Časť druhá - plány z rokov 1821 a 1823

PRÍLIŠ VEĽKORYSÝ KONCEPT

Plán mestských kúpeľov, ktorý vypracoval Belágh v máji 1821, nebol jeho výlučným "kšeftom", ale podieľal sa na ňom aj akýsi jeho žiak, ktorého meno sa začínalo písmenami Ka.... Dokladuje to dodatočná nemecky písaná poznámka na rube výkresu veľkého 60 krát 85,6 centimetra a podlepeného bielym plátnom. Plán má nadpis Plan A Nro. 1 Den von der Kg. Frey Stadt Kaschau angetragenen Badzellen und obzu gehörigen Bequemlichkeiten, čiže po slovensky Plán kúpeľov prevádzkovaných slobodným kráľovským mestom Košice a k nim príslušné zariadenia.

Na pláne, vypracovanom v merítku 1:144, sú navrhnuté kúpele prízemnou štvorkrídlovou stavbou s uzavretým dvorom, pri nich však stoja ďalšie tri nezávislé objekty. Hlavná kúpeľná budova je kreslená tak, že je jasná aj jej poloha voči mlynskému náhonu a len tak mimochodom tu Belágh nezabudol zakresliť aj areál brusiarne, ktorá bola kúpeľnému areálu najbližším susedom. Stredný mlyn, ktorý stál na opačnej strane náhonu, priamo oproti brusiarni, tu však už nie je zakreslený.

Hlavná kúpeľná budova má vstup orientovaný na severovýchodnú stranu, smerom na mestskú zábavnú lúku Hanfischku, je teda obrátená chrbtom k mlynu. Celé severovýchodné krídlo kúpeľov je navrhnuté v podobe vstupného vestibulu, ktorý slúžil ako čakáreň, odpočiváreň a asi aj ako kaviareň či reštaurácia, pretože v areáli je aj kuchyňa a špajza. V severozápadnom a juhozápadnom krídle sú kúpacie izby, písané ako cely, prístupné z krytej chodby. V juhovýchodnom krídle je ešte päť kúpeľných izieb, ale aj obslužné a obytné miestnosti pre kúpeľníka /Badwäschers Wohnung/ s obývačkou, kuchyňou /Küchel/, pomocnou izbou /Gehülfen Zimmer/ a špajzou /Speiss/. Na styku severo a juhozápadného krídla sú spoločné záchody označené dobovým termínom "Retiraden", čo je pôvodne francúzske slovo, znamenajúce stiahnutie sa, prípadne ústup.

Juhovýchodne od hlavnej budovy kúpeľov bol na tomto projekte navrhnutý osobitne stojaci domček pre cezpoľných hostí /Fremdegäste wohnung/ v ktorom boli tri nájomné izby a byt pre personál. Severovýchodne bol navrhnutý osobitne stojaci hostinec /Gasthaus/ s jedálňou /Speis Saal/, fajčiarňou /Rauch Zimmer/, kuchyňou, špajzou, izbou pre hostinského a izbou pre čeľaď /Gesindel Zimmer/. Tu stojí za pripomienku, že slovo "Gesindl" žije dodnes v češtine v podobe "ksindl", čo znamená chamraď. Poslednou samostatnou budovou areálu bol výčap, stojaci pred hostincom. Mal iba jeden priestor, takže mal asi slúžiť výlučne ako sezónne zariadenie.

Celkovo bolo v hlavnej kúpeľnej budove 24 kúpacích izieb troch kategórií, rozlíšených písmenami r. s. t. V pomerne obšírnej legende Belágh uviedol, že písmenom r. sú označené izby s veľkými vaňami - bolo ich 5, písmenom s. izby s vaňami strednej veľkosti - bolo ich 7, a písmenom t. izby s malými vaňami, ktorých bolo 12. Teplá voda sa pripravovala v dvoch samostatných kotloch, stojacich mimo budovy pri severozápadnom a juhovýchodnom krídle.

