Haniske a Barci, a ako uvádza Plath: Boli by do ich rúk padli aj Košice, keby bola medzi ich vodcami jednota. Sepeši a Szuhaj nakoniec obkľúčili Košice, kým ostatní dvaja ukrutne rabovali v susedných oblastiach, ale iba dovtedy, kým sa nezjavil pán maršal Wolfgang Fridrich Kobb de Neudingen. Človek to bol síce hrozný, ale proti divým beštiám takéhoto druhu potrebný.

Thököliho prekvapivý útok - pokračovanie

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 28. 9. 2001

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň