Časť druhá: Komunálna väznica

Mestská väznica, ktorá neskôr dostala meno „Miklušova", začala fungovať až na začiatku novoveku, keď teda budeme hovoriť o tom, ako sa svojho času väznilo a ako sa trestalo, nejde v žiadnom prípade o časy „temného stredoveku", aj keď prostredie väznice je do dnešných dní také romanticky stredoveké. Navyše málokto si uvedomuje, že v dávnejšej minulosti nebolo zvykom trestať delikventov tak ako dnes, teda viacmesačnou či dokonca viacročnou väzbou. Dôvod nebol humánny, ale ekonomický. Živiť väzňa stojí peniaze a tak kriminálnika v 16. či 17. storočí vystavovali v pranieri, palicovali, prípadne mu odťali ruku a v najhoršom prípade ho popravili. Päť rokov nepodmienečne by však vtedy nikomu nenapadlo. Preto sa na Miklušovu väznicu musíme pozerať skôr ako na celu predbežného zadržania, než ako na „malý Leopoldov".

ZÁHADY OKOLO JEJ VZNIKU

Najstaršie osudy Miklušovej väznice sme zatiaľ dopracovali až po koniec civilnej kariéry meštianskych domov, z ktorých mesto niekedy po roku 1604 zriadilo obecnú väznicu. Bohužiaľ, nevieme presne kedy a prečo tak urobilo. Sám fakt, že v Košiciach v istom období vznikla účelová väzenská budova, vyvoláva viaceré otázky. V prvom rade, prečo sa prestalo väzniť v radničnej budove? Súviselo to nejako so zmenou budovy radnice? Vieme už, že niekedy okolo roku 1600 mesto prestalo používať historickú radničnú budovu uprostred Hlavnej ulice a prenieslo zasadania magistrátu do nových priestorov vytvorených v troch už existujúcich meštianskych domoch na mieste dnešnej adresy Hlavná 59 /čo je tiež radničná budova/. Prečo sa tak stalo, je záhadou.

Veľmi pravdepodobne zriadili novú mestskú väznicu práve kvôli zmene radničnej budovy. Nedá sa však vylúčiť, že pôvodná väznica v najstaršej radnici sa stále používala. V novšej radnici podzemie na väznicu nebolo s vysokou pravdepodobnosťou nikdy upravené. Súpis stavu mesta Relation, z ktorého sme už citovali, zaznamenal v domoch terajšej Miklušovej väznice ešte normálnych majiteľov. Ani v jednej z radničných budov tento súpis neuvádzal väznicu. Čo je však dosť ťažko pochopiteľné, mestské väzenie tento súpis neuvádzal nikde! A to sa zaoberal takými detailami, ako tým, v ktorom priestore sa skladuje mestské víno a pivo či obilie. Naviac vojenskú väznicu zaznamenal.

Niekde však mesto tulákov, delikventov, podozrivých ľudí a odsúdených zločincov držať muselo. Azda to súvisí s už spomínaným väzením v nevestinci. Relation to uvádza takto: So haben sie auch ein Freyhaus, darin die armen Gefangenen gehalten werden und hart daran der Freyman seine Wohnung hat, welche ebnesfals mit ainem Schindltach bedeckt worden. Po slovensky to znamená: /Košice/ Majú tiež nevestinec, ktorý je taktiež pokrytý šindľovou strechou, kde držia chudobných väzňov, takže by tam človek ťažko našiel ubytovanie. Takže aspoň väzenie pre chudákov by tak bolo doložené, len nevieme kde. Možno to bolo prechodné riešenie, kým sa pristúpilo k zriadeniu väznice na Drábskej ulici, teda dnešnej „Miklušky".

Prvá správa o novej mestskej väznici v dvojdome pri bývalej Drábskej bráne je až z roku 1618. To sa práve začínala tridsaťročná vojna. Je však možné, ba dokonca veľmi pravdepodobné, že tu bola „šatlava" už o nejaký ten rok skôr, logicky vychádza, že ju tu zriadili tesne po Bočkajovej smrti a tým aj skončení jeho povstania, niekedy v roku 1607. Tunajšie domy boli na tento účel vybrané jednak preto, že asi boli voľné na odpredaj /vyvlastňovanie občanov mestom je pojem v 17. storočí neznámy/ a tiež preto, že boli relatívne blízko novému radničnému komplexu, teda jeho zadným traktom a zadným vstupom.

VÄZNENIE NA ZAČIATKU NOVOVEKU

O tom, ako to v Miklušovej väznici vyzeralo na začiatku 17. storočia, keď tomuto účelu začala slúžiť, máme iba matné predstavy. Jedinú istotu predstavujú zachované väzenské graffiti v prízemnej miestnosti východného domu, kde sa nachádzajú jednak príslušné letopočty, jednak rôzne značky, ktoré tu do stien vyryli zadržiavané osoby. Značky sa interpretujú ako tulácke, čo je celkom logické, lebo najčastejšími „zákazníkmi" Miklušovej väznice boli práve takéto živly - tuláci, opilci, zlodejíčkovia a ľahké ženštiny. Plnokrvný kriminálnik tu bol zriedkavosťou a na smrť odsúdená osoba priam unikátom. Musíme si totiž uvedomiť, aké veľké vtedajšie mesto bolo a ako často sa pri vtedajšej miere zločinnosti vyskytli ťažké delikty. Na druhej strane sa však v tých časoch trestalo krutejšie a tresty smrti sa dávali aj za prečiny, ktoré by sme dnes vonkoncom takto neposudzovali.

Komplex Miklušovej väznice /vtedy sa, samozrejme, takto ešte nevolala/ mal nepochybne mužské a ženské cely, tie navyše delené na samotky a spoločné priestory. Mučiareň tu taktiež musela byť, lebo voľakedy sa výpoveď bez aspoň ľahkej tortúry nepovažovala za vierohodnú. Nemohli ste povedať „všetko popravde prezradím, len ma nemučte", lebo vaša výpoveď by bola právne neplatná. Tak či tak vás aspoň natiahli na škripec, čo bolo relatívne ľahké mučenie. No nie je všetko zlé na škodu, pretože sa zachovali správy, ako sa hlavne starším ľuďom po naťahovaní na škripci zlepšil trvalo zdravotný stav! Samozrejme sa také niečo nedalo očakávať po pálení žeravým železom, vytrhávaní nechtov, násilnom nalievaní vodou, drvení nôh v španielskej čižme a podobne.

Najťažší zločinci boli väznení v podzemí, ľahkí „na svetle". V komplexe býval aj kat so svojou rodinou a pomocníkmi - holomkami. Najskôr to bolo v dvornom krídle východného domu, ktoré dnes už nestojí. Nie je jasné, či tu bola aj kuchyňa, pretože o stravu sa v minulosti musel starať väzeň sám, takže mu ju buď nosili príbuzní z domu, alebo, ak na to mal, platil si stravu prinášanú z hostinca. Najbližšie k Miklušovej väznici bol práve Levočský dom, takže nemusíme pochybovať, že slúžil aj týmto účelom. Len pre celkom nemajetných vyčleňovalo mesto minimálne „výživné", aby mali aspoň na chlieb a vodu. Prirodzene, takýchto väzňov mesto čo najskôr vypovedalo poza brány, aby s nimi nemalo zbytočné výdavky.

Rovnako to bolo aj s kurivom. Chudobný sedel v zime, bohatý si mohol urobiť z cely hoci aj saunu. Aj popíjať sa vo voľakedajších väzniciach dalo. Sú známe prípady z iných miest, kde musela zasahovať vrchnosť a robiť poriadky, pretože sám kat zariadil, samozrejme, za peniaze, pre majetného väzňa v jeho cele útulnú krčmu, kam za ním dokonca chodili kamaráti na návštevy vypiť si, zdržiavali sa tam až „cez večierku" a zanedbávali svoje počestné meštianske manželky. Podobné radostné príhody sa však z minulosti Miklušovej väznice nezachovali.

POPRAVA PODĽA SIMPLICISSIMA

V dvadsiatej kapitole historického cestopisu známeho ako Uhorský Simplicissimus je nasledovný opis viacnásobnej popravy v Košiciach vykonanej niekedy okolo roku 1665. Kvôli zime sa popravovalo na mieste, kde stával mestský pranier a kde dnes stojí súsošie Immaculaty - pánom sa asi nechcelo terigať sa až na Šibenú horu. Popis podáva niektoré podrobnosti z vtedajšieho popravného rituálu a je tiež dokladom, že v Košiciach sa v 17. storočí bežne rozprávalo nielen po slovensky, ale žila tu aj poľština. Samotný priebeh popravy je skutočne kuriózny:

Práve tej zimy sa prihodila v Košiciach zvláštna udalosť. Uväznili tri osoby, a to katolíckeho študenta čo na jeseň strážil vinohrady a kohosi zastrelil, a uhorského luteránskeho kolára prijatého za mešťana, spolu s istou vydatou ženou, s ktorou sa dopustil cudzoložstva. Po skončenom procese mali všetkých troch v ten istý deň sťať. Študent išiel prvý s pánmi jezuitmi k pranieru, ktorý určili ako popravisko, lebo bola veľká zima. Katov holomok ho bezchybne sťal. Za ním šla tá cudzoložnica bez duchovného, pretože bola kalvínka. Napriek tomu k nej pristúpi luteránsky kňaz a jezuiti, ktorí jej tiež chceli poskytnúť útechu. No jezuitov odmietla a zvolila si na poskytnutie útechy luteránskeho kňaza. Nakoniec ako posledný prišiel na určené miesto aj mešťan, pobozkal cudzoložnicu a povedal, že mu nie je ľúto umrieť spolu s takou krásnou ženou. Hneď mu ju však odviedli spred očí a aj jej odťal hlavu katov holomok.

Keď to vykonal, pretisol sa mešťan násilne do kruhu za ohradou, katovi povedal, aby sa jej nedotýkal, chytil svoj lišacinou podšitý uhorský plášť a kričal: „Ktorý čestný chlap mi pomôže uložiť túto mŕtvolu do rakvy, tomu darujem tento plášť." Jeden hneď skočil do kruhu a pomohol mu ju uložiť. Potom zobral aj hlavu a položil jej ju na krk. Majster kat povedal po poľsky: „Nie tak." No mešťan mu po slovensky odvetil, aby ho len nechal, a nebolo nikoho, kto by bol dal za pravdu katovi či zločincovi.

Košickí mešťania majú okrem iných slobôd aj takú, podľa ktorej ich kat nesmie poviazať, spútať, alebo odvádzať na popravisko, ba ani sa ho dotknúť, ale zločinec, ktorý bol riadnym mešťanom, vychádza na popravu voľne, s dvoma duchovnými, a dvaja z najmladších radných pánov musia ísť s ním a zúčastniť sa pri výkone. Títo nesú popravný meč pod plášťom, držia ho v ruke a podajú katovi, ktorý ho vytiahne z pošvy a nechá ju pánom v rukách. Keď potom sekne, otrie meč o úbohého odsúdenca, odstúpi a zastrčí ho do pošvy, ktorú držia radní páni a odnesú s veľkým s veľkým sprievodom riadnych mešťanov na radnicu.

Keď si mal tento mešťan kľaknúť, ako je to zvykom, povedal, aby ho kat ešte chvíľu nechal, že by sa chcel najprv v nábožnej modlitbe odporúčať Bohu. Svoje dlhé vlasy si vyviazal dohora a spýtal sa kata, či to urobil správne. Kat pokrútil hlavou a povedal, že by to malo byť ešte vyššie. Nato si ich uviazal väčšmi nahor a znovu sa spýtal, či to tak bude dobre. Kat prisvedčil. „Nuž ma aj ty správne poprav," povedal, „budem sa ti chlapsky držať a keď po tretí raz hlasne zvolám Uram Jézus, čiže Pane Ježišu, tak mi spokojne odtni hlavu".

Než si kľakol, ešte raz sa vystrel, pomodlil sa a trikrát zvolal: „Pane Ježišu!" Kat úmyselne prenechal popravu študenta a ženy svojmu holomkovi, aby mal tým viac síl popraviť tohto mešťana. Keď predpokladal, že odsúdenec už po tretí raz zavolá „Pane Ježišu!", posunkom si vyžiadal od radných pánov meč a keď zločinec, dívajúc sa do neba, s hlbokým povzdychom zvolal vrúcne a chlapsky „Pane Ježišu!", zaťal mu prudko a mocne do krku, takže sa i s mečom prevrátil a zostal sedieť na zemi. Odsúdenec vykríkol „Ha!" a vstal skôr než kat. Potom vstal aj kat, meč držal v rukách a nevedel, čo má robiť.

Mnohí z prizerajúcich, najmä žoldnieri kričali „Bocsáss!" - aby ho nechali ujsť, iní zasa „Nem bocsáss!" - aby mu utiecť nedovolili. Kto mohol mať väčší strach ako tí dvaja radní páni, v ktorých kruhu stál aj Simplicissimus. Keďže sa vytasili šable, kruh sa roztrhol a zločinec vybehol. Spadla mu však z nohy uhorská či turecká papuča, čiže pantofľa, v ktorých vyšiel na popravisko, takže sa niekoľko metrov vrátil, zdvihol ju, vzal so sebou a vbehol do jezuitského kolégia a nahor do kostola, stal si do obloka a uvoľňoval si vlasy, ktoré mal vyviazané navrch hlavy. Každý sa tomu prizeral s veľkým úžasom. Páni zastrčili svoj meč znova do pošvy a išli na radnicu, kde ich zle prijali. Ale kat, keď sa opäť spamätal, lebo bol celkom zdrvený, kričal na utečenca, ktorý stál v kostolnom obloku: „Ptaszku, przysiengam Bogu, w krótkim czasie przyjdziesz znowu do mojich renk!" A to sa aj stalo.

Berecinec

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 18. 1. 2001

Text, kresby a reprodukcie Jozef Duchoň