Zaujímavým prvkom tohto plánu je návrh parkových úprav na nádvorí budovy, ale aj na lúke Hanfischke. Belágh tu predpokladal vytvoriť ihriská pre Ringel Spil /kolotoč/, Hutschen oder Schaukeln /kĺzačku alebo hojdačku/, Scheiben Spiel /nejaká hra s hádzaním do cieľa/ a Lust Wäldchen /zábavný lesík/. Nič z toho sa však nikdy nerealizovalo. Mesto sa obmedzilo iba na vybudovanie hlavnej kúpeľnej budovy, aj to nie celej, ale iba troch krídel, bez parádnej vstupnej a oddychovej časti. Dôvody boli pravdepodobne finančné, konkrétne povedané držgrošstvo mestských radných. Z viacerých detailov plánu je zrejmé, že Belágh so svojím žiakom v tomto prípade už pipravovali úpravu existujúceho projektu, ba možno už začatej stavby, tri krídla hlavnej budovy navrhol teda už niekto pred ním. Znamená to, že od samého začiatku bola považovaná kúpeľná budova za nie celkom vyhovujúcu.

PROJEKT JÁNA WILLETZA

V septembri 1823 vyhotovil ďalší plán mestských kúpeľov architekt adjunkt /zvláštny titul?/ Ján Willetz. Nadpis na ňom hovorí: Werks plan von dem neu erbauten staedtischen Baadgebaude zu Kaschau - nach seinen dermaligen unvollendeten Stand, čiže Pracovný plán novovybudovanej mestskej kúpeľnej budovy v Košiciach - vychádzajúci z ich súčasného nedokončeného stavu. Kúpeľná budova už teda stála, ale považovali ju za nedokončenú. Willetzov návrh bol skromnejší ako to, čo ponúkal Belágh dva roky predtým. Obmedzil sa na dobudovanie štvrtého krídla dovtedy trojkrídlovej budovy. V tomto krídle umiestnil vstupnú a reštauračnú časť kúpeľov. Ostatné tri krídla ostali projektom nedotknuté a sú nakreslené v podobe, ako ich mal na svojom projekte svojho času Belágh.

Willetzom navrhované štvrté krídlo sa podobalo fajnovejšiemu prízemnému domu s empírovou architektúrou, v ktorom bol vstup, salón, hostinská izba, ďalšia bližšie neurčená izba, kuchyňa so špajzou a podpivničenou izbicou pre čeľaď /Gesind Zimmer darunter der Keller/. Projekt prešiel schvaľovacím konaním v Kráľovskom maďarskom vrchnom stavebnom riaditeľstve v Budíne v roku 1825 pod číslom 943. Má aj príslušnú oválnu schvaľovaciu pečiatku. Vieme však, že aj keď bol schválený, nikdy sa nerealizoval.

Parametre Willetzovho plánu sú nasledovné: nakreslený je na kuse ručného papiera s rozmermi 62,5 krát 44,5 centimetrov v merítku 1:144, čiže jeden palec na pláne sa rovnal dvom siaham v skutočnosti. Na ľavej polovici naležato komponovaného výkresu je pôdorys kúpeľnej budovy, na pravej pohľady a rezy novonavrhovanej časti s podpisom autora, úradnými poznámkami a spomínanou pečiatkou. Plán je farebný, murivá podáva ružovou, drevá okrom, navrhovanú stavbu v pohľade žltou. Zvláštnosťou plánu je, že ho nekreslil Willetz, ale akýsi Bau Asistent /stavebný asistent/ Ludwig Kányi.

MASOVÁ OČISTA HÁREMU (obr.4)

Masové očistné a ozdravné kúpanie, aké sa podľa všetkého praktizovalo v stredovekých košických Žabích kúpeľoch, má pôvod už v staroveku. O rímskych termách je snáď škoda aj písať. Kým v stredovekej Európe, a teda aj v Košiciach, sa do očistného zariadenia zmestilo iba niekoľko - najviac ak desiatky - zákazníkov, antické termy boli zariadenia pre stovky a tisíce ľudí, s nepomerne lepším vybavením a obsluhou a dokonca aj architektonickým riešením priestoru. Ako perličku uvedieme, že spoločné záchody v rímskych kúpeľoch bývali riešené ako sála s kruhovým pôdorysom, kde boli nijako neoddelené sedadlá orientované tak, že "pasažieri" sedeli tvárou v tvár a počas uľavovania spolu družne besedovali. Nuž darmo, ľudia bývali kedysi družnejší a nestačilo im klebetiť iba v bazénoch, ale príslušne si to zariadili aj na miestach najintímnejších.

Veľké verejné kúpele prevzali aj Byzantínci, Arabi a Turci. Turecké kúpele mohli naši predkovia spoznať v minulosti aj osobne. V Budíne dokonca dodnes jedny stoja. Pre Európanov mali v minulosti takéto zariadenia svoje čaro a podnecovali ich obrazotvornosť. Dokazuje to detail obrazu známeho francúzskeho maliara Jeana Louisa Dominique Ingrésa, ktorý predstavuje turecký kúpeľ, a keďže to maľoval chlap, sú tam, samozrejme, ženy, možno mal na mysli hárem. V moslimských krajinách zariadenia, kde sa ľudia takto kúpu, existujú bežne aj dnes a ako ma informoval jeden známy, slúžia na striedačku jeden deň mužom, druhý ženám.

KÚPANIE POD HOLÝM NEBOM (obr.5)

Zariadene, v ktorom sa v minulosti kúpavali a oddávali sa pôžitkom košickí mešťania, sme doteraz podrobne popisovali. Odjakživa sa však ľudia všade na svete kúpavajú pod holým nebom, v potokoch, jazierkach a riekach - tam kde majú more, aj v moriach. Nepochybne aj naši predkovia využívali kedysi bohato rozvetvený pravý breh Hornádu, ktorý mal bočné vodné ramená s tíšinami a stojatými vodami. Už od stredoveku tu bývali aj rôzne prehrádzky, mlynské stavidlá a hate, ktoré vzdúvali vodu, takže tu muselo byť dosť príležitostí na čľapkanie sa vo vode.

Vari preto práve na tomto území vznikla časom mestská zábavná lúka, známa od počiatku 19. storočia ako "Hanfischka" a neskôr "Fischerka". A tak nečudo, že okolo roku 1750 mestské kúpele postavili práve tam. Našiel sa tu, samozrejme, termálny prameň, ktorý sme minule spomínali, ale bolo to tiež miesto tradičného kúpania a rôznej rekreácie košickej verejnosti. Nenadarmo tu potom vznikali ďalšie kúpacie zariadenia na mlynskom náhone - vojenská a mestská plavecká škola.

Keď charakter tohto miesta postupne od polovice 19. storočia mizol, presťahovalo sa prírodné kúpanie povyše, k Ľudovítovmu prameňu, kde neskôr vznikli známe Gajdove kúpele. Naturistickým povyrazeniam, ktoré zvykla pestovať dobová mládež, ako to ukazuje reprodukcia Renoirovho obrazu z roku 1888, však v 19. a 20. storočí v Košiciach odzvonilo až do zriadenia nudistického kúpaliska v Geči.

Historická perlička

PÝCHA CHORVÁTOV

Pred niekoľkými týždňami navštívila Košice skupina chorvátskych turistov a okolnosti sa zbehli tak, že som ich sprevádzal po meste. Vynikala medzi nimi kultivovaná pani, z ktorej sa vykľula historička-amatérka. Ešte sme ani nezačali prehliadku mesta, keď si ma odviedla bokom a začala naliehavo vysvetľovať, že by veľmi "molila", keby mohla vidieť miesto, kde je pochovaná "Jelena Rákoci". Najprv som chvíľu hľadal v pamäti /a lapal po dychu/, no potom mi došlo, že je to tá istá osoba, ktorej Maďari hovoria Zrínyi Ilona. Veď bola Rákocziho manželkou, takže logicky pani Rákocziová. Rákocziho hrobku sme, samozrejme, navštívili a oná pani tam nechala sviečku, ktorú priniesla až zo Záhrebu. Z reči s ňou vysvitlo, že "Jelenu" si celá skupina cení ako slávnu Chorvátku. Veď jej otec, Peter III. Zrínsky bol potomkom starobylého chorvátskeho rodu Šubičovcov. Človek raz nevie - bola to slávna Maďarka či Chorvátka?

Pohľad do dejín mestskej čistotnosti: časť tretia - Belágov výkres z roku 1825

(Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 8.6.2001)
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